Tomáš Akvinský zomrel 7. marca 1274, teda pred 750 rokmi (pôvodný článok bol uverejnený 3. apríla 2024; pozn. prekladu). Tento a budúci rok (800. výročie jeho narodenia) budú výnimočnými príležitosťami na to, aby sme sa vyrovnali s jeho odkazom. Na celom svete sa budú konať konferencie, vydávať publikácie a uskutočňovať rôzne iniciatívy.
Priblížiť sa k Tomášovi Akvinskému (1225 – 1274) znamená stretnúť sa s jedným z velikánov teológie všetkých čias. Tomáš je svojím vplyvom na západné kresťanstvo druhý po Augustínovi. Presnejšie povedané, Rímsky katolicizmus po stáročia považoval Tomáša za svojho majstra, za najvyšší, najzvučnejší a najúplnejší hlas rímskokatolíckeho myslenia a viery. Ján XXII. ho kanonizoval už v roku 1323, len štyridsaťdeväť rokov po jeho smrti. Pius V. ho v roku 1567 vyhlásil za doktora Cirkvi ako kvintesenciu katolíckej teológie, ktorej myslenie porazilo reformáciu.
Počas Tridentského koncilu bola Summa theologiae (Suma teologická) symbolicky umiestnená vedľa Biblie ako dôkaz jej prvoradého významu pri formulovaní tridentských dekrétov a kánonov proti ospravedlneniu iba vierou.
V 17. storočí považoval Tomáša za obhajcu katolíckeho teologického systému Robert Bellarmine, najväčší protiprotestantský kontroverzný spisovateľ, ktorý ovplyvnil celé generácie rímskokatolíckych apologétov. V roku 1879 vydal pápež Lev XIII. encykliku Aeterni Patris, v ktorej poukázal na Tomáša ako na najvyšší prejav filozofickej a teologickej vedy v atmosfére poznačenej tvrdou konfrontáciou s moderným myslením.
Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) stanovil, že formácia kňazov má mať Tomáša ako najvyššieho sprievodcu pri ich štúdiu (Optatam Totius, č. 17). V posledných rokoch Pavol VI. (Lumen ecclesiae, 1974) a Ján Pavol II. (Fides et ratio, 1998) vyjadrili úctivé uznanie, keď poukázali na Tomáša ako na „majstra myslenia a vzor správneho spôsobu vykonávania teológie“ (FR, č. 43).
To znamená, že Rímska cirkev si Tomáša vytrvalo a presvedčivo privlastňovala a povýšila ho na rímskokatolíckeho teológa “par excellence”.
Okrem toho je Tomáš uznávanou autoritou, ktorá stojí za mnohými nebiblickými vývojmi v stredovekom a novovekom rímskom katolicizme od Tridentu až po I. a II. vatikánsky koncil. Nemožno nevidieť skresľujúce prvky v jadre jeho systému, ktoré vyvolali skôr odklony než priblíženie sa k biblickej viere.
V posledných desaťročiach a s rastúcou intenzitou sa Tomáš namiesto toho priblížil k protestantskej teologickej citlivosti. Zdá sa, že dnes je rozšírený názor, že Tomáš už nie je dedičstvom pre rímskych katolíkov a že evanjelikáli sa môžu a mali by sa od Tomáša veľa naučiť.
Protestantskí teológovia (od Petra Martyra Vermigliho po Hermana Bavincka cez Františka Turrettiniho) vo všeobecnosti uplatňovali teologické rozlišovanie, ktoré im umožnilo oceniť tie aspekty jeho teológie, ktoré zapadali do rámca biblickej a ortodoxnej viery, a odmietnuť jeho učenie tam, kde bolo v rozpore s Písmom.
Inými slovami, nezastávali tomistický systém (oficiálna katolícka filozofia, ktorej zakladateľom je Tomáš Akvinský; pozn. prekl.) ako taký. Napriek tomu ho rozčlenili na jednotlivé časti, nakoľko len bolo možné urobiť to poctivo, a používali ho selektívne.
Ich pozornosť Tomášovi bola viac metodologická ako obsahová. Požičali si niektoré jeho názory, ale nepripisovali im architektonický význam.
Hoci niektoré odvetvia evanjelikálnej teológie poznajú skutočné koketovanie s Tomášovými myšlienkami, môže byť užitočné pripomenúť si poučenie veľkého reformovaného teológa, akým bol Herman Bavinck (1854 – 1921). Podobne ako v prípade iných starovekých a stredovekých cirkevných otcov, aj Bavinck uplatňuje k Tomášovi prístup, ktorý sa označuje ako „eklektický“, t.j. slobodne od neho preberá poznatky a tézy s vedomím, že stojí na druhej strane (na strane rímskokatolíckej), mimo základov evanjelikálnej teológie. V rámci teológie ukotvenej v Písme číta Bavinck Tomáša s inteligenciou a duchovnou bystrosťou, pričom využíva rôzne prvky bez toho, aby sa hlásil k jeho systému. Pre Bavincka milosť nepovznáša ani nezdokonaľuje prirodzenosť, ale vykupuje ju z hriechu.
Takto „eklekticky“ čítali Tomáša aj reformátori a reformovaní a luteránski scholastici, ktorí niekedy schvaľovali jeho postoje a argumenty, ale bolo im jasné, že rámec Tomášovej teológie postavený na motíve prirodzenosť-milosť je odlišný a vzdialený od evanjelikálnej viery.
To neznamená, že by sme odmietali Tomáša ako typicky toxického teológa, ktorému sa treba za každú cenu vyhýbať, ani že by sme ho vyzdvihovali ako zástancu kresťanskej ortodoxie, ale považujeme ho za nevyhnutného partnera v dejinách kresťanského myslenia, ktorého treba čítať kriticky a veľkoryso vo svetle zásady Sola Scriptura, na ktorú reformácia upozornila celú Cirkev.
Leonardo De Chirico
Preložené z: https://evangelicalfocus.com/vatican-files/26067/thomas-aquinas-a-test-case-for-evangelical-discernment
