Pisateľ listu Židom je neúprosne jasný v otázke jedinečnej podstaty Kristovej obete: „Kristus nevošiel do svätyne rukou urobenej, ktorá je len obrazom pravej, ale vošiel do samého neba, aby sa teraz zjavil pred Bohom ako náš zástanca. Ani nie preto, aby sa opätovne obetoval ako veľkňaz, ktorý vchádza do svätyne každý rok s cudzou krvou. Veď inak by musel trpieť znovu a znovu od stvorenia sveta. A On sa zjavil raz pri skončení vekov, aby svojou obeťou zahladil hriech. A ako je ľuďom uložené raz umrieť a potom príde súd, práve tak aj Kristus, raz už obetovaný, aby niesol hriechy mnohých, druhý raz sa zjaví bez hriechu tým, čo Ho očakávajú na spasenie.“ (Židom 9:24-28)
Písmo nie je neurčité ohľadom úplnosti a právoplatnosti Kristovej obete za naše hriechy. On prišiel, aby vykonal jednorazovú obeť za hriech, nikdy nie opakovanú. Práve toto je kontrastom voči Mojžišovmu zákonu, ktorý si vyžadoval systém neustále opakovaných obetí. Skutočnosť je však taká, že žiadna zo starozákonných obetí nás nedokáže očistiť od hriechu. Môže slúžiť jedine ako pripomienka na Božie vyslobodenie od hriechu skrze Kristovu konečnú obeť, ktorá ako jediná porazila hriech.
V praktizovaní omše Rímsko-katolícka cirkev znovu ustanovila nebiblický systém opakovaných obetí, čím zneucťuje Krista a ponižuje Jeho dielo na kríži.
Akú dôležitosť má omša v katolicizme? Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) odkazuje na omšu ako na „zdroj a vrchol kresťanského života“. Znamená to teda, že omša je vrcholom a pôvodcom katolíckej viery. Takže omša nie je len niečo okrajové, ale je to niečo, čo je stredobodom celého náboženského systému.
Vo svojej knihe „The Faith of Millions (Viera miliónov)“ John O’Brien, rímsko-katolícky kňaz, vysvetľuje priebeh omše: „Keď kňaz vyslovuje tie ohromné slová premeny, siaha tým až do neba, privádza dole Krista z Jeho trónu a ukladá Ho na oltár, aby Ho mohol znovu obetovať ako Obeť za hriechy ľudí. Je to sila väčšia ako moc panovníkov a monarchov, je väčšia než moc svätých a anjelov a je dokonca väčšia aj od moci Serafínov a Cherubínov. V skutku je to niečo omnoho väčšie ako moc Panny Márie. Kým blahoslavená Panna Mária bola osobou, skrze ktorú prišiel Kristus na tento svet jedenkrát, kňaz vykonávajúci omšu znáša Krista z nebies a stelesňuje Ho na našom oltári ako večnú obeť za hriechy človeka a to nie raz ale aj tisíckrát! Keď kňaz hovorí, tak hľa! Kristus, večný a všemocný Boh, skláňa svoju hlavu v pokornej poslušnosti príkazu kňaza.“
Jednoducho povedané, katolícka cirkev nikdy nezložila Krista z kríža. V omši sa údajne chlieb a víno premieňa na skutočné Kristovo telo a krv, čo z Neho robí neúplnú a opakovanú obeť za hriechy. Tým pádom nie je Pánom a Záchrancom, ale je večnou obeťou, opakovane zväzovanou a kladenou na oltár kňazskou mocou. Symbolom tohto je všadeprítomný rímsko-katolícky krucifix, teda obraz Ježišovho tela visiaceho na kríži.
Toto je priamym popieraním Pavlovho učenia v Rimanom 6:8-10: „Ak sme však umreli s Kristom, veríme, že s Ním budeme aj žiť. Lebo vieme, že Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, viac neumiera a smrť už viac nepanuje nad Ním.“
Katolícka cirkev tým, že popiera jedinečnú Kristovu obeť, sa snaží na seba prevziať umelú moc a autoritu, ktorá jej nepatrí, zotročuje tým svojich nasledovníkov a vedie ich do opakovaného systému neúčinných a bezbožných obetí za hriech. Vo svojej podstate je to pohanstvo pokropené dostatkom kresťanskej terminológie na to, aby zviedla duše, presviedčajúc ich, že Kristova smrť na kríži nebola dostatočná k tomu, aby im zaistila spasenie. V skutočnosti omša celkom neguje skutočný význam kríža.
V knihe s názvom „Light from Old Times“ [Svetlo starých časov] vysvetľuje J.C. Ryle duchovné nedokonalosti a dôsledky katolíckej omše: „Rímska doktrína o skutočnej prítomnosti (Krista v omši), ak ju vyložíme do dôsledkov, zatemňuje každú kľúčovú doktrínu evanjelia a búra celý systém Kristovej pravdy. Skúste si len na chvíľu predstaviť, že Večera Pánova je skutočne obetovaním a nie len sviatosťou. Predstavte si, že vždy, keď sú vyslovené slová premeny, pravé telo a krv Krista sú sprítomnené v chlebe a víne. Predstavte si, že každý kto prijíma tento premenený chlieb a víno v skutočnosti prijíma skutočné fyzické telo a krv Krista. Predstavte si na chvíľu všetky tieto veci a hneď uvidíte, aké fatálne dôsledky vyplávajú zo všetkých týchto predpokladov. Úplne tým zničíte nádhernú doktrínu dokonalého ukončeného Kristovho diela, keď zomrel na kríži. Obeť, ktorá musí byť opakovaná, predsa nie je dokonalou a ukončenou obeťou. Zničíte tým Kristovo kňazstvo. Ak existujú kňazi, ktorí môžu obetovať obeť príjemnú Bohu namiesto tej Kristovej, tak náš Veľkňaz je tým okradnutý o svoju slávu. Zničíte tým aj biblickú doktrínu kresťanskej služby. Povýšite hriešnych ľudí na pozíciu sprostredkovateľov medzi Bohom a človekom. Obradným elementom, chlebu a vínu, dáte takú úctu a dôležitosť, akú nikdy nemali mať, a tým vykonáte modloslužbu, ktorá by sa mala hnusiť verným kresťanom. V neposlednom rade zavrhnete pravú doktrínu o Kristovej ľudskej prirodzenosti. Ak sa telo narodené z Panny Márie môže nachádzať na viacerých miestach naraz, tak to už nie je telo podobné tomu nášmu a Ježiš nebol ‚posledným Adamom‘ s prirodzenosťou, ktorú máme my.“
V jednoduchosti povedané, omša nemá absolútne nič spoločné s evanjeliom, nemá nič spoločné s kresťanským životom a tým pádom nemá nič spoločné s kresťanskou cirkvou. Popiera pravú biblickú podstatu Boha, Krista, hriechu, spasenia, obete a odpustenia. Okráda kríž o jeho skutočný význam a nahrádza ho povrchnou a na človeka zameranou modloslužbou. Je to klamstvo, podvod a zatracujúci výmysel, ktorý iba zotročuje srdcia a vedie ľudí do pekla.
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B130228
