Píšem toto na Silvestra. Koniec roka ma privádza do myšlienok na iné konce – napríklad na posledný súd. Zamyslite sa so mnou, ak chcete, aké to bude prejsť posledným veľkým súdom. Je dobré si v mysli ujasniť, aké to bude.
„Boh prisľúbil, že naplní všetky naše potreby. Čo teraz nemáme, to ani nepotrebujeme.“ Keď to povie Elisabeth Elliotová (1926-2015), zdvihne sa mi žalúdok. Súhlasne prikyvujem. Spomeniem si na jej život, na jej zavraždeného manžela-misionára, na jej oddanosť evanjeliu, na jej absolútnu úprimnosť voči Ježišovi a na zhodu jej slov a života a poviem: „Amen.“
“Ty si dobrý a dobre robíš” (Žalmy 119:68a) Živý Boh, jediný Boh, Boh, ktorý vždy bol a vždy bude, Boh, v ktorého prítomnosti žijeme, pohybujeme sa a máme svoje bytie, je úplne, úžasne, nemenne dobrý Boh.
Neverím, že v dvadsiatich dvoch kapitolách knihy Zjavenia je jediný verš, ktorý by nebol určený na hlboké povzbudenie pôvodných príjemcov aj každej generácie Božieho ľudu. Je to nadčasová kniha, pretože jej hlavná postava, Ježiš Kristus, je ten istý „včera, dnes i naveky“ (Židom 13:8).
Ian žije v Austrálii a napísal nám toto: „Pastor John, dobrý deň. Ako by ste kázali zo Žalmu 103:3, kde sa píše, že Hospodin uzdravuje všetky tvoje choroby? Máme to zduchovniť, uzdravuje nás z choroby hriechu alebo to chápať v konečnom zmysle, že jedného dňa budeme uzdravení?
Kresťanský život má tri zložky: vieru, lásku a nádej. Aby sme mohli skutočne žiť kresťanský život, musíme mať všetky tri.
Radi si myslíme, že sme všetci jedineční, a istým spôsobom aj sme. Ale je tiež pravda, že všetci vždy niekoho napodobňujeme. Z tohto dôvodu je dôležité, aby sme mali okolo seba správnych ľudí.
Čo vás viedlo k založeniu zboru v Ríme? Kombinácia viacerých faktorov: Rastúci pocit povolania, ktorý sme s manželkou prežívali. Povzbudenie zo strany združenia reformovaných baptistických zborov, do ktorého patríme. Rastúci celosvetový záujem o to, aby boli veľké mestá oslovené evanjeliom, a skutočnosť, že Rím je málo evanjelizovaný, je v ňom veľa „náboženstva“ a málo evanjelia.
Tomáš Akvinský zomrel 7. marca 1274, teda pred 750 rokmi (pôvodný článok bol uverejnený 3. apríla 2024; pozn. prekladu). Tento a budúci rok (800. výročie jeho narodenia) budú výnimočnými príležitosťami na to, aby sme sa vyrovnali s jeho odkazom. Na celom svete sa budú konať konferencie, vydávať publikácie a uskutočňovať rôzne iniciatívy.
Jeden z populárnych názorov mnohých zástancov starej Zeme je známy ako “rámcová hypotéza”. Ide o presvedčenie, že “dni” stvorenia nie sú ani odlišnými obdobiami, ale prekrývajúcimi sa etapami dlhého evolučného procesu.
Jeden kamarát sa ma raz spýtal: „Ako sa mám modliť za neveriacich? Ako sa za nich môžem efektívne modliť?“ Verím, že každý kresťan sa pravidelne modlí za rodinu, priateľov, kolegov alebo susedov, ktorí ešte nepoznajú Pána Ježiša.
Čitateľu, pravdepodobne vieš, že Golgota bola miestom blízko Jeruzalema, kde bol Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, ukrižovaný. Okrem tohto, o Golgote nič viac nevieme. Tento traktát nazývam “Golgota” preto, lebo v ňom hovorím o Kristových utrpeniach a ukrižovaní.
V tomto ročnom období zvykneme bojovať proti tendencii nechať sa zaslepiť zaneprázdnenosťou a nevidieť skutočný význam Vianoc. Je ľahké upriamiť sa na samotnú oslavu a úplne stratiť zo zreteľa Toho, ktorého oslavujeme.
“Nemám miesto.” Tieto potupné slová opisujú viac ako len hostinec v Betleheme. Rovnako výstižne sa vzťahujú aj na dnešný svet. Je smutné, že vo všetkej zaneprázdnenosti našich vianočných sviatkov ľudia stále neurobia miesto pre Ježiša.
Zoznámte sa s ďalším mužom, ktorý prepásol prvé Vianoce: Herodesom. Matúš rozpráva jeho príbeh. Bol veľmi odlišný od hostinského. Nebol nevedomý, bol veľmi dobre informovaný: “Keď sa Ježiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa, ajhľa, mudrci od východu prišli do Jeruzalema a pýtali sa: Kde je ten narodený kráľ židovský?
Celý národ prišiel o Vianoce. Rím sa mohol podieľať na narodení Spasiteľa, ale premeškal to. Úplne prvé Vianoce sa odohrávali v rímskom prostredí. Tak napríklad Herodes bol vládca, ktorého určil Rím. Bol to práve dekrét cisára Augusta, ktorý všetko uviedol do pohybu (Lukáš 2:1).
Jedno vyznanie zo 16. storočia tvrdí, že “nič sa na tomto svete nedeje bez [Božieho] usporiadania”. Toto alebo niečo podobné tvrdí vlastne každé reformované vyznanie. “Božia zvrchovanosť” – Jeho sloboda od vonkajšieho riadenia – “je jadrom doktrinálneho kalvinizmu”. Je však Božia zvrchovanosť skutočná? Riadi Boh všetko?
V poslednom ročníku na strednej škole som hral účtovníka v divadelnej hre Hercova nočná mora. Prebudí sa na javisku uprostred hry, no nepamätá si žiadnu svoju repliku, ani to, ako sa na to javisko vlastne dostal. Nespomína si, kedy čítal scenár, zúčastnil sa na skúške, dokonca ani to, v akej hre hrá.
Pri dnešných oslavách 506. výročia reformácie si mnohí z nás pripomenú dôležité doktríny, o ktoré sa viedol zápas, ako ospravedlnenie jedine vierou alebo Sola Scriptura. Tieto osobitosti sú dôležité, ale často zabúdame, že protestantská reformácia bola aj misijným hnutím. Rímskokatolícka cirkev v 16. storočí zdôrazňovala ordinované kňazstvo a jeho úlohu pri privádzaní ľudí k Bohu.
Nebudem sa opierať o názory ľudí a vysvetlím túto záležitosť veľmi jednoducho a jasne. Všeobecne povedané, starí aj noví autori túto vec zahmlili, keď vykladali Písmo takým spôsobom, aby zároveň uspokojili aj úsudok ľudského rozumu. Nezdalo sa totiž humánne učiť, že človek hreší z nevyhnutnosti.
