Kresťania by mali byť najopatrnejšími rečníkmi na svete. Pokiaľ ide o slová, mali by sme sa chvieť, keď hovorí Boh a keď hovoríme my.
Dobre vieme, že sa máme chvieť pred Božím slovom, lebo nám to On sám hovorí: „Na toho zhliadnem, kto je pokorný a zronený v duchu, kto sa zachveje pred mojím slovom.“ (Izaiáš 66:2)
Prečo by sme sa však mali chvieť pred vlastným slovom? Lebo nám to hovorí Pán Ježiš:
„Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre svoje slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený.“ (Matúš 12:36-37)
Predstava toho, koľko slov hovoríme, by nami mala zatriasť. A pod hovorením mám na mysli všetky slová, ktoré vypustíme z našich úst, pier a klávesníc. Každý deň povieme niekoľko tisíc slov, občas desaťtisíce.
Keď tieto dva druhy chvení prežívame, vyskytujú sa z toho istého dôvodu: Milujeme a bojíme sa Boha, a preto nechceme zneuctiť Jeho sväté slovo alebo Jeho svätosť našimi nesvätými slovami. Chvenie v nás potom spôsobí, že budeme rozprávať opatrne a niekedy vôbec. Pretože veríme, že: „Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu… Čas mlčať i čas hovoriť.“ (Kazateľ 3:1.7)
Čas mlčať
Skutočne existujú chvíle, kedy by sme mali byť ticho. Prichádzajú častejšie než si väčšina z nás myslí. Žijeme v dobe nepretržitého rozprávania. Nikdy v ľudskej histórii nebol hluk z ľudskej komunikácie taký konštantný. Dokonca aj keď sme ticho, prijímame a šírime slová cez digitálne médiá. Naša kultúra neverí, že „blázon má mnoho rečí“ (Kazateľ 10:14). Na jednej strane je presvedčená, že mnoho slov prináša viac poznania a viac poznania prináša viac múdrosti. Na druhej strane bez bázne z Boha je jej úplne jedno, koľko slov preteká. Neustále nás zaplavuje informáciami, analýzami, komentármi, kritikami, radami a posmeškami cez rôzne komunikačné kanály. Nevieme sa vyhnúť tomu, aby nás toto prostredie neovplyvnilo.
S príchodom sociálnych sietí má už takmer každý svoju vysielaciu platformu, z ktorej môže kedykoľvek verejne šíriť akúkoľvek sociálnu, kultúrnu, politickú, ekonomickú alebo teologickú tému. Aj keď je demokratizácia verejnej komunikácie pozoruhodným historickým fenoménom a zaiste má mnohé výhody, je duchovne nebezpečná. Je obrovským zle znejúcim fórom plným hlúpych a nedbalých slov, z ktorých bude každý účastník vydávať počet Bohu, či už si toho je alebo nie je vedomý.
Počiatok múdrosti
Kresťania vedia, že bázeň pred Hospodinom je počiatkom múdrosti a poznania (Žalm 111:10, Príslovia 1:7). Jedným zo spôsobov, ako túto bázeň vyjadriť, je chvieť sa pred Božím svätým slovom a aj pred tým vlastným. Sme vedení k tomu, že je veľmi múdre byť pomalý do rozprávania (Jakub 1:19). Byť pomalý do rozprávania naznačuje, že existuje čas pre ticho. Niekedy to znamená, že sme primeranú kratšiu alebo dlhšiu dobu bez slov, aby sme boli rýchli do pozorného počúvania pred prehovorením. Inokedy to znamená nevravieť vôbec nič.
Tvrdý, láskavý alebo tichý?
Hovoríme pravdu v láske (Efezským 4:15), ale nehovoríme ju kvôli „lajkom“ ľudí. Hovoríme ju s Božím poverením. To znamená, že niekedy hovoríme milujúcu pravdu, ktorá je láskavá a sladká (Príslovia 16:24), inokedy milujúcu pravdu, ktorá je milostivo tvrdá (Príslovia 27:6). Pán Ježiš raz povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Matúš 11:28) a inokedy: „Ak sa nebudete kajať, všetci rovnako zahyniete.“ (Lukáš 13:5)
Rozpoznanie toho, kedy povedať milujúcu láskavú pravdu, kedy milujúcu tvrdú pravdu a kedy nepovedať vôbec nič, je napätie, ktoré Boh úmyselne navrhol, aby by sme boli na Ňom modlitebne závislí. Často to nie je zrejmé. Sú chvíle, kedy chceme prehovoriť, ale nemali by sme. Sú chvíle, kedy hovoriť nechceme, ale mali by sme.
To, čo nám v tomto pomôže sa zorientovať, je pestovanie chvenia sa pred Božím a naším slovom. Ten správny druh strachu z Pána je najlepším strážcom našich úst.
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/know-what-not-to-say