Ako je možné, že je naša spokojnosť nestála? Raz sme spokojní a o chvíľu už nespokojní. Nové oblečenie, ktoré sme milovali, sa nám teraz zdá beznádejne nemoderné. Oceňujeme zvýšenie platu, ale len dovtedy, kým kvôli tomu nezačneme míňať viac. Myslíme si, že máme pekný domov, až kým nenavštívime priateľov.
Ten, kto nekráčal v dobrých skutkoch na zemi, nepôjde do neba. Inými slovami a slovami Listu Židom 12:14, potrebujeme „posvätnosť, bez ktorej nikto neuvidí Pána!“ V skratke: „Žiadna svätosť? Žiadne nebo.“ Na rovinu: „Viera bez skutkov je mŕtva.“ (Jakub 2:26).
Evanjelium je správa z neba, ktorej máme dôverovať a veriť na spásu. Po prvé, vo všeobecnosti by sme mali vnímať evanjelium v jeho podstate ako správu, ktorá: Obsahuje predmet správy, oznamovanú vec, t.j. nejaký plán, činnosť alebo udalosť. Predmetom evanjeliovej správy je láskyplný plán Boha pre spasenie hriešnych ľudí (2. Timoteovi 1:9-10).
Prečo sa Boží Syn raduje zo všetkých hriešnikov, ktorí činia pokánie? Boží Syn sa raduje zo všetkých kajúcnych hriešnikov, lebo im dal duchovný život, sýtil ich a zachránil svojou vlastnou vzácnou krvou pred večnou úbohosťou a zúfalstvom. Dávno bolo predpovedané, že po námahe svojej duše uvidí zadosťučinenie (Izaiáš 53:11).
„Hovorím vám: taká radosť býva pred anjelmi Božími nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie.“ (Lukáš 15:10) Prečo sa obyvatelia nebies radujú nad hriešnikmi, ktorí činia pokánie? Boh sa neraduje z pokánia hriešnikov preto, že by to pridalo niečo k Jeho radosti a sláve, ktorá vyplýva z Jeho podstaty.
Prežil som 65 adventných období ako veriaci v Ježiša. Polovicu z nich som strávil kázaním. A tak spolu s vianočnými kázňami to je dokopy asi 150 posolstiev počas adventu. Vôbec si nespomínam na to, že by som si niekedy pomyslel: „Ó, ako poviem niečo nové tento rok?“ Existujú studne, ktoré nevysychajú.
Mnoho ľudí premárni Vianoce. Možno sviatky zaregistrujú cez svoje vyzdobené domovy a vymieňanie si darčekov s rodinou a priateľmi, ale úplne vynechajú duchovný význam Kristovho vtelenia. Príbeh Kristovho narodenia je plný postáv, ktoré prepásli vôbec prvé Vianoce. Jedna významná skupina je spomenutá v Matúšovom zázname Herodesovej zrady (Matúš 2:4-6). Ide o náboženských lídrov.
Samuel Sewall žil so svojou rodinou v puritánskej Amerike v rokoch 1652 až 1730 a trpel spôsobmi, ktoré sú pre nás dnes nepredstaviteľné. Počas 24 rokov sa jemu a jeho žene Hannah narodilo 14 detí. Jeho prvý syn John zomrel ako 17-mesačný, jeho tretí syn Hull zomrel ako 23-mesačný, jeho štvrtý syn Henry zomrel, keď mal dva týždne,
Dokonca aj neveriaci vedia, že zlá spoločnosť kazí dobré mravy. Biblia nás poúča, aby sme sa vyhýbali úzkym priateľstvám s bezbožnými ľuďmi (napr. Príslovia 1:10-15, 1. Korintským 5:9-13, 2. Korintským 6:14-18, 2. Tesalonickým 3:6). Negatívny tlak rovesníkov nie je hrozbou len pre tínedžerov. V každom období života sú vplyvy nekresťanských rovesníkov často mocnými pokušeniami k…
Niektoré z najdôležitejších otázok, ktoré vyvstanú v mysli kresťana, budú a majú mať čo dočinenia s duchovnou zrelosťou. Rastiem? Ako rastiem? Je „zrelosť“ zrejmá v mojom živote? Pripodobňujem sa postupne (aj keď pomaly) viac a viac Ježišovi?
