Ten, kto nekráčal v dobrých skutkoch na zemi, nepôjde do neba. Inými slovami a slovami Listu Židom 12:14, potrebujeme „posvätnosť, bez ktorej nikto neuvidí Pána!“
V skratke: „Žiadna svätosť? Žiadne nebo.“
Na rovinu: „Viera bez skutkov je mŕtva.“ (Jakub 2:26).
Vo vyznaní viery: „Viera, ktorá prijíma Kristovu spravodlivosť a závisí na Ňom, je jediný prostriedok ospravedlnenia. Predsa však táto viera nie je v ospravedlnenej osobe osamotená, ale vždy je sprevádzaná všetkými ostatnými zachraňujúcimi milosťami. A nie je to mŕtva viera, ale dokazujúca sa skrze lásku.“ (2. Londýnske Baptistické vyznanie viery).
Čo nám Pán prikázal: „…s bázňou a s chvením konajte [doslova vytvárajte] svoje spasenie.“ (Filipským 2:12).
Ako to aj potvrdzuje podobenstvo: „Každú ratolesť na mne, ktorá neprináša ovocie, odrezáva … také zozbierajú, uvrhnú na oheň a zhoria“ (Ján 15:2.6).
Čítame o tom aj v Žalmoch: „…po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno.“ (Žalm 23:3).
Zhrnutie: V nebi nebude žiadny človek, ktorý by na zemi nechodil v dobrých skutkoch.
Dve známe herézy
Aby som sa vyhol pochybnostiam zo šírenia herézy, chcem rýchlo dodať nasledovné: Nikto nebude v nebi na základe svojich dobrých skutkov.
„Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží. Nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil“ (Efezským 2:8-9). „Človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona“ (Galatským 2:16). Kristova spravodlivosť, nie naša, ospravedlňuje úplne. Muži, ženy a deti, ktoré veria v Toho, kto ospravedlňuje bezbožných, sa považujú za spravodlivých pred Bohom. Jeho krv nás privádza do Božej blízkosti, Jeho spravodlivosť – zadarmo pripísaná veriacim – je potrebná a postačujúca. Inými slovami, On, On, On – nie my – aby sa nikto nemohol chváliť. Hoci kresťan kráča po úzkej ceste dobrých skutkov, Boh ich preňho vopred pripravil, aby v nich kresťan kráčal.
Teda nikto nebude v nebi, kto nekráčal vo viere a neprodukoval dobré skutky na zemi „v poslušnosti vo viere“ (Rímskym 1:5; 16:26). Hovoríme o viere činnej skrze lásku (Galatským 5:6). Avšak nikto nebude v nebi na základe svojich dobrých skutkov. Jedna heréza tvrdí, že vôbec nezáleží na tom, či robíte, bežíte alebo bojujete, pretože spasenie predsa zo samotnej viery. Druhá heréza naopak tvrdí, že práca, beh a boj vám pomôže získať spravodlivé postavenie pred svätým Bohom. Jakub nazýva tú prvú vieru vierou démonov (Jakub 2:19). Pavel nazýva tú druhú vierou nerozumných (Galatským 3:1) a zákonníctvom (Galatským 2). Jeden omyl si pohodlne sedí uprostred evanjelikálov, druhý je akceptovaný medzi katolíkmi. A práve tou prvou vierou, ktorá je nám, evanjelikálom, o niečo bližšia, by som sa chcel teraz zaoberať.
Raz zachránený, navždy zachránený
Mŕtva viera, ktorá nevytvára žiadne skutky, nie je nevyhnutne tichou vierou. Často sa opakujú (a zneužívajú) mantry ako „raz zachránený znamená navždy zachránený,“ čím sa dáva vlastne drahokam svini na rypák.
Keď to uchopíme správne, „raz zachránený, navždy zachránený“ vyjadruje nádhernú pravdu, že z pohľadu večného Božieho vrchu Jeho deti, predurčené ku spáse pred všetkými vekmi, neodpadnú od viery. Boh ich privedie k Sebe, domov. On zapísal ich mená do Knihy života. Jeho Syn zadosťučinil za ich hriechy. Spečatil ich vlastným Duchom, ktorý celkom iste dokončí svoje dielo. Nič neodlúči Jeho skutočné deti od lásky Božej. Pastier nestratí žiadnu zo svojich oviec.
Avšak niektorí prekrúcajú význam tejto pravdy. Namiesto uvažovania s Pavlom, „Poznal Pán svojich! a: Odstúp od neprávosti každý, kto vyznávaš meno Pánovo“ (2. Timoteovi 2:19), vyvodzujú svoj vlastný záver, že vytrvanie svätých je dobrovoľné.
