„Viem, že mi neveríš, ale ja nepotrebujem kresťanstvo, aby som bol šťastný. Som šťastnejší ako väčšina kresťanov, ktorých poznám.“ Zdvihne svoj zrak od šálky s kávou, usmeje sa a ubezpečí ma: „Som rád, že si našiel šťastie v Ježišovi, ale ja som celkom spokojný aj bez Neho. Našiel som si svoju cestu k šťastiu a som rád, že ty tiež.“
27. apríla 1873 vyšiel Charles Haddon Spurgeon po drevených schodoch svojej kazateľnice v Metropolitan Tabernacle v Londýne a vo svojej kázni sa zameral na verš z Matúša 5:14. Jeho dunivý a autoritatívny hlas zahrmel slovami Krista: „Vy ste svetlo sveta.“
V posledných rokoch sa obnovil záujem o J.C. Rylea. Túto pozornosť vzbudili dve dôležité biografie od Iana Murrayho a Bennetta W. Rogersa. Prečo sledujeme akúsi Ryleovu renesanciu? Je možné, že v tomto storočí vnímame potrebu po pevných neúnavných reformovaných kresťanských lídroch? Ryle bol takouto osobnosťou v 19. storočí a má nám čo povedať aj dnes.
V roku 1966 získalo Anglicko slávu za víťazstvo na Majstrovstvách sveta vo futbale. Kapitán Bobby Moore mal tú česť vyjsť po schodoch štadióna Wembley a prijať trofej z rúk kráľovnej. Neskôr sa ho opýtali, ako sa v daný moment cítil. Moore priznal, že to bolo strašné.
Nevedel som, že získať svätosť je také ťažké. Rovnako ako v prípade mnohých veriacich hneď po obrátení, aj ja som sa tešil z rýchleho víťazstva nad niektorými hriechmi, ktorými bol môj starý život poznačený. Lietal som vtedy na krídlach orla. Preskakoval som z jedného schodu slávy na druhý. Avšak potom sa moje posvätenie spomalilo.
Zriedkavo pristupujem k modleniu sa bez toho, že by ma nenapadla aspoň jedna vec, ktorú by som mohol robiť namiesto toho. Niektoré z dôvodov vyzerajú dôležito: „Potrebujem sa vyspať.“ alebo „Mám veľa práce.“ Iné až tak nie: „Zaujímalo by ma, kto vyhral včerajší hokejový zápas.“ alebo „Mal by som si skontrolovať svoj e-mail.“
„…na ktorom každé stavanie, príslušne pospájané, rastie v chrám svätý v Pánovi.“ Efezským 2:21 Písmo jasne odhaľuje, že náš Stvoriteľ nie je nejakým odmeraným panovníkom, ktorý sa drží stranou od svojho ľudu. Je potešený prebývaním medzi tými, ktorým poskytol zmierenie a odpustenie.
V čase, keď sa po celom svete šíria správy o koronavíruse, sa pastori a cirkevní vodcovia zaoberajú tým, ako sa postaviť k tejto epidémii. V histórii cirkvi muselo mnoho pastorov čeliť podobným výzvam. Keď bol Charles Haddon Spurgeon ešte len mladým kazateľom, obdivoval puritánskych duchovných, ktorí sa neprestávali starať o chorých a umierajúcich počas veľkej morovej epidémie v Londýne v roku 1665.
V roku 1527, po menej ako 200 rokoch, od kedy čierna smrť zabila asi polovicu populácie v Európe, sa tento mor znovu objavil v Lutherovom rodnom meste, Wittenberg, a v okolitých mestách. V liste pastorovi Johannovi Hessovi, ktorý prosil o pomoc, hovorí Martin Luther o zodpovednosti bežných občanov počas nákazy.
