

Evanjelizačné posolstvo je evanjelium o Kristovi a o Ňom ukrižovanom, správa o ľudskom hriechu a Božej milosti, o ľudskej vine a Božom odpustení, o novom narodení a novom živote skrze dar Ducha Svätého. Je to správa, ktorá pozostáva zo štyroch častí.
1. Evanjelium je správou o Bohu.
Hovorí nám, kto je Boh, aký má On charakter, aké sú Jeho štandardy a čo vyžaduje od nás, svojich stvorení. Hovorí nám, že za svoju existenciu vďačíme Jemu, že v dobrom aj zlom sme stále v Jeho rukách a pod Jeho zrakom a že On nás stvoril, aby sme Ho chválili a slúžili Mu, aby sme Ho verejne velebili a žili pre Jeho slávu. Tieto pravdy sú základom teistického náboženstva a kým ich nepochopíme, tak sa nám bude zdať zvyšok evanjelia nepresvedčivý a irelevantný. Kresťanský príbeh začína tu: Tvrdením, že človek je úplne a stále závislý na svojom Stvoriteľovi.
V tomto bode sa môžeme znovu učiť od Pavla. Keď kázal Židom v Pisídskej Antiochii, nemusel zmieňovať skutočnosť, že ľudia boli Božím stvorením. Mohol považovať tento poznatok za samozrejmosť, pretože jeho poslucháči mali v srdciach starozmluvnú vieru. Mohol im hneď začať prehlasovať Krista ako naplnenie nádejí Starej zmluvy. No keď kázal pohanom, ktorí nevedeli nič o Starej zmluve, Pavel sa musel vrátiť ešte ďalej, až na samý začiatok. V takýchto prípadoch začínal doktrínou Božieho tvorcovstva a ľudského stvorenstva. A tak keď sa ho Aténčania spýtali, aby vysvetlil, o čom bola jeho reč o Ježišovi a zmŕtvychvstaní, hovoril im najprv o Bohu Stvoriteľovi a o tom, prečo stvoril človeka. „Boh, ktorý stvoril vesmír … sám dáva všetkým život, dýchanie a všetko. On urobil … všetky pokolenia ľudské, … aby hľadali Boha“ (Skutky apoštolov 17:24-27). Toto nebol, ako niektorí predpokladali, kúsok filozofickej apologetiky, ktorú Pavel neskôr zavrhol, ale bola to prvá a základná lekcia v teistickej viere. Evanjelium začína učením, že ako stvorenia sme absolútne závislí na Bohu a že On, Stvoriteľ, má na nás absolútny nárok. Iba keď sme sa to naučili, môžeme pochopiť, čo je hriech a iba keď vieme, čo je hriech, môžeme porozumieť dobrej správe záchrany od hriechu. Musíme vedieť, čo znamená volať Boha Stvoriteľom pred tým, než pochopíme, čo znamená hovoriť o Ňom ako o Vykupiteľovi. Ak budeme hovoriť o hriechu a spáse bez tejto úvodnej lekcie, nič nedosiahneme.
2. Evanjelium je správou o hriechu.
Hovorí nám, ako nedosahujeme Boží štandard, ako sme sa stali vinnými, špinavými a bezmocnými v hriechu a teraz stojíme pod Božím hnevom. Hovorí nám, že neustále hrešíme, pretože sme hriešnikmi od prírody, a že nič, čo spravíme alebo sa pokúsime spraviť, nás nemôže napraviť ani prinavrátiť Božiu priazeň. Ukazuje nám, ako nás vidí Boh a učí nás myslieť si o nás to, čo si o nás myslí Boh. Preto nás vedie do sebazúfalstva. A toto je tiež nevyhnutný krok. Dokiaľ si neuvedomíme nevyhnutnosť zmieriť sa s Bohom a svoju neschopnosť urobiť tak akýmkoľvek vlastným úsilím, nemôžeme poznať Krista, ktorý nás vykupuje z hriechu.
