Nová zmluva veľmi jasne hovorí o podstate zachraňujúcej viery: „Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona“ (Rimanom 3:28). „Človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša…, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto“ (Galatským 2:16). „Ale keď sa zjavila dobrota a láskavosť nášho Spasiteľa Boha k ľuďom, spasil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme konali, ale podľa svojho milosrdenstva, a to kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého“ (Títovi 3:4-5).
Učenie Rímsko-katolíckej cirkvi stojí v ostrom protiklade voči tomuto biblickému učeniu. Namiesto spasenia jedine z milosti skrze vieru kážu falošné evanjelium skutkov.
Slová z Tridentského koncilu určené na potvrdenie a kodifikáciu učenia Rímsko-katolíckej cirkvi, ktoré boli reakciou voči protestantskej reformácii, jasne vysvetľujú učenie Rímsko-katolíckej cirkvi v otázke ospravedlnenia: „Pre tých, ktorí dobre konajú až do konca a dôverujú Bohu, je pripravený večný život, ktorý je zasľúbený Božím synom na základe milosti skrze Ježiša Krista a rovnako je zasľúbený aj na základe odmeny sľúbenej samotným Bohom za ich dobré skutky a zásluhy.“ Spasenie je v Rímsko-katolíckom systéme niečo, čo si zaslúžite „tými skutkami, ktoré ste konali v Božom mene a ktoré zodpovedajú skutkom Božieho zákona.“
Toto je niečo, čo je v úplnom protiklade s Božím slovom. Je to úplne cudzie evanjelium vytvorené Rímsko-katolíckou cirkvou a je schopné človeka jedine zatratiť a nie ho zachrániť. Žiadne množstvo opakovaných modlitieb, klaňaní sa svätým alebo iným cirkevným relikviám, ani žiadne množstvo absolvovaných omší nedokáže spasiť dušu hriešnika. Žiadny kňaz nemá moc odpúšťať hriechy a ani žiadny odpustok, za ktorý človek zaplatí alebo ktorý akokoľvek nadobudne, nedokáže ochrániť človeka od trestu za jeho hriechy.
V samotnom centre Rímsko-katolíckeho učenia založenom na skutkoch je nebiblický koncept očistca. V skutočnosti je to práve vynález očistca, ktorý robí Rímsko-katolícku cirkev tak atraktívnou. Bez tejto vymyslenej dogmy by sa len ťažko dokázala medzi ľuďmi presadiť. Rímski katolíci nemajú vôbec žiadny pevný duchovný základ. Žijú v neistote ohľadom toho, či sú zachránení alebo či sa vôbec niekedy dostanú do neba. A dokonca aj tí najistejší a najzbožnejší rímski katolíci žijú v neustálom strachu z toho, že by mohli niekedy vykonať smrteľný hriech, ktorý by ich odstrihol od Božej priazne a od priazne ich cirkvi.
Je to falošná doktrína očistca, ktorá poskytuje katolíkom duchovnú záchrannú sieť a poskytuje falošnú nádej záchrany pre ľudí, ktorí sú chytení v tomto beznádejnom systéme. Očistec je jediným oslobodzujúcim prvkom v tomto ich celom výčitkami a strachom vedenom systéme spravodlivých skutkov. Je to celé len obyčajná fikcia a tragická fraška, ktorá voviedla nespočetné množstvá duší do pekla.
Apoštol Pavel nemohol byť viac zrozumiteľný v otázke skutočnej podstaty ospravedlnenia, keď napísal: „Milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba, je to dar Boží. Nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil“ (Efezským 2:8-9). Toto evanjelium milosti bolo odmietnuté Rímsko-katolíckou cirkvou. Nahradili si ho skazeným a nebiblickým systémom spravodlivých skutkov a záslužného spasenia.
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B130225
