Jedným z najbeznádejnejších aspektov nekajúcnych hriešnikov je skutočnosť, že nedokážu nájsť riešenie na vlastnú úzkosť. Sú nútení vkladať svoje nádeje do chabých a mylných plánov alebo inštitúcií. Nie sú schopní spočinúť na pevných a nemenných Božích zasľúbeniach – musia neustále sami prekonávať každú jednu vlnu životných problémov a ťažkostí.
Možno si ešte spomínate na známy trend klásť si otázku „Čo by urobil Ježiš? (What Would Jesus Do)“ z neskorých 90. rokov. Všade, kam ste sa pozreli, na tričkách, čiapkach, náramkoch a rôznych iných doplnkoch, bolo vidieť nápis WWJD, ktorý bol len chabým pripomenutím toho, aby sme žili podľa Kristovho morálneho kódexu.
Ustarostenosť je spoločným pokušením nás všetkých. Zdroj úzkosti sa môže líšiť od človeka k človeku, nikto však voči nej nie je imúnny. Pre niektorých sa to stalo už akoby každodenným koníčkom, premýšľať väčšinu dňa nad svojimi starosťami a obavami z budúcnosti. Posadnutosť takýmito pochybnosťami a strachom je jasným prejavom nedôvery voči Božej moci a láske.
Úzkosť, strach, obavy a stres sú slová, ktoré sú nám v dnešnej dobe veľmi známe a pre mnohých sú aj osobnou skúsenosťou. Stále viac a viac je počuť o extrémnej forme úzkosti, často nazývanej aj „panický strach“. To, čo bolo kedysi zriedkavým a extrémnym príkladom úzkosti, sa v dnešnej spoločnosti stalo hrozivo bežným javom.
Narodil som sa a bol som pokrstený v roku 1803. V roku 1833 som bol vysvätený za katolíckeho kňaza, bol som ním 25 rokov a otvorene vám poviem, že som zo srdca miloval Rímsko-katolícku cirkev. Ona zase milovala mňa. Vydal by som za ňu aj poslednú kvapku krvi.
Keď hovoríme o doktríne vyvolenia a večného zatratenia, tak najčastejšia námietka, ktorú počujem je, znie: „To nie je spravodlivé!“.
V 1. liste Timoteovi 2:11-12 Apoštol Pavel píše: „Žena nech sa v tichosti učí so všetkou poddanosťou. Nedovoľujem však žene vyučovať alebo panovať nad mužom, ale aby sa ticho správala.“ Tieto slová sú použité v kontexte zborového vodcovstva, kde Pavel dáva jasné príkazy, ako má vyzerať vedenie zboru, a týmito príkladmi pokračuje ďalej v 3. kapitole.
„Vidím miesto, na ktoré potrebujeme upriamiť svoju pozornosť.“ Rakovina. Bola to diagnóza, ktorú som vôbec nečakal ako mladý človek, ktorý si práve zakladá rodinu. Ihneď po tejto informácii, moju myseľ zaplavili otázky typu: Ako to poviem svojej manželke? Ako to celé zvládne, keď umriem? Koľko bude stáť liečba? Som pripravený zomrieť?
Nechceme zostať duchovnými deťmi, navždy zaseknutí v detstve. Nechceme byť slabí, zraniteľní a nezrelí. Takisto nechceme byť ľahostajní voči Božej pravde, pretože chceme plne osláviť Boha za všetko, čo urobil. Chceme Ho vnímať v Jeho plnosti, hlboko Ho poznať a milovať. Ak je toto náš cieľ, ako sa k nemu dostaneme?
Vo svojich Bibliách nikde nenájdete slovo závislosť. Toto slovo pochádza z latinského slova, ktoré znamená beznádejnú závislosť. Čo však hovorí Biblia o závislostiach? Keď počujeme slovo závislosť, tak sa nám môže vybaviť slovo zotročenie.
Evanjeliu Pána Ježiša Krista neustále hrozí, že bude prekrútené. Bolo prekrútené po stáročia, čo viedlo v 16. storočí k protestantskej reformácii. Ľudia ho prekrútili nespočetnekrát počas dejín cirkvi a často ho prekrúcajú aj dnes. Preto Martin Luther povedal, že evanjelium treba brániť v každej jednej generácii. Zlé sily naň najviac útočia.
Predstavte si osobu, ktorá tvrdo pracuje na svojej kondičke, má nastavenú prísnu diétu a popri tom užíva alkohol a drogy. Takéto rozpoltené správanie by v mnohých z nás vyvolalo asi mnoho oprávnených otázok.
Kniha Jób mnou otriasla a taktiež ma veľmi formovala. Keď som ju prvýkrát čítala, robila mi problémy. Nezdalo sa mi to v poriadku. Jób bol predsa spravodlivý človek. Ale počas rokov mi tento príbeh pomohol porozumieť viac Bohu a teológii utrpenia.
Ako tínedžer som túžil byť tým, čím môj otec nebol. Keď mal na sebe košeľu a oblekové nohavice, ja som si zobral tričko a rifle. Keď počúval klasickú hudbu, ja som počúval jam band. Keď si dal čaj, ja som si dal kávu. Keď sa mu páčil impresionizmus, mne sa páčil fauvizmus.
Človek sa len tak sám nepozve do Bieleho domu na noc do Lincolnovej spálne alebo do Buckinghamského paláca na čaj s kráľovnou. Nezáleží na tom, ako vrúcne si to želáš alebo ako asertívne o to žiadaš, nevpustia ťa tam. A pre mnohých ľudí to ani nebude prekvapením.
Všetci kráčame v tomto padlom svete po uliciach nesplnených sľubov. Veriaci či neveriaci, bohatý či chudobný, mladý či starý, sotva sa nájde nejaká výnimka. Pre niektorých to bol otec, ktorý veľa sľuboval, ale málo sa staral. Pre iných to bol dôverný priateľ, ktorý sa nakoniec vzdialil vtedy, keď ho najviac potrebovali.
“Priatelia moji, antinominiáni kážu výnimočne dobre – a je nemôžem ináč, len veriť, že tak robia s veľkou úprimnosťou – čo sa týka Kristovho milosrdenstva, odpustenia hriechov a iného obsahu článkov o spáse. Ale utekajú ako od diabla, keď musia ľuďom hovoriť o treťom článku – o posväcovaní, teda o novom živote v Kristovi.
Anjeli neexistovali vždy. Početné biblické pasáže potvrdzujú, že Boh na počiatku stvoril všetkých anjelov. Jób sa zmieňuje o anjelských chóroch napĺňajúcich nebesia chválou Boha v udalosti stvorenia „vtedy, keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Jób 38:7). Hoci sú to duchovné bytosti, anjeli sa líšia od Trojjediného Boha a nie sú tu od večnosti.
„Duchovné porozumenie primárne pozostáva z toho zmyslu alebo chuti morálnej krásy božských vecí.“ – Jonathan Edwards, Religious Affections Ó, aký by som bol rád, ak by som mohol byť aspoň takým malým služobníkom duší niektorých Božích ľudí tak, ako bol Jonathan Edwards mne. Ani on ani ja nie sme inšpirovanými hovorcami Boha, ako boli Apoštoli.
Žiadne ľudské oči nevideli plný prejav Božej svätosti a slávy. Ale niektorí biblickí autori ich letmo zazreli a žili ďalej, aby mohli rozpovedať tento príbeh. V 6. kapitole Izaiáša nás prorok privádza spolu do tróniacej miestnosti v nebesiach. Hneď prvý verš nás vovádza do kontextu slovami, že sa to stalo „v roku, keď zomrel kráľ Uzijá.“
