Bežnou súčasťou služby Pána Ježiša sa stalo vyvracanie zaužívaných každodenných zvyklostí. Väčšinu svojho času na zemi trávil náš Pán poukazovaním na veľmi ostrý kontrast medzi svetom a Jeho nebeským kráľovstvom. Podobný kontrast sa snažil ukázať aj v závere podobenstva o robotníkoch na vinici.
Každý z nás je určite rád v pozícii prijímateľa dobrých vecí, ale len dovtedy, kým niekto iný nedostane niečo lepšie ako my. Pocit nerovnosti a nespravodlivosti v nás vyvoláva horkosť, závisť a odpor – teda postoje, ktoré sú typické pre našu hriešnu telesnosť, dokonca aj medzi kresťanmi. A jedno z Ježišových podobenstiev poukazuje presne na jadro týchto vecí.
Zamysleli ste sa niekedy nad obrovským kontrastom medzi Judášom Iškariotskym a lotrom na kríži? Jeden bol blízkym učeníkom Ježiša Krista a odovzdal mu tri roky svojho života, bol pod najlepším teologickým vyučovaním na celom svete. Napriek tomu však stratil svoju dušu naveky.
Pisateľ listu Židom je neúprosne jasný v otázke jedinečnej podstaty Kristovej obete: „Kristus nevošiel do svätyne rukou urobenej, ktorá je len obrazom pravej, ale vošiel do samého neba, aby sa teraz zjavil pred Bohom ako náš zástanca. Ani nie preto, aby sa opätovne obetoval ako veľkňaz, ktorý vchádza do svätyne každý rok s cudzou krvou.
Po prorockom videní večnej slávy nebies na konci knihy Zjavenia Apoštol Ján opisuje, ako bol ohromený tým, čo videl: „A ja, Ján, som to počul a videl. Keď som to počul a videl, padol som k nohám anjelovi, ktorý mi to ukázal, a klaňal som sa mu. On mi však povedal: Pozri, nie tak!
Jedným z hlavných spúšťačov protestantskej reformácie bola kniha Jána Husa, českého kresťana, ktorý predbehol Martina Luthera o celé storočie. Kniha sa volala „De Ecclesia“ (Cirkev) a stredobodom celej tejto knihy bola štvrtá kapitola s názvom „Kristus, jediná hlava cirkvi“.
Nová zmluva veľmi jasne hovorí o podstate zachraňujúcej viery: „Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona“ (Rimanom 3:28). „Človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša…, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto“ (Galatským 2:16).
Ako kresťania sa častokrát ocitáme v situáciách, kedy jednáme v rozpore so svetom, a to by sme aj mali. Neutíchajúca úzkosť a neustály strach, ktorý tak veľmi ovláda tento svet, na nás nemá taký vplyv – alebo aspoň by nemal mať na nás vplyv.
Je to jedine z Božej milosti, že kresťania dokážu čeliť každej situácii s rozvahou a istým pokojom. Úzkosť nemusí kraľovať v našich srdciach – môžeme sa pevne chopiť Božieho pokoja a s istotou Mu môžeme dôverovať v tom, že On sa o nás postará v akejkoľvek búrke života.
Každý úzkostlivý kresťan by sa potešil, keby sa niekto modlil v jeho mene slovami: „Sám Pán pokoja nech ti dá stály pokoj vo všetkom… Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s tebou!“ Tieto silné a povzbudzujúce slová sú slová Apoštola Pavla na konci jeho druhého listu Tesalonickému zboru (2. Tesalonickým 3:16.18).
Pyšné srdce nedokáže nájsť odpočinok v Božej zvrchovanosti. Človek, ktorý si cení svoje vlastné plány, názory a túžby nadovšetko, sa nemá kam obrátiť, keď sa do jeho života vkradne strach a úzkosť. V skutočnosti však pýcha dláždi cestu k úzkostlivému srdcu. Naposledy sme sa pozreli na Petrovu radu, ako sa vysporiadať s úzkosťou: pokorou (1. Petra 5:5-7).