Nič nie je dôležitejšie ako správne porozumenie evanjelia. Je to rozdiel medzi pravdou a omylom, životom a smrťou, nebom a peklom. Je to v skutočnosti tak vážne, že Biblia prehlasuje prekliatie nad každým, kto by kázal jeho falošnú verziu. Apoštol Pavel hovoril svojim čitateľom: „Ak by vám niekto zvestoval iné evanjelium namiesto toho, ktoré ste prijali — nech je…
Rímsky guvernér Pilát spáchal hroznú krutosť voči Židom. Počas uctievania očividne niektorých z nich usmrtil (zmiešal ich krv s krvou ich obiet). Ľudia v dave, ktorí nasledovali Ježiša, chceli, aby sa On zaoberal týmto činom vládneho útlaku a nespravodlivosti. História potvrdzuje politické napätie medzi Židmi a Rimanmi a dav chcel počuť, ako bude Ježiš odpovedať na tento masaker.
A čo aplikácia tohto podobenstva? Podobenstvo o robotníkoch na vinici (Matúš 20:1-15) je plné premieňajúcich právd, z ktorých sú mnohé hneď zrejmé a iné hlbšie skryté. Mnoho z nich sa nachádza v jadre evanjelia. Toto podobenstvo v prvom rade učí to, že nie je možné si spasenie zaslúžiť.
Pán Ježiš nikdy nezačal hovoriť podobenstvo len tak, z ničoho nič. Vždy Ho k tomu viedli okolnosti, diskusie a debaty, ktoré sa okolo neho odohrávali. A práve aj pri tomto podobenstve o robotníkoch na vinici (Matúš 20:1-15) je dôležité sa pozrieť na kontext, v akom bolo povedané.
Bežnou súčasťou služby Pána Ježiša sa stalo vyvracanie zaužívaných každodenných zvyklostí. Väčšinu svojho času na zemi trávil náš Pán poukazovaním na veľmi ostrý kontrast medzi svetom a Jeho nebeským kráľovstvom. Podobný kontrast sa snažil ukázať aj v závere podobenstva o robotníkoch na vinici.
Každý z nás je určite rád v pozícii prijímateľa dobrých vecí, ale len dovtedy, kým niekto iný nedostane niečo lepšie ako my. Pocit nerovnosti a nespravodlivosti v nás vyvoláva horkosť, závisť a odpor – teda postoje, ktoré sú typické pre našu hriešnu telesnosť, dokonca aj medzi kresťanmi. A jedno z Ježišových podobenstiev poukazuje presne na jadro týchto vecí.
Zamysleli ste sa niekedy nad obrovským kontrastom medzi Judášom Iškariotskym a lotrom na kríži? Jeden bol blízkym učeníkom Ježiša Krista a odovzdal mu tri roky svojho života, bol pod najlepším teologickým vyučovaním na celom svete. Napriek tomu však stratil svoju dušu naveky.
Pisateľ listu Židom je neúprosne jasný v otázke jedinečnej podstaty Kristovej obete: „Kristus nevošiel do svätyne rukou urobenej, ktorá je len obrazom pravej, ale vošiel do samého neba, aby sa teraz zjavil pred Bohom ako náš zástanca. Ani nie preto, aby sa opätovne obetoval ako veľkňaz, ktorý vchádza do svätyne každý rok s cudzou krvou.
Po prorockom videní večnej slávy nebies na konci knihy Zjavenia Apoštol Ján opisuje, ako bol ohromený tým, čo videl: „A ja, Ján, som to počul a videl. Keď som to počul a videl, padol som k nohám anjelovi, ktorý mi to ukázal, a klaňal som sa mu. On mi však povedal: Pozri, nie tak!
Jedným z hlavných spúšťačov protestantskej reformácie bola kniha Jána Husa, českého kresťana, ktorý predbehol Martina Luthera o celé storočie. Kniha sa volala „De Ecclesia“ (Cirkev) a stredobodom celej tejto knihy bola štvrtá kapitola s názvom „Kristus, jediná hlava cirkvi“.