A tu je nástraha. Život každého človeka obsahuje veci, ktoré spôsobujú nespokojnosť a hanbu. Každý má zlé svedomie kvôli nejakým veciam zo svojej minulosti: Veci, v ktorých nedosahuje štandard, ktorý si sám pre seba stanovil alebo ktoré od neho očakávali iní. Nebezpečenstvo je, že v našej evanjelizácii sa uspokojíme s vyvolaním myšlienok na tieto veci, čím sa ľudia začnú cítiť nepríjemne, a potom vykreslíme Krista ako Toho, ktorý nás vykupuje z týchto zlyhaní, no ani si nepoložíme otázku o našom vzťahu s Bohom. Ale práve toto je otázka, ktorá musí byť položená, keď hovoríme o hriechu. Pretože už samotná myšlienka o hriechu je útokom proti Bohu a rozvracia vzťah človeka s Bohom. Ak nebudeme vidieť svoje nedostatky vo svetle zákona a Božej svätosti, nebudeme ich vôbec vnímať ako hriech. Pretože hriech nie je sociálny koncept, je to teologický koncept. Aj keď je hriech páchaný človekom a mnoho hriechov je proti spoločnosti, hriech nemôže byť definovaný ani z hľadiska človeka ani z hľadiska spoločnosti. Nikdy nebudeme vedieť, čo je hriech, kým sa nenaučíme nazerať naňho z Božieho pohľadu a merať ho nie ľudskými štandardmi ale meradlom Jeho absolútnej požiadavky na naše životy.
Musíme pochopiť, že zlé svedomie telesného človeka nie je to isté ako obvinenie z hriechu. Obvinenie z hriechu sa preto nerovná tiesni zo svojich slabostí a zlých vecí, ktoré sme vykonali. Hriech neobviňuje len preto, že mizerne vnímame samých seba, svoje chyby a svoju nedostatočnosť napĺňať požiadavky života. A zachraňujúca viera nie je to, keď človek v takomto stave volá na Pána Ježiša Krista, len aby ho Pán utešil, povzbudil a znovu mu prinavrátil sebavedomie. Ani by sme nemali kázať evanjelium (aj keď sme si možno mysleli, že toto je kázanie evanjelia) tak, že prezentujeme Krista vo vzťahu k pociťovaným potrebám človeka: „Si šťastný? Si spokojný? Chceš vnútorný pokoj? Cítiš, že si zlyhal? Si zo seba znechutený? Chceš priateľa? Tak príď ku Kristovi, On naplní každú tvoju potrebu.“ Ako keby Pán Ježiš Kristus bol dobrou sudičkou alebo super psychiatrom… Byť obvinený z hriechu neznamená len cítiť sa ako jedno veľké zlyhanie, ale uvedomiť si, že sme urazili Boha, že sme opovrhovali Jeho autoritou, že sme Mu vzdorovali, že sme išli proti Nemu, že sme v zlej pozícii voči Nemu. Ohlasovať Krista znamená oznamovať, že On je Ten, ktorý skrze svoj kríž znovu zmieruje ľudí s Bohom…
Pravý Kristus, Kristus Biblie, ktorý nám zjavil samého seba ako Vykupiteľa z hriechu a Obhajcu u Boha, skutočne dáva pokoj, radosť, morálnu silu a privilégium Svojho priateľstva tým, ktorí Mu veria. Ale Kristus, ktorý je zobrazený a žiadaný iba vo forme, že nám uľahčuje množstvo životných situácií a zahŕňa nás pomocou a útechou, nie je skutočný Kristus, je to skreslený a zle pochopený Kristus, a teda imaginárny Kristus. Ak sme učili ľudí pozerať sa na imaginárneho Krista, nemôžeme mať žiaden dôvod domnievať sa, že tí ľudia našli skutočné spasenie. Musíme sa mať na pozore pred tým, aby sme prirodzené zlé svedomie a pocit úbohosti nepovažovali za rovnocenné s duchovným obvinením z hriechu, a tak by sme v našej evanjelizácii opomínali zdôrazňovať hriešnikom základnú pravdu o ich stave: Teda že ich hriech ich oddelil od Boha a vystavil ich Jeho prekliatiu, nepriateľstvu a hnevu, takže ako prvé budú musieť napraviť vzťah s Ním…
3. Evanjelium je správou o Kristovi – Kristus, vtelený Syn Boží; Kristus, baránok Boží umierajúci za hriechy; Kristus, zmŕtvychvstalý Pán; Kristus, dokonalý Spasiteľ.