Apoštol Peter bol jedným z tých, ktorí boli plní obáv. Začal sa obávať, že sa utopí, keď kráčal po vode, hoci Pán Ježiš bol priamo pri ňom (Matúš 14:29-31). Obával sa o to, čo bude s jeho Pánom v Getsemanskej záhrade, preto v tom momente tasil meč a snažil sa postaviť na odpor rímskym vojakom (Ján 18:2-3.10).
Božie slovo hovorí jasne: Kresťan sa nesmie poddať úzkosti. Nie je to však len obyčajný chladný príkaz prestať sa obávať. Písmo je jasné v tom, že by sme sa nemali sústrediť na plány, potreby a neistoty zajtrajška, ale zároveň nám jasne hovorí, kde má byť sústredený náš pohľad.
Väčšina našich úzkostí pochádza zo strachu a obáv z budúcnosti. Veľmi ľahko sa môžeme zamotať v premýšľaní nad svojimi plánmi a programami, prehliadajúc tak požehnania prítomnosti, v ktorej sa nachádzame. Veľmi ľahko vieme byť posadnutí nekontrolovateľnými detailmi, ktoré vidíme len matne niekde v diaľke. Pán Ježiš povedal: „Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba.
Pokiaľ ste plný obáv, aký druh viery vlastne preukazujete navonok? Podľa Ježišových slov je taká viera „malá“ (Matúš 6:30). Pokiaľ ste skutočne Božím dieťaťom, tak na základe tejto skutočnosti máte aj nebeského Otca. Pokiaľ však jednáte tak, ako keby ste žiadneho nemali, kladúc si nervózne otázky typu „Čo budem jesť? Čo budem piť?
Boh zvrchovane riadi všetky veci. Už len táto skutočnosť by nás mala zbaviť všetkej úzkosti. A keby sme zobrali do úvahy ešte Božiu otcovskú starostlivosť o svoj ľud, tak by sme jasne videli, aké bláznivé, zbytočné a bezvýznamné sú v skutočnosti naše obavy.
Jedným z najbeznádejnejších aspektov nekajúcnych hriešnikov je skutočnosť, že nedokážu nájsť riešenie na vlastnú úzkosť. Sú nútení vkladať svoje nádeje do chabých a mylných plánov alebo inštitúcií. Nie sú schopní spočinúť na pevných a nemenných Božích zasľúbeniach – musia neustále sami prekonávať každú jednu vlnu životných problémov a ťažkostí.
Možno si ešte spomínate na známy trend klásť si otázku „Čo by urobil Ježiš? (What Would Jesus Do)“ z neskorých 90. rokov. Všade, kam ste sa pozreli, na tričkách, čiapkach, náramkoch a rôznych iných doplnkoch, bolo vidieť nápis WWJD, ktorý bol len chabým pripomenutím toho, aby sme žili podľa Kristovho morálneho kódexu.
Ustarostenosť je spoločným pokušením nás všetkých. Zdroj úzkosti sa môže líšiť od človeka k človeku, nikto však voči nej nie je imúnny. Pre niektorých sa to stalo už akoby každodenným koníčkom, premýšľať väčšinu dňa nad svojimi starosťami a obavami z budúcnosti. Posadnutosť takýmito pochybnosťami a strachom je jasným prejavom nedôvery voči Božej moci a láske.
Úzkosť, strach, obavy a stres sú slová, ktoré sú nám v dnešnej dobe veľmi známe a pre mnohých sú aj osobnou skúsenosťou. Stále viac a viac je počuť o extrémnej forme úzkosti, často nazývanej aj „panický strach“. To, čo bolo kedysi zriedkavým a extrémnym príkladom úzkosti, sa v dnešnej spoločnosti stalo hrozivo bežným javom.
