V 1. liste Timoteovi 2:11-12 Apoštol Pavel píše: „Žena nech sa v tichosti učí so všetkou poddanosťou. Nedovoľujem však žene vyučovať alebo panovať nad mužom, ale aby sa ticho správala.“ Tieto slová sú použité v kontexte zborového vodcovstva, kde Pavel dáva jasné príkazy, ako má vyzerať vedenie zboru, a týmito príkladmi pokračuje ďalej v 3. kapitole.
„Vidím miesto, na ktoré potrebujeme upriamiť svoju pozornosť.“ Rakovina. Bola to diagnóza, ktorú som vôbec nečakal ako mladý človek, ktorý si práve zakladá rodinu. Ihneď po tejto informácii, moju myseľ zaplavili otázky typu: Ako to poviem svojej manželke? Ako to celé zvládne, keď umriem? Koľko bude stáť liečba? Som pripravený zomrieť?
Viete si predstaviť kresťanský pár, ktorý sa modlí za to, aby mohli žiť spolu pred manželstvom? Dokážete si vybaviť mladú ženu, ktorá vyznáva Krista, a modlí sa s cieľom vymodliť si, aby sa smela vydať za neveriaceho? Porozumiete kresťanskému obchodníkovi, ktorý sa modlí, či má povedať pravdu pri určitej transakcii?
Nechceme zostať duchovnými deťmi, navždy zaseknutí v detstve. Nechceme byť slabí, zraniteľní a nezrelí. Takisto nechceme byť ľahostajní voči Božej pravde, pretože chceme plne osláviť Boha za všetko, čo urobil. Chceme Ho vnímať v Jeho plnosti, hlboko Ho poznať a milovať. Ak je toto náš cieľ, ako sa k nemu dostaneme?
Predstavte si osobu, ktorá tvrdo pracuje na svojej kondičke, má nastavenú prísnu diétu a popri tom užíva alkohol a drogy. Takéto rozpoltené správanie by v mnohých z nás vyvolalo asi mnoho oprávnených otázok.
Ako tínedžer som túžil byť tým, čím môj otec nebol. Keď mal na sebe košeľu a oblekové nohavice, ja som si zobral tričko a rifle. Keď počúval klasickú hudbu, ja som počúval jam band. Keď si dal čaj, ja som si dal kávu. Keď sa mu páčil impresionizmus, mne sa páčil fauvizmus.
“Priatelia moji, antinominiáni kážu výnimočne dobre – a je nemôžem ináč, len veriť, že tak robia s veľkou úprimnosťou – čo sa týka Kristovho milosrdenstva, odpustenia hriechov a iného obsahu článkov o spáse. Ale utekajú ako od diabla, keď musia ľuďom hovoriť o treťom článku – o posväcovaní, teda o novom živote v Kristovi.
„Duchovné porozumenie primárne pozostáva z toho zmyslu alebo chuti morálnej krásy božských vecí.“ – Jonathan Edwards, Religious Affections Ó, aký by som bol rád, ak by som mohol byť aspoň takým malým služobníkom duší niektorých Božích ľudí tak, ako bol Jonathan Edwards mne. Ani on ani ja nie sme inšpirovanými hovorcami Boha, ako boli Apoštoli.
Moderátor: Poslucháč nášho podcastu Ask Pastor John, menom Brian, sa pýta: Rozchody vo vzťahu bolia. Bolia, pretože sa cítime byť odmietnutí inými, ale bolia tiež preto, lebo odhaľujú naše osobné chyby. Keď hnev opadne, skúmame sa, aby sme odhalili, čo v nás zlyhalo pri napĺňaní očakávaní nášho bývalého dôverného priateľa alebo bývalého partnera alebo bývalej partnerky.
Jedny z najtemnejších dní osoby, ktorá je single, sú tie po rozchode a rozpade vzťahu. Riskoval si svoje srdce. Zdieľal si svoj život. Kupoval si darčeky, vytváral si si spomienky a sníval si svoje sny spoločne. A oni sa rozbili.
Máme tendenciu myslieť si, že naše sny boli v detstve príliš veľkolepé a v dospelosti zas príliš malé. Ale možno až také veľké neboli. Keď ste mali šesť rokov, čím ste chceli byť, keď vyrastiete? Dajte si trochu času na rozpamätanie sa.
Je to starobylá otázka Božieho ľudu, ktorý bol neustále pokúšaný strachovať sa neznáma. Boh vie, že s tým bojujeme. A prekonať tento strach je vecou získania správneho pohľadu na Boha a Jeho prozreteľnosť nad každým detailom našich životov.
Pred niekoľkými rokmi som sa učil naspamäť list Filipským a často som sa cítil previnilo, keď prišlo na tieto verše: „Lebo mnohí žijú tak, ako som vám často hovoril o nich a teraz aj s plačom hovorím, že sú nepriateľmi kríža Kristovho:
Náš duchovný rast sa do značnej miery odvíja od nášho rastu v sebadisciplíne. Bez tejto základnej disciplíny nemôže nastať pokrok v raste. Pred tým, než začneme uplatňovať disciplínu v domácnosti, práci alebo zbore, musíme najprv pracovať na sebadisciplíne. Je pravda, že dnes už sebadisciplína nie je populárnou témou.
Keď sme sa na vysokej škole prvýkrát dozvedeli o pôste, jednoducho sme si mysleli, že pôst je pre superkresťanov. Predpokladali sme, že taká disciplína bola pre mníchov alebo pre ľudí, ktorí boli v Biblii alebo napísali Bibliu. No my sme boli normálni ľudia s normálnymi zamestnaniami a normálnymi životmi. Bol pôst pre nás?
Na žiadnom mieste v žiadnom z jeho trinástich listov Apoštol Pavel neprikazuje kresťanom postiť sa. Ani Peter v svojich listoch. Ani Ján. Ani žiadna iná kniha v Novej zmluve. No aj tak sa už dvetisíc rokov kresťania postia. Jeden z mnohých znakov zdravých a živých kresťanov a zborov je prax postenia sa.
Sme náchylní premýšľať o pôste v negatívnom svetle. Je to pochopiteľné. Pôst je o zdržanlivosti. Je to o vzdaní sa jedla a pitia alebo nejakého iného, inak dobrého, daru od Boha.
Moja manželka sa vrátila domov zo salóna krásy a povedala mi o slobodnej žene, ktorá jej strihala vlasy. Táto mladá žena zdieľala svoju frustráciu ohľadom online zoznamiek, ktoré sú iba o tom, ako ľudia vyzerajú. Ak si myslíte, že táto osoba je sympatická, potiahnite týmto smerom. Ak nie je, potiahnite opačným smerom.
„Viem, že mi neveríš, ale ja nepotrebujem kresťanstvo, aby som bol šťastný. Som šťastnejší ako väčšina kresťanov, ktorých poznám.“ Zdvihne svoj zrak od šálky s kávou, usmeje sa a ubezpečí ma: „Som rád, že si našiel šťastie v Ježišovi, ale ja som celkom spokojný aj bez Neho. Našiel som si svoju cestu k šťastiu a som rád, že ty tiež.“
27. apríla 1873 vyšiel Charles Haddon Spurgeon po drevených schodoch svojej kazateľnice v Metropolitan Tabernacle v Londýne a vo svojej kázni sa zameral na verš z Matúša 5:14. Jeho dunivý a autoritatívny hlas zahrmel slovami Krista: „Vy ste svetlo sveta.“
