Napriek tomu, čo si niekedy myslíme, nerozumieme všetkému, čo Boh robí alebo ako to robí. On nie je manipulovaný alebo ovplyvnený našimi hodnotami, záujmami alebo naším zmyslom pre spravodlivosť. Napokon žalmista nám hovorí: „Náš Boh je na nebesiach, všetko robí podľa svojej vôle.” (Žalm 114:3).
Čo ako prvé niekoho napadne, keď sa začne hovoriť o Božej zachraňujúcej milosti? Pre väčšinu veriacich, v podstate aj pre väčšinu ľudí, je to Kristov kríž. Dáva to zmysel, pretože to predstavuje vyvrcholenie Božieho spasiteľského diela a plne to ukazuje na Božiu lásku voči strateným hriešnikom.
Je vôbec potrebné sa modliť? Táto otázka občas povstane aj v dnešných dňoch. Podľa všetkého bola modlitba populárna aj pred 500 rokmi. V slávnom diele Jána Kalvína, Inštitúcia kresťanského náboženstva, je modlitbe venovaný značný priestor a je tam uvedených množstvo dôvodov, prečo sa máme modliť.
Jozefovo náhle a nečakané povýšenie do pozície faraónovej pravej ruky nebolo zásluhou karmy a ani to nebolo žiadne odškodnenie. Zrada jeho bratov, poníženie v otroctve a nespravodlivosť jeho uväznenia boli skúsenosti, ktoré riadil Boh v rámci príprav na monumentálnu záchrannú akciu.
Môže to znieť čudne, ale dokonca aj vo väzení zakúšal Jozef Božie požehnanie. Jeho administratívne zručnosti si všimol správca väzenia a onedlho zveril Jozefovi všetky záležitosti, ktoré sa diali vo väzení. Jozef bol tak schopný a efektívny, že správca “žalára nedohliadal na nič, čo mal Jozef v rukách, pretože Hospodin bol s ním. Hospodin korunoval úspechom všetko, čo Jozef robil.”
Jedenásť vážnych tvárí úzkostlivo pozeralo na podlahu. S očami upretými do zeme, celá ich pozornosť bola sústredená na muža pred miestnosťou. Skrčený v napätom tichu, jedenásti kľačali pred najmocnejším vládcom v krajine s vedomím, že má moc ich popraviť.
Zneužívateľ Zneužívateľ využíva svoju vedúcu pozíciu k dosiahnutiu osobitného prospechu. Najčastejšie ide o uspokojenie svojej sexuálnej žiadostivosti alebo naplnenie túžby po moci. Peter aj Júda dobre poznali jeho chúťky: „A mnohí budú nasledovať ich výstrednosti a potupia cestu pravdy“ (2 Pt 2:2).
História Kristovej cirkvi sa nedá oddeliť od histórie satanových pokusov ju zničiť. Zatiaľ čo množstvo výziev, ktorým musela čeliť povstalo zvonku, tie najnebezpečnejšie boli z jej vnútra. Ide o falošných učiteľov, šíriteľov bludov prezlečených za učiteľov pravdy. Majú rôzne podoby a sú prispôsobení dobovým a kultúrnym súvislostiam.
Rok 2017 je rokom Martina Luthera alebo by aspoň mal byť. Pred približne 500 rokmi, 31. októbra 1517, pribil Luther 95 téz na dvere Wittenbergského kostola. Napriek tomu sa ešte v tejto chvíli Luther nestal plnohodnotným protestantom. Trvalo mu to asi 8 rokov (1513-1521) kým sa dopracoval k dôkladnému pochopeniu evanjelia.
Kresťania by nemali súdiť druhých kresťanov. Kresťania by mali súdiť druhých kresťanov. To je to, čo Biblia učí. Potvrdzuje to aj apoštol Pavol v tom istom liste na miestach od seba oddelených iba niekoľkými odsekmi.
Mali sme vedieť, že to prichádza. V roku 1989 dvaja mladí aktivisti tlačia na normalizáciu homosexuality spoluautorstvom na knihe, ktorá má slúžiť ako manuál politickej stratégie a príručka pre vzťah s verejnosťou v rámci tohto hnutia.
Apoštol Pavel nariaďuje cirkvi v Ríme, aby sa nepripodobňovala tomuto svetu, ale aby sa premenila obnovením mysle (Rim 12:2). Počas poučovania kresťanov v Korinte o tom, ako viesť duchovný zápas, ich vyzýva, aby každú myšlienku podrobili v Kristovu poslušnosť (2. Kor 10:5).
Čo ti príde na um, keď počuješ slovné spojenie hlava cirkvi? Niektorých napadne pápež v Ríme. Iných známy pastor alebo skupina starších (členovia staršovstva / presbyterstva). Zatiaľ čo ostatných možno cirkevná centrála vo vzdialenom meste. Pisatelia Novej zmluvy sú však v tomto jednotní. Hlavou cirkvi je Ježis Kristus.
Až do dnešných dní vyvoláva otázka postavenia Božieho zákona v kresťanskom živote množstvo debát a diskusií. Práve to je tá chvíľa, kedy sa môžeme niečo priučiť od našich predchodcov. Kalvínovo klasické pojednanie o zákone v Inšitúciách kresťanského náboženstva je v tomto smere obzvlášť nápomocné.
Svet vydavateľstiev len zriedkakedy sleduje, ako nejaká kniha dosiahne status svetového trháku. Knihe Chatrč od Williama Paula Younga sa však podarilo viac než to. S viac ako 10 miliónmi predaných výtlačkov a prekladom do viac ako 30 jazykov sa zaradila medzi najpredávanejšie knihy históre a čitatelia sú z nej nadšení.
Naši predkovia by boli veľmi prekvapení, aké otázky dnes musíme riešiť. Keď sa kresťania spýtajú, či by mali cvičiť jogu, vzbudzujú touto otázkou v časoch jej veľkej popularity údiv. Nebolo tomu tak stále.
Nedávno sa skončil mojej manželke obľúbený seriál a celkom ju to vzalo. Jednou z jeho ústredných tém bolo poukázanie na kultúru služobníctva. Kedykoľvek nejaký člen rodiny zazvonil, hlavný sluha ho okamžite ubezpečil, že dostane, čo potrebuje. Zaráža ma, že takto funguje mnoho ľudí dnes, obzvlášť tínedžeri, ktorí považujú Boha za čašníka.
Buďme k sebe úprimní. Väčšina z nás už aspoň raz chcela preskočiť nejaký úsek Biblie nie preto, žeby sme ho považovali za menej dôležitý alebo nepríjemný, ale preto, že je tak trochu nudný. Aj keď to nepovieme nahlas, kladieme si otázku, prečo by som nemal preskočiť menej zaujímavé časti Biblie?
Je pravdepodobné, že budeš dnes pochválený niekým za to, čo spravíš alebo povieš. Ak nie dnes, tak zajtra alebo budúci týždeň. Ako na to zareaguješ? Ako na to obvykle reaguješ? Tým, ako reagujeme na chválu druhých, ukazujeme, akú vysokú mienku o sebe máme.
Čítaj si Bibliu kvôli myšlienkam autora, nie vlastným Keď si čítame, chceme vedieť, na čo nám autor vo svojom texte upriamuje pozornosť. Mal nejaký zámer, keď to písal. Nikdy sa na tom nič nezmenilo. Je to skutočná historická udalosť. Nečítame si kvôli našim vlastným skúsenostiam. Čítame si kvôli objaveniu objektívnej reality.
