Jeden z populárnych názorov mnohých zástancov starej Zeme je známy ako “rámcová hypotéza”. Ide o presvedčenie, že “dni” stvorenia nie sú ani odlišnými obdobiami, ale prekrývajúcimi sa etapami dlhého evolučného procesu.
V tomto ročnom období zvykneme bojovať proti tendencii nechať sa zaslepiť zaneprázdnenosťou a nevidieť skutočný význam Vianoc. Je ľahké upriamiť sa na samotnú oslavu a úplne stratiť zo zreteľa Toho, ktorého oslavujeme.
“Nemám miesto.” Tieto potupné slová opisujú viac ako len hostinec v Betleheme. Rovnako výstižne sa vzťahujú aj na dnešný svet. Je smutné, že vo všetkej zaneprázdnenosti našich vianočných sviatkov ľudia stále neurobia miesto pre Ježiša.
Zoznámte sa s ďalším mužom, ktorý prepásol prvé Vianoce: Herodesom. Matúš rozpráva jeho príbeh. Bol veľmi odlišný od hostinského. Nebol nevedomý, bol veľmi dobre informovaný: “Keď sa Ježiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa, ajhľa, mudrci od východu prišli do Jeruzalema a pýtali sa: Kde je ten narodený kráľ židovský?
Celý národ prišiel o Vianoce. Rím sa mohol podieľať na narodení Spasiteľa, ale premeškal to. Úplne prvé Vianoce sa odohrávali v rímskom prostredí. Tak napríklad Herodes bol vládca, ktorého určil Rím. Bol to práve dekrét cisára Augusta, ktorý všetko uviedol do pohybu (Lukáš 2:1).
(pozn. prekladu: pôvodný článok bol publikovaný v roku 1994 ako reakcia na dokument, ktorý bol vydaný v rovnakom roku) Nedávny dokument nazvaný „Evanjelikáli a katolíci spoločne: kresťanská misia v treťom tisícročí“ [Evangelicals and Catholics Together: The Christian Mission in the Third Millennium], podpísaný mnohými prominentnými evanjelikálmi, popiera širokú doktrinálnu priepasť, ktorá rozdeľuje evanjelikalizmus a rímsky katolicizmus.
Mnoho ľudí premárni Vianoce. Možno sviatky zaregistrujú cez svoje vyzdobené domovy a vymieňanie si darčekov s rodinou a priateľmi, ale úplne vynechajú duchovný význam Kristovho vtelenia. Príbeh Kristovho narodenia je plný postáv, ktoré prepásli vôbec prvé Vianoce. Jedna významná skupina je spomenutá v Matúšovom zázname Herodesovej zrady (Matúš 2:4-6). Ide o náboženských lídrov.
Nič nie je dôležitejšie ako správne porozumenie evanjelia. Je to rozdiel medzi pravdou a omylom, životom a smrťou, nebom a peklom. Je to v skutočnosti tak vážne, že Biblia prehlasuje prekliatie nad každým, kto by kázal jeho falošnú verziu. Apoštol Pavel hovoril svojim čitateľom: „Ak by vám niekto zvestoval iné evanjelium namiesto toho, ktoré ste prijali — nech je…
A čo aplikácia tohto podobenstva? Podobenstvo o robotníkoch na vinici (Matúš 20:1-15) je plné premieňajúcich právd, z ktorých sú mnohé hneď zrejmé a iné hlbšie skryté. Mnoho z nich sa nachádza v jadre evanjelia. Toto podobenstvo v prvom rade učí to, že nie je možné si spasenie zaslúžiť.
Pán Ježiš nikdy nezačal hovoriť podobenstvo len tak, z ničoho nič. Vždy Ho k tomu viedli okolnosti, diskusie a debaty, ktoré sa okolo neho odohrávali. A práve aj pri tomto podobenstve o robotníkoch na vinici (Matúš 20:1-15) je dôležité sa pozrieť na kontext, v akom bolo povedané.
Bežnou súčasťou služby Pána Ježiša sa stalo vyvracanie zaužívaných každodenných zvyklostí. Väčšinu svojho času na zemi trávil náš Pán poukazovaním na veľmi ostrý kontrast medzi svetom a Jeho nebeským kráľovstvom. Podobný kontrast sa snažil ukázať aj v závere podobenstva o robotníkoch na vinici.
Každý z nás je určite rád v pozícii prijímateľa dobrých vecí, ale len dovtedy, kým niekto iný nedostane niečo lepšie ako my. Pocit nerovnosti a nespravodlivosti v nás vyvoláva horkosť, závisť a odpor – teda postoje, ktoré sú typické pre našu hriešnu telesnosť, dokonca aj medzi kresťanmi. A jedno z Ježišových podobenstiev poukazuje presne na jadro týchto vecí.
Zamysleli ste sa niekedy nad obrovským kontrastom medzi Judášom Iškariotskym a lotrom na kríži? Jeden bol blízkym učeníkom Ježiša Krista a odovzdal mu tri roky svojho života, bol pod najlepším teologickým vyučovaním na celom svete. Napriek tomu však stratil svoju dušu naveky.
Pisateľ listu Židom je neúprosne jasný v otázke jedinečnej podstaty Kristovej obete: „Kristus nevošiel do svätyne rukou urobenej, ktorá je len obrazom pravej, ale vošiel do samého neba, aby sa teraz zjavil pred Bohom ako náš zástanca. Ani nie preto, aby sa opätovne obetoval ako veľkňaz, ktorý vchádza do svätyne každý rok s cudzou krvou.
Po prorockom videní večnej slávy nebies na konci knihy Zjavenia Apoštol Ján opisuje, ako bol ohromený tým, čo videl: „A ja, Ján, som to počul a videl. Keď som to počul a videl, padol som k nohám anjelovi, ktorý mi to ukázal, a klaňal som sa mu. On mi však povedal: Pozri, nie tak!
Jedným z hlavných spúšťačov protestantskej reformácie bola kniha Jána Husa, českého kresťana, ktorý predbehol Martina Luthera o celé storočie. Kniha sa volala „De Ecclesia“ (Cirkev) a stredobodom celej tejto knihy bola štvrtá kapitola s názvom „Kristus, jediná hlava cirkvi“.
Nová zmluva veľmi jasne hovorí o podstate zachraňujúcej viery: „Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona“ (Rimanom 3:28). „Človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša…, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto“ (Galatským 2:16).
Ako kresťania sa častokrát ocitáme v situáciách, kedy jednáme v rozpore so svetom, a to by sme aj mali. Neutíchajúca úzkosť a neustály strach, ktorý tak veľmi ovláda tento svet, na nás nemá taký vplyv – alebo aspoň by nemal mať na nás vplyv.
Je to jedine z Božej milosti, že kresťania dokážu čeliť každej situácii s rozvahou a istým pokojom. Úzkosť nemusí kraľovať v našich srdciach – môžeme sa pevne chopiť Božieho pokoja a s istotou Mu môžeme dôverovať v tom, že On sa o nás postará v akejkoľvek búrke života.
Každý úzkostlivý kresťan by sa potešil, keby sa niekto modlil v jeho mene slovami: „Sám Pán pokoja nech ti dá stály pokoj vo všetkom… Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s tebou!“ Tieto silné a povzbudzujúce slová sú slová Apoštola Pavla na konci jeho druhého listu Tesalonickému zboru (2. Tesalonickým 3:16.18).