Predchádzajúca II. časť Pozrime sa na Ježišov zápas ešte z pohľadu jeho učeníkov – tých, ktorí sa nevládzu modliť. Prečo ich vôbec Ježiš berie so sebou? A prečo práve týchto troch – Petra, Jakuba a Jána? Preto, lebo sú tu potrební svedkovia. Svedkovia čoho? Už dvakrát predtým ich Ježiš vzal so sebou, aby boli svedkami niečoho výnimočného.
Predchádzajúca I. časť Ježiš sa modlí. Pozrime sa teraz na toho, ku komu sa modlí. Tento zápas v Getsemane vrhá svetlo nielen na Ježiša, ktorý sa modlí, ale aj na Otca, ku ktorému sa modlí. Kto je vlastne tento Otec, ktorého Ježiš oslovuje „Môj Otče“?
„Potom prišiel Ježiš s nimi na miesto, ktoré sa volalo Getsemane, a riekol učeníkom: Sadnite si tuto, kým odídem a pomodlím sa tamto. Vzal so sebou Petra a oboch synov Zebedeových, začal sa rmútiť a cítiť úzkosť. I riekol im: Veľmi smutná je mi duša až na smrť.
Jeden zo spôsobov, ako objasniť význam kresťanského konania, je poukázať na to, koľko z takéhoto konania vie urobiť aj diabol. Keď napríklad objasňujeme, čo to znamená mať spásiteľnú vieru, odkazujeme sa na Jakuba, ktorý hovorí: „Ty veríš, že Boh je jeden. Dobre robíš. Aj démoni veria, ale sa desia.“ (Jakub 2:19)
Predchádzajúca II. časť Vernosť: Potvrdzuješ svoje slová skutkami aj v najmenších veciach? Božia vernosť spočíva v tom, že vždy vykoná to, čo hovorí, že vykoná: „Verný je Ten, ktorý vás povoláva: On to urobí.“ (1. Tesalonickým 5:24)
Predchádzajúca I. časť Pokoj: Usiluješ sa zachovávať jednotu Ducha aj za cenu značnej osobnej námahy? Duch Svätý je veľkým Zjednotiteľom cirkvi. Kvôli Ježišovmu dielu na kríži robí zo Židov a pohanov jedného nového človeka (Efezským 2:15). Berie vzájomných nepriateľov a premieňa ich na „spoluobčanov Boha“ (Efezským 2:19). V Ňom sme zbudovaní v príbytok Boží (Efezským 2:21-22).
Zo všetkých požehnaní, ktoré máme v Kristovi, existuje nejaké väčšie ako prebývajúca prítomnosť Ducha Svätého? Duch osvetľuje tvár nášho Spasiteľa (Ján 16:14), vkladá nebo do našich sŕdc (Efezským 1:13-14) a do úst slová: „Abba, Otče!“ (Rimanom 8:15). Mnoho z nás je však zmätených ohľadom rozpoznania prítomnosti Ducha.
Dňa 14. decembra 2019 zažil zbor Bethel v Reddingu tragédiu: jedno dvojročné dievčatko náhle zomrelo. Hneď na ďalší deň sa na ich facebookovej stránke objavil status, kde boli členovia tohto zboru vyzývaní k tomu, aby sa modlili za jeho vzkriesenie.
Mali by sme si dobre všimnúť, čo Pán Ježiš nepovedal pri veľkom vyslaní. Nepovedal: „Choďte a snažte sa obrátiť čo najviac ľudí…“ „Ježiš pristúpil k nim a povedal im: Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi.
Možno žijeme v kultúre, ktorá verí, že každý bude spasený. Ktorá verí, že sme „ospravedlnení smrťou“ a že jediné, čo nám stačí k tomu, aby sme sa dostali do neba, je umrieť. Božie slovo nám však nedovoľuje veriť v takúto luxusnú predstavu. Akékoľvek hoci len zbežné ale úprimné prelistovanie si Novej zmluvy jasne poukazuje na to, že Apoštoli boli…
Vo svojom liste do zboru v Efeze napísal apoštol Pavel nasledovné slová, ktoré boli jasne mienené ako povzbudenie pre kresťanov: „Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním.
