Pán Ježiš nikdy nezačal hovoriť podobenstvo len tak, z ničoho nič. Vždy Ho k tomu viedli okolnosti, diskusie a debaty, ktoré sa okolo neho odohrávali. A práve aj pri tomto podobenstve o robotníkoch na vinici (Matúš 20:1-15) je dôležité sa pozrieť na kontext, v akom bolo povedané. Hoci toto podobenstvo samo o sebe hovorí o dôležitej pravde Božej milosti, nedokážeme v plnosti pochopiť dôležitosť týchto Ježišových slov, pokiaľ sa nepozrieme aj na kontext a pozadie, v akom bolo toto podobenstvo povedané.
Prečo vôbec Pán Ježiš toto podobenstvo povedal? Ježiš toto podobenstvo v prvom rade hovorí pre blaho svojich dvanástich učeníkov bezprostredne po tom, ako mal rozhovor s bohatým mládencom. Tento mladý muž s veľkým majetkom a bohatstvom prišiel za Pánom s otázkou: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ (Matúš 19:16). Tento mladík prišiel pravdepodobne preto, aby hľadal svoju vlastnú slávu, pretože v nasledujúcich veršoch sa sám opisuje ako ten, kto celý život plnil svoje duchovné povinnosti a veril, že jeho život je v absolútnom poriadku. Práve preto sa javil ako veľmi dobrý objekt evanjelizácie.
Namiesto toho, aby mu Pán Ježiš povedal dobrú správu evanjelia, mu však položil vyzývavú otázku týkajúcu sa poslušnosti zákonu. Mladík však aj na túto otázku odpovedal s istotou slovami: „Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?“ (Matúš 19:20). Na to mu Ježiš povedal, aby predal všetok svoj majetok, zisk z neho rozdal chudobným a nasledoval Ho. A toto bola obeť, ktorú mladík vôbec nechcel podstúpiť.
Pán Ježiš týmto spôsobom odhalil to, že mladík miluje svoj majetok viac ako Boha a svojich blížnych. Napriek tomu teda, že tvrdil, že celý svoj život zachovával zákon do bodky, tak v tomto momente Kristus odhalil to, že porušil hneď prvé dve veľké prikázania v zákone (Matúš 22:37-40). Napriek tomu si to tento mladík nechcel pripustiť. S neochotou čeliť svojmu hriechu a činiť pokánie sa otočil a „odišiel smutný“ (Matúš 19:22).
Učeníci boli očividne šokovaní tým, že Ježiš, namiesto toho, aby povzbudil tohto mladíka na zdanlivo dobrej ceste, mu postavil do cesty prekážku jeho vlastného hriechu. Medzi sebou si kládli otázku s veľkým udivením: „Kto potom môže byť spasený?“ (Matúš 19:25)
Ježiš im následne na to odpovedá poukazujúc na skutočnosť, že Božie spásonosné dielo nie je niečím, čo by si mohol akýkoľvek hriešnik nejakým spôsobom sám zaistiť: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné.“ (Matúš 19:26)
Takže učeníci premýšľali o nemožnosti zaslúžiť si Božiu priazeň. Bezpochyby v tom momente začali skúmať svoje vlastné srdcia. Na rozdiel od toho bohatého mladíka, oni obetovali všetko vo svojich životoch, aby mohli nasledovať Krista (Matúš 19:27). Túžili po uistení od Krista, že všetka tá obeť, ktorú podstúpili, nebola márna. Toto bola tá situácia, ktorá Pána Ježiša podnietila k tomu, aby povedal toto podobenstvo o robotníkoch na vinici.
Po tom, ako odišiel bohatý mládenec, bol to Peter, ktorý sa postavil a v mene všetkých povedal: „Pozri, my sme opustili všetko a nasledovali sme ťa. Čo za to budeme mať?“ (Matúš 19:27). Títo dvanásti učeníci boli ako skupina robotníkov v podobenstve, ktorá bola najatá hneď ráno o 6:00. Oni boli tými prvými, ktorých si Ježiš povolal hneď na začiatku svojej služby. Pracovali počas denných horúčav omnoho dlhšie ako dvanásť hodín. V tomto bode to boli presne skoro tri roky. Vzdali sa domovov, práce a vzťahov, aby mohli nasledovať Krista. S výnimkou Judáša, ktorý Krista nasledoval, nikdy Ho však skutočne nemiloval. Každý z nich bol pripravený položiť svoj život pre dobro evanjelia. Preto chceli jednoducho vedieť, čo budú mať z tejto svojej obete.