Možno si predstavujú, že Boh dáva duše na dopravný pás ku spáse. „Raz zachránený, navždy zachránený“ – a nezáleží na tom, ako hlboko narušené môžu byť ich životy. Takýmto štýlom stavajú základnú doktrínu ospravedlnenia proti krvi, potu a drine základnej doktríny posvätenia. Súdiac prvú zatemňujú druhú. Nepotrebujeme svätosť, myslia si, pretože „raz zachránený, navždy zachránený“. Nemôžeme si pomôcť, ale takto prichádzame k záveru, že pojem „zachránený“ rozumejú ako „zachránený od nevyhnutnosti poslúchať“.
Texty, ktoré podmieňujú dedičstvo večného života, uvádzajú mŕtvu vieru do rozpakov. Takíto ľudia nemôžu zniesť texty o potrebe pokračovať stabilne a nezlomne vo viere, vytrvať do konca, stáť pevne v skúškach, umŕtvovať telo Duchom, pracovať na vlastnej spáse s bázňou a chvením, upevňovať svoje povolanie a vyvolenie cez aktívne úsilie (2. Petrov 1:1-11). Výkriky ich mŕtvej viery znejú „Pane, Pane,“ zatiaľ čo Ho svojimi životmi nenasledujú. To je viera, ktorú som až príliš dobre poznal. Viera triezvo znázornená v postave Radorečného v Bunyanovej animovanej teológii Cesta pútnika.
Na ceste s Radorečným
V Bunyanovej alegórii muž menom Verný mal činnú vieru, zatiaľ čo Radorečný mal nečinnú vieru. Na ceste do neba konverzovali takto:
Verný: „Či tiež ideš do Nebeskej krajiny?“
Radorečný: „Áno, aj ja tam idem.“
Radorečný verí, že ide do Nebeského mesta. Ba čo viac, hovorí veľmi kresťansky, má vynikajúcu reformovanú doktrínu:
„Človek sa [hovorením o Božích veciach] dozvie o potrebe nevyhnutnosti znovuzrodenia, o tom, že dobré skutky nikoho nespasia, o tom, ako veľmi potrebuje Kristovu spravodlivosť, atď. Okrem toho sa naučí, čo je pokánie, čo znamená veriť, modliť sa, trpieť a napokon aj to, že tie veľké zasľúbenia a potešenia v evanjeliách sú určené človeku. A v neposlednom rade aj to, ako sa brániť a odmietnuť falošné učenia, zastávať pravdu a tiež ako poučiť nevedomého.“
Bunyan učí, že správna a dobre komunikovaná pravovernosť nie je sama o sebe dostatočným znakom živej viery. Verný, ktorý nepozná život Radorečného, šepká svojmu spoločníkovi, Kresťanovi: „Pridal sa k nám zaujímavý človek. S ním bude cesta rýchlo ubiehať.“ Tomu sa Kresťan skromne usmial a povedal: „Tento človek, ktorým si taký unesený, oklame svojimi rečami mnohých, ktorí ho nepoznajú.“ … „Lebo mimo domu je dobrý a pekný. Ale mimo domu už menej… Viera v Boha nemá miesto v jeho srdci a dome, ani v jeho správaní. Všetko má iba na jazyku, aby na seba upozornil.“
Jeho kresťanstvo leží iba na jeho jazyku. Ako to Kresťan vie? „Bol som u nich a pozoroval som ho doma, v rodine, i mimo domu. Viem, čo je pravda.“ Strom poznáme po ovocí. On je: „Vonku naoko svätý a doma čert rohatý.“ Ako farizeji za čias Pána Ježiša, hovorí mnoho, ale činí málo (Matúš 23:3).
Je ľahké si predstaviť, že Boh nás zachránil, pretože ovládame správnu doktrínu. Radorečného veľké náboženstvo jazyka sa ukázalo ako nepravdivé v jeho láske, vzťahoch a živote. Hovorí o pravde, ktorou nebol nikdy zmenený. Milosť, o ktorej hovorí, ho nikdy nevycvičila k tomu, aby povedal „nie“ nesvätosti a aby žil zbožný život (Títovi 2:11-14). Slovami C.S. Lewisa, hovorí o novom živote ako „učencov papagáj, ktorý je schopný rozprávať v gréčtine.“ Opakuje, čo počuje, bez toho, aby mal skúsenosť, ako papagáj poslúchajúci akademika opakuje slová ako charis a sōtēria.
