Paradoxne, nenávisť a tolerancia sa spájajú, aby zabránili v spáse moslimov. Ján Krstiteľ povedal a my sa k Nemu so slzami v očiach pridávame: „Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom“ (Ján 3:36).
„Lebo kráľovstvo Božie nie je v reči, ale v moci.“ (1. Korintským 4:20) Ak nie sme rozčarovaní z toho, ako málo našich slov je pretavených do skutkov, a ak nie sme nespokojní z množstva duchovného ovocia, ktoré nesieme, a ak nie sme sklamaní zo slabosti vlastného úsilia, nikdy sa nebudeme trápiť až do takej miery, aby sme prosili…
Do jedného roka od zverejnenia 95 téz bol Martin Luther predvolaný predstúpiť pred kardinála Kajetána kvôli vyšetreniu obvinení z porušovania rímsko-katolíckej teológie a praxe. Keď ho kardinál pritlačil v otázke cirkevnej autority, Luther zareagoval: „Pravda Písma je na prvom mieste. Na základe nej potom môžeme určiť, či sú slová človeka pravdivé.“
Hľadať Pána znamená hľadať Jeho prítomnosť. „Prítomnosť“ je bežným prekladom hebrejského slova „tvár“. Doslovne, hľadáme Jeho „tvár“. Avšak toto je hebrejský spôsob, ako vyjadriť pristupovanie k Bohu. Byť pred Jeho tvárou znamená byť v Jeho prítomnosti. Nie sú však Jeho deti stále v Jeho prítomnosti? Áno aj nie.
Každý, kto vedie Kristovu cirkev, musí neustále rásť do podoby Krista. Presne toto naznačuje Pavel Timoteovi, keď mu prikazuje, aby bolo jeho „napredovanie všetkým zjavné“ (1. Timoteovi 4:15). V predchádzajúcich článkoch tejto série sme sa pozreli na naliehavú výzvu apoštola Pavla týkajúcu sa kresťanského vodcovstva, ktorú nájdeme v 1. liste Timoteovi 4:6-15.
Pán Ježiš Kristus nemal čas na to, aby bol poslušný dvom pánom. Aj svojich poslucháčov varoval, že „nikto nemôže slúžiť dvom pánom.“ (Matúš 6:24). Oddanosť na čiastočný úväzok pre pravého Pánovho služobníka neprichádza do úvahy.
Polovičatosť nemá miesto v kresťanskej službe. Apoštol Pavel nám zreteľne hovorí o tom, že kresťanská služba si vyžaduje nesmiernu horlivosť. Skutočného Božieho služobníka opisuje ako toho, ktorý sa neúprosne snaží o pravú biblickú službu. Apoštol Pavel dôrazne hovorí Timoteovi tieto slová: „Kým neprídem, buď usilovný v predčitovaní Písma, napomínaní a vyučovaní“ (1. Timoteovi 4:13).
Zbor by nemal posudzovať svojich slúžiacich bratov len podľa toho, ako kážu. Dokonca aj ten najlepší kazateľ dokáže oslabiť vplyv svojich kázní, pokiaľ žije život naplnený hriechom. Je tragické, že dnešná cirkev je preplnená kazateľmi, ktorých správanie veľmi často popiera posolstvá jeho kázní.
V kultúre, ktorá opovrhuje autoritou a podriadením, je mnoho ľudí nedôverčivých voči ľuďom, ktorí hovoria autoritatívne alebo prezentujú nejakú vonkajšiu objektívnu pravdu. Kresťania nesmú podľahnúť takémuto skepticizmu. Nemali by sme byť cynickými voči každému, kto káže s autoritou. Musíme pochopiť, že nie je arogantné, keď niekto vyučuje Božie slovo v autorite, pokiaľ táto autorita pramení z Boha.