S najväčšou pravdepodobnosťou si tiež mysleli, že budú mať aj nejaké výhody navyše. Verili tiež, že veľmi skoro budú mať podiel na Božom kráľovstve, a to v nich vyvolávalo nadšenie. Veľmi dobre si boli vedomí toho, že Pán Ježiš je Mesiášom Izraela. S istotou očakávali pozemské politické kráľovstvo so všetkou slávou a bohatstvom, na ktorom dúfali, že budú mať podiel. Boli Jeho prvými učeníkmi a preto im dávalo zmysel, že jeden z nich bude sedieť po Jeho pravici s najväčšou cťou.
Toto bol naivný a nezrelý pohľad na Ježišovu misiu v tomto svete. Dokonca ešte aj po Ježišovom vzkriesení, keď sa medzi nimi ukázal a pripravoval ich na Letnice, tak sa Ho opäť pýtali: „Pane, chceš azda teraz obnoviť izraelské kráľovstvo?“ (Skutky apoštolov 1:6). Takže aj teraz, keď sa im Pán Ježiš ukázal a videli, že zvíťazil nad smrťou, verili, že prišiel čas, kedy získajú svoje koruny, postavenie a slávu.
Na konci 19. kapitoly Matúšovho evanjelia, po tom, ako Peter položil Ježišovi otázku ohľadom ich odmeny, Pán Ježiš im odpovedal povzbudením, že dostanú svoju slávu v kráľovstve. Doplnil však aj to, že každý, kto sa dostane do kráľovstva, bude poctený:
„Amen, hovorím vám: Pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, ktorí ste ma nasledovali, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela. Každý, kto pre moje meno opustil domy alebo bratov, alebo sestry, alebo otca, alebo matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života.“ (Matúš 19:28-29)
Je priam prekvapivé, aký malý vplyv malo toto podobenstvo na dvanástich učeníkov. Boli priam až posadnutí myšlienkou nejakej dodatočnej odmeny. Aj po tom, ako počuli toto podobenstvo, neustále sa doťahovali, kto bude najväčší z nich v nebeskom kráľovstve. Dokonca skoro hneď v nasledujúcom odstavci tejto istej kapitoly Matúšovho evanjelia máme napísané:
„Vtedy prišla k Nemu matka synov Zebedeových so svojimi synmi, poklonila sa Mu a prosila niečo od Neho. On sa jej opýtal: Čo chceš? Odvetila Mu: Rozkáž, aby títo moji dvaja synovia sedeli Ti jeden na pravici a druhý na ľavici v Tvojom kráľovstve.“ (Matúš 20:20-21)
Matúš, jeden z dvanástich, potom napísal: „Keď to počuli desiati, namrzeli sa na oných dvoch bratov“ (Matúš 20:24). Boli znechutení, pretože každý jeden z nich túžil po čestnom mieste.
Toto bolo neustálym dôvodom nedorozumení medzi dvanástimi. Dokonca aj počas večere v hornej miestnosti, keď mal byť Pán Ježiš zradený, tak to bol Ježiš, kto umýval všetkým nohy, pretože každý jeden z nich sa považoval za „veľkého“ a umývanie nôh bolo vždy prejavom tej najväčšej pokory a poníženosti (Ján 13:4-17). Neskôr, ešte v ten istý večer, po tom, ako Ježiš podával chlieb a víno, „povstal medzi nimi spor, kto z nich je asi najväčší.“ (Lukáš 22:24)
Hoci Pán Ježiš povedal svojim učeníkom toto podobenstvo, aby ich konfrontoval s ich sebeckosťou, závisťou a nesprávnym chápaním Božieho kráľovstva, trvalo ešte hodnú chvíľu, kým to prijali. Nakoniec však toto Ježišovo podobenstvo preniklo do sŕdc učeníkov a zmenilo ich srdcia a postoj k službe Kristovej cirkvi.
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B181205