Na tomto mieste chcem zdôrazniť dva body:
- Nesmieme prezentovať osobu Krista bez Jeho vykupiteľského diela. Niekedy sa hovorí, že je to prezentácia Kristovej osoby viac než doktrín o Ňom, čo pritiahne hriešnikov k Jeho nohám. Je pravda, že živý Kristus vykupuje a že doktrína zmierenia, akokoľvek ortodoxná, nie je Jeho náhradou. Avšak pri tomto výroku sa podsúva, že evanjelizačné kázanie nemusí obsahovať doktrinálne inštrukcie a že jediné, čo musí evanjelizátor urobiť, je vykresliť živý slovný obraz o mužovi z Galilei, ktorý kade chodil, dobre robil, a potom uistiť poslucháčov, že tento Ježiš stále žije pre to, aby im pomohol v ich problémoch. Takáto správa sa dá len ťažko nazvať evanjeliom. V skutočnosti by to bolo len čistou záhadou zahalenou tajomstvom… Pravda je, že historický Ježiš nám nebude dávať zmysel, pokiaľ nevieme o vtelení – že tento Ježiš bol v skutočnosti Bohom Synom, ktorý vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby vykúpil hriešnikov podľa večného zámeru svojho Otca. Takisto nám nebude dávať zmysel Jeho život, pokiaľ nevieme o zmierení – že žil ako človek, aby mohol zomrieť ako človek za ľudí, a že Jeho utrpenie, Jeho justičná vražda, bol v skutočnosti Jeho zachraňujúci akt, ktorým zahladil hriechy sveta. Ani by ste nevedeli povedať, na základe čoho sa máte k Nemu priblížiť teraz, kým neviete o zmŕtvychvstaní a vystúpení do neba, kde sedí po pravici Boha Otca – že Pán Ježiš bol vzkriesený, sedí ako Kráľ a žije, aby dokonale spasil tých, ktorí uznajú Jeho Panstvo. Tieto doktríny, a ďalšie nespomínajúc, sú zásadné pre evanjelium… V skutočnosti bez týchto doktrín nebudeme mať žiadne evanjelium, ktoré by sme mohli kázať.
- Ale existuje aj druhý doplňujúci bod: Nesmieme prezentovať spasiteľné dielo Krista bez Jeho osoby. Evanjelikálni kazatelia a spolupracovníci robia niekedy práve túto chybu. Vo svojom zápale zamerať pozornosť na uzmierujúcu smrť Krista ako jediný dostatočný základ, ktorý hriešnikov uzmieruje s Bohom, vysvetľujú volanie k zachraňujúcej viere takýmto spôsobom: „Uver, že Kristus zomrel za tvoje hriechy.“ Dôsledkom takéhoto výkladu je predstavenie zachraňujúceho aktu Krista v minulosti ochudobnené o Jeho Osobu v súčasnosti ako celkového predmetu našej viery. Izolovať dielo od Autora nie je biblické. Nikde v Novej zmluve nie je výzva uveriť vyjadrená v takom zmysle. Nová zmluva vyzýva do viery v (en) alebo do (eis) alebo na (epi) Krista samotného, teda do vloženia svojej viery do živého Spasiteľa, ktorý zomrel za naše hriechy. Predmetom našej viery nie je, striktne povedané, zmierenie, ale Pán Ježiš Kristus, ktorý nás zmieril. Nesmieme prezentovať evanjelium tak, že oddelíme kríž a jeho výhody od Krista, ktorý ten kríž niesol. Lebo len tým patria výhody Kristovej smrti, ktorí veria Jeho Osobe a dôverujú nielen Jeho spasiteľnej smrti ale aj Jemu, živému Spasiteľovi. „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom!“ hovorí Pavel (Skutky apoštolov 16:31). „Poďte ku mne … ja vám dám odpočinutie!“ hovorí náš Pán (Matúš 11:28).