Kresťan pozoruje to, čo je pravda o mnohých dnešných Radorečných: „Hovorí o modlitbe, o pokání, o viere a o novom rode čiže o znovuzrodení, ale vie o tom len hovoriť.“ Aký strašný život!
Otázky na preskúmanie samého seba
Si ako ten Radorečný? Ja som taký bol a Boh ma zobudil z tohto klamu. Modlím sa, aby to urobil aj pre iných. Radorečný sa nakoniec neodváži vyjsť z Mesta Skazy. Onálepkuje Kresťana a Verného ako odsudzujúcich a oddelí sa od nich. Jeho slová boli vzdialené jeho viere a poslušnosti. Nakoniec bol zatratený. Nikdy sám seba neskúmal, aby sa uistil, že zotrvá vo viere a je skutočne znovuzrodený.
Niekedy sa sami seba jednoducho pýtame: „Som znovuzrodený?“ Kresťan poučuje Verného ohľadom Radorečného: „Chod za ním a pusť sa s ním do vážneho rozhovoru o moci pravej viery. Opýtaj sa ho, či je zjavná v jeho srdci, v jeho živote i vzťahoch.“ Aj dnes by nám pomohlo, keby sme si položili niektoré otázky, o ktorých diskutujú Verný a Radorečný.
Nenávidíš svoj hriech? Nielen hovoriť o tom, že ho nenávidíš, ako pokrytec, ktorý odsudzuje tajný hriech, ktorý pácha. Nová zmluva zasľubuje, že kresťania s novým srdcom budú nenávidieť svoj hriech a budú sa zaňho hanbiť: „Tam sa rozpomeniete na svoje cesty i na všetky svoje skutky, ktorými ste sa poškvrňovali, a sami sebe sa budete oškliviť pre všetky svoje zlé skutky, ktoré ste popáchali“ (Ezechiel 20:43). „Požehnaní tí, ktorí oplakávajú svoje hriechy“ (Matúš 5:4). „Boh nepohŕda srdcom skrúšeným nad svojím hriechom“ (Žalm 51:19).
Miluješ Boha? Pavel to hovorí jasne: „Ak niekto nemiluje Pána, nech je prekliaty!“ (1. Korintským 16:22). Miluješ Ho? Túžiš po tom, aby si Ho poznal? Miluješ Ho viac ako otca, matku, manželského partnera, dieťa? Vyznávaš, že Jeho neustála láska je lepšia než život? Nenávidíš svoje pretrvávajúce hriechy, pretože útočia na Neho, ten Poklad tvojej duše?
Poslúchaš to, čo poznáš? Pán Ježiš hovorí: „Keď to viete, blahoslavení ste, ak podľa toho aj konáte“ (Ján 13:17). „Ale sluha, ktorý poznal vôľu svojho pána, a nebol pripravený a nekonal po jeho vôli, bude veľmi bitý“ (Lukáš 12:47). Môžeme si myslieť, že sme veľmi “pokročili” v náboženstve alebo Kristovej láske, pretože poznáme čoraz viac textov o týchto veciach. Ale týmto textom musíme veriť, poslúchať ich a milovať. Musia v nás zapustiť korene. Ak Ho skutočne poznáme a milujeme, budeme zachovávať Jeho prikázania (Ján 14:15, 1. Jána 2:3).
Čo vidia ostatní? Bunyan píše: „Dielo milosti v duši javí sa buď tomu, v kom sa deje, buď tým, ktorí sú okolo neho.“ Úsudky iných kresťanov nie sú neomylné, ale môžu napomôcť odhaliť nám slepé miesta, ktoré my sami nevidíme.
Ako dnešní Verní a Kresťania, ktorí kráčajú po úzkej ceste s Knihou v ich rukách a láskou v ich srdciach, budú robiť dobro vo svete. Budú, pretože Boh pôsobí v nich chcenie aj konanie pre Jeho veľký pôžitok, keď prinášajú ovocie Ducha. V skutočnosti musia robiť dobré, pretože majú Knihu zasľúbení, ktorá im prikazuje, varuje ich a vedie do Nebeského mesta.
Nikto nebude v nebi na základe svojich dobrých skutkov a nikto nebude v nebi, kto by nekráčal v dobrých skutkoch na zemi. A tak napredujeme ďalej vo svätosti do nášho nebeského domova, pretože patríme Svätému.
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/no-holiness-no-heaven