Je skutočne pravdou, že pastoračná služba je nebom pre tých, ktorí sa chcú vyhnúť ťažkej práci? Pre bežného pozorovateľa, ktorý vidí svojho kazateľa len dve hodiny v nedeľu doobeda, sa to tak môže javiť. Takýto postoj je však veľmi ďaleko od pravdy, keď hovoríme o skutočnom slúžiacom kazateľovi, ktorý vedie Boží ľud.
Verná služba je prirodzeným výsledkom osobnej zbožnosti. Oswald Sanders napísal vo svojej knihe “Spiritual Leadership” (Duchovné vodcovstvo): „Duchovné ciele môžu dosiahnuť len duchovní ľudia, ktorí používajú duchovné metódy.“ (Oswald Sanders, Spiritual Leadership, str. 40). Kľúčovou vecou v službe je zbožnosť.
Dnes je veľmi vznešené, keď niekto povie, že má otvorenú myseľ. Je však naozaj tak veľmi cnostné otvárať svoju myseľ? Každý z nás máme dvere na dome preto, aby sme niečo udržali vo vnútri a aby niečo zostalo vonku. A tieto dvere otvárame podľa svojho najlepšieho uváženia tak, aby sme sa nevystavovali zbytočnému nebezpečenstvu.
Dnešná kultúra je nesmierne zaťažená na diéty. Sme neustále dookola bombardovaní rôznymi možnosťami, čo by sme mali alebo nemali jesť. Koniec koncov, ako nám to stále pripomínajú, v stávke je naše fyzické zdravie.
Každý z nás si uvedomuje dôležitosť výstražných značiek počas jazdy v aute. Naša bezpečnosť veľmi často závisí od dopravných značiek, ktoré sú na uliciach alebo popri cestách na diaľnici a obzvlášť od tých značiek, ktoré nás varujú pred nebezpečím priamo pred nami.
Služba pre mnohých nie je zrovna synonymom pre vodcovstvo. V politickom a sekulárnom svete sú vodcovia väčšinou tými, ktorí si radšej nechávajú slúžiť, ako by mali oni sami niekomu slúžiť. Rovnaký postoj vidno aj v mnohých veľkých náboženských zriadeniach.
Jeden obraz, jeden aspekt zmierenia upadol v súčasnosti takmer do zabudnutia. Sme si vedomí súčasných pokusov kázať evanjelium jemnejšie a vľúdnejšie. V našom úsilí komunikovať Kristovo dielo miernejšie sa vyhýbame akejkoľvek zmienke o prekliatí, ktoré Boh uvalil na svojho Syna.
Jedno z najväčších nebezpečí pre snaživých kresťanov je zamilovať si štúdium Boha viac ako Boha samotného. Máme radi knihy. Radi milujeme Boha svojimi mysľami. Tak to má byť. Robil to apoštol Pavol, ktorý požiadal Timotea, aby mu priniesol jeho plášť a knihy (2. Timoteovi 4:13). Boh nám prikazuje, aby sme ho milovali svojimi mysľami (Matúš 22:36-37).
Aký podiel zodpovednosti za moju duchovnú zrelosť nesie Pán a aký podiel nesiem ja sám? Tvrdiť, že za svoj duchovný rast zodpovedám výhradne ja sám, je klam, a tvrdiť, že celá zodpovednosť leží len na Pánovi, je nehanebnosť.
„A zase sa modlil a nebo dalo dážď a zem vydala úrodu.“ Jakub 5:18 Veľké priemyselné koncerny majú medzi svojimi zamestnancami ľudí, ktorých potrebujú len v prípade, že dôjde k poruche a prerušeniu výroby. Keď sa pokazia stroje, títo muži idú do akcie, aby lokalizovali a odstránili problém a výroba mohla opäť pokračovať.
V čase súženia sa Dávid vo svojich úprimných vnútorných rozhovoroch zaoberá tým, ako by mal reagovať vo svetle Božej dobroty: „Čakaj na Hospodina, buď pevný a nech je zmužilé tvoje srdce a čakaj na Hospodina!“ (Žalm 27:14) Čakanie na Boha je o viere a nádeji.