Keďže je tomu tak, jedna vec je jasná: Otázka o rozsahu zmierenia, o ktorej sa tak veľmi v niektorých kruhoch diskutuje, nemá v tomto konkrétnom bode žiaden vplyv na obsah správy evanjelia. Tejto otázke sa teraz nebudem venovať, nájdete ju rozpracovanú v inom z mojich diel. Teraz sa nechcem zaoberať otázkou, či si myslíte, že Kristus zomrel, aby zachránil každú jednu ľudskú bytosť v minulosti, súčasnosti i budúcnosti. Ani od vás nechcem, aby ste sa ohľadom tejto veci teraz zamysleli, ak ste to náhodou ešte neurobili. Všetko, čo chcem tu a teraz povedať, je, že hoci si myslíte, že hore uvedené tvrdenie je pravdivé, vaše prezentovanie Krista v evanjelizácii sa nesmie odlišovať od prezentovania človeka, ktorý považuje uvedený výrok za nepravdivý.
Na čo mierim? Je zrejmé, že ak kazateľ považuje výrok „Kristus zomrel za každého jedného z vás“ – nech už je prednesený v akomkoľvek zbore – za neoveriteľný a pravdepodobne nepravdivý, bude sa usilovať vyhýbať sa mu pri ohlasovaní evanjelia. Tieto výroky nenájdete napríklad v kázňach od Georgea Whitefielda alebo Charlesa Spurgeona. No teraz chcem poukázať na to, že aj keď si človek myslí, že tento výrok je pravdivý, nemusí ho povedať alebo ani vôbec nemá dôvod ho hovoriť, keď hlása evanjelium. Pretože hlásanie evanjelia, ako sme to práve videli, znamená [volať] hriešnikov, aby prišli ku Kristovi, živému Spasiteľovi, ktorý vysokou cenou svojej uzmierujúcej smrti je schopný odpustiť a spasiť všetkých tých, ktorí do Neho vložia svoju nádej. Pri ohlasovaní evanjelia je potrebné hovoriť jednoducho o tom, že Kristova smrť je základom, na ktorom je položené Kristovo odpustenie. To je všetko. Otázka o predurčenom rozsahu zmierenia vôbec nemusí vstupovať do tohto príbehu… V skutočnosti, Nová zmluva nikdy nevolá akéhokoľvek človeka k pokániu na základe toho, že Kristus zomrel špecificky a zvlášť pre neho.
Evanjelium nie je „Uver, že Kristus zomrel za hriechy každého, a preto aj za tvoje,“ o nič viac, než ním nie je ani „Uver, že Kristus zomrel len za hriechy určitých ľudí, a tak možno nie za tvoje“. Našou úlohou nie je volať ich, aby vložili vieru do nejakého špecifického pohľadu na rozsah zmierenia. Našou úlohou je ukázať im na živého Krista a volať ich, nech Mu uveria. To nás privádza k poslednej ingrediencii evanjeliového posolstva.
4. Evanjelium je volanie k viere a pokániu.
Všetci, čo počujú evanjelium, sú volaní Bohom, aby sa kajali a uverili. „Boh… zvestuje ľuďom, aby všetci a všade robili pokánie,“ hovorí Pavel Aténčanom (Skutky apoštolov 17:30). Keď sa Pán Ježiša Jeho poslucháči pýtali, čo majú robiť, aby „konali Božie skutky,“ náš Pán odpovedá: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého Boh poslal“ (Ján 6:29). V 1. liste Jána 3:23 čítame: „A toto je jeho prikázanie: veriť menu Jeho Syna Ježiša Krista…“
Pokánie a viera sú povinnosti kladené priamym Božím príkazom a preto tvrdosť srdca a neviera sú v Novej zmluve vyčlenené ako najťažšie hriechy. S týmito univerzálnymi prikázaniami, ako sme to naznačili vyššie, idú ruka v ruke univerzálne prísľuby spásy pre každého, kto sa im podrobuje. „Pre Jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v Neho verí“ (Skutky apoštolov 10:43). „Každý, kto po nej túži, nech si zadarmo naberie vody života“ (Zjavenie Jána 22:17). „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí, ale aby mal večný život.“ (Ján 3:16). Tieto slová sú prísľuby, ktorým bude Boh verný, pokiaľ bude existovať časnosť.
Musím tiež povedať, že viera nie je len nejaký optimistický pocit, ako ani pokánie nie je len nejaký pocit ľútosti a výčitiek svedomia. Aj viera aj pokánie sú skutky, skutky celého človeka. Viera je v princípe spočinutie na prísľuboch milosti pre hriešnikov. Jej centrom je Kristus, ktorý tieto prísľuby dal. Takisto pokánie je viac než len zármutok nad minulosťou. Pokánie je zmena mysle a srdca, nový život zapierania seba samého a slúženia Spasiteľovi ako Kráľovi namiesto sebe samému. Na tomto mieste musím spomenúť ešte dva ďalšie body:
- Požiadavka je aj veriť aj činiť pokánie. Nestačí odhodlanie odvrátiť sa od hriechov, vzdať sa zlých návykov a snažiť sa dať Kristovo učenie do praxe tým, že budeme zbožne činiť všetko možné dobro iným. Ašpirácia, odhodlanie, morálnosť a zbožnosť nenahrádzajú vieru. Avšak aby mohla viera existovať, musí mať základ poznania: Človek musí poznať Krista, Jeho kríž a Jeho prísľuby pred tým, než by mohol mať zachraňujúcu vieru. Preto keď prezentujeme evanjelium, musíme tieto veci zdôrazniť, aby sme mohli viesť hriešnikov k tomu, že byť prijatý Bohom znamená zanechať všetku dôveru v seba samého a veriť úplne v Krista a v moc Jeho vykupujúcej krvi. Viera nie je nič menšie než toto.
- Požiadavka je aj činiť pokánie aj veriť. Avšak aby mohlo pokánie existovať, musí mať taktiež základ poznania. Viac než raz Kristus zámerne privádzal pozornosť k radikálnemu rozchodu s minulosťou, a to je aj jedným z rozmerov pokánia. „Ak niekto chce ísť za mnou, nech prestane myslieť na seba samého, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma… kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Matúš 16:24-25). „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život [t.j. svojím rozhodnutím ich dá na prvé miesto], nemôže byť mojím učeníkom. Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lukáš 14:26.33). Pokánie, ktoré Kristus vyžaduje od svojho ľudu, spočíva v rozhodnom odmietnutí stanoviť akúkoľvek hranicu nárokom, ktoré môže On klásť na ich životy. On nemá záujem získať nespočetný dav vyznávajúcich prívržencov, ktorí zmiznú, len čo zistia, čo všetko ich bude stáť nasledovanie Krista. V našej prezentácii Kristovho evanjelia musíme preto položiť podobný dôraz na cenu za nasledovanie Krista a na to, aby sa k tomu triezvo postavili ešte pred tým, než ich budeme vyzývať odpovedať na správu odpustenia jedine z milosti. Nesmieme im zahmlievať skutočnosť, že bezodplatné odpustenie ich bude v určitom zmysle stáť všetko, inak by sa z našej evanjelizácie mohol stať lacný trik. Tam, kde nie je jasné poznanie, a teda ani žiadne realistické rozpoznanie skutočných Kristových nárokov, nemôže byť ani žiadne pokánie, a preto ani žiadna spása.
Preložené z knihy „God’s Gospel of Grace“: https://www.chapellibrary.org/book/ggog/gods-gospel-of-grace