Pyšné srdce nedokáže nájsť odpočinok v Božej zvrchovanosti. Človek, ktorý si cení svoje vlastné plány, názory a túžby nadovšetko, sa nemá kam obrátiť, keď sa do jeho života vkradne strach a úzkosť. V skutočnosti však pýcha dláždi cestu k úzkostlivému srdcu. Naposledy sme sa pozreli na Petrovu radu, ako sa vysporiadať s úzkosťou: pokorou (1. Petra 5:5-7).
Apoštol Peter bol jedným z tých, ktorí boli plní obáv. Začal sa obávať, že sa utopí, keď kráčal po vode, hoci Pán Ježiš bol priamo pri ňom (Matúš 14:29-31). Obával sa o to, čo bude s jeho Pánom v Getsemanskej záhrade, preto v tom momente tasil meč a snažil sa postaviť na odpor rímskym vojakom (Ján 18:2-3.10).
Božie slovo hovorí jasne: Kresťan sa nesmie poddať úzkosti. Nie je to však len obyčajný chladný príkaz prestať sa obávať. Písmo je jasné v tom, že by sme sa nemali sústrediť na plány, potreby a neistoty zajtrajška, ale zároveň nám jasne hovorí, kde má byť sústredený náš pohľad.
Väčšina našich úzkostí pochádza zo strachu a obáv z budúcnosti. Veľmi ľahko sa môžeme zamotať v premýšľaní nad svojimi plánmi a programami, prehliadajúc tak požehnania prítomnosti, v ktorej sa nachádzame. Veľmi ľahko vieme byť posadnutí nekontrolovateľnými detailmi, ktoré vidíme len matne niekde v diaľke. Pán Ježiš povedal: „Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba.
Pokiaľ ste plný obáv, aký druh viery vlastne preukazujete navonok? Podľa Ježišových slov je taká viera „malá“ (Matúš 6:30). Pokiaľ ste skutočne Božím dieťaťom, tak na základe tejto skutočnosti máte aj nebeského Otca. Pokiaľ však jednáte tak, ako keby ste žiadneho nemali, kladúc si nervózne otázky typu „Čo budem jesť? Čo budem piť?
Boh zvrchovane riadi všetky veci. Už len táto skutočnosť by nás mala zbaviť všetkej úzkosti. A keby sme zobrali do úvahy ešte Božiu otcovskú starostlivosť o svoj ľud, tak by sme jasne videli, aké bláznivé, zbytočné a bezvýznamné sú v skutočnosti naše obavy.
Jedným z najbeznádejnejších aspektov nekajúcnych hriešnikov je skutočnosť, že nedokážu nájsť riešenie na vlastnú úzkosť. Sú nútení vkladať svoje nádeje do chabých a mylných plánov alebo inštitúcií. Nie sú schopní spočinúť na pevných a nemenných Božích zasľúbeniach – musia neustále sami prekonávať každú jednu vlnu životných problémov a ťažkostí.
Možno si ešte spomínate na známy trend klásť si otázku „Čo by urobil Ježiš? (What Would Jesus Do)“ z neskorých 90. rokov. Všade, kam ste sa pozreli, na tričkách, čiapkach, náramkoch a rôznych iných doplnkoch, bolo vidieť nápis WWJD, ktorý bol len chabým pripomenutím toho, aby sme žili podľa Kristovho morálneho kódexu.
Ustarostenosť je spoločným pokušením nás všetkých. Zdroj úzkosti sa môže líšiť od človeka k človeku, nikto však voči nej nie je imúnny. Pre niektorých sa to stalo už akoby každodenným koníčkom, premýšľať väčšinu dňa nad svojimi starosťami a obavami z budúcnosti. Posadnutosť takýmito pochybnosťami a strachom je jasným prejavom nedôvery voči Božej moci a láske.
Úzkosť, strach, obavy a stres sú slová, ktoré sú nám v dnešnej dobe veľmi známe a pre mnohých sú aj osobnou skúsenosťou. Stále viac a viac je počuť o extrémnej forme úzkosti, často nazývanej aj „panický strach“. To, čo bolo kedysi zriedkavým a extrémnym príkladom úzkosti, sa v dnešnej spoločnosti stalo hrozivo bežným javom.
Narodil som sa a bol som pokrstený v roku 1803. V roku 1833 som bol vysvätený za katolíckeho kňaza, bol som ním 25 rokov a otvorene vám poviem, že som zo srdca miloval Rímsko-katolícku cirkev. Ona zase milovala mňa. Vydal by som za ňu aj poslednú kvapku krvi.
Keď hovoríme o doktríne vyvolenia a večného zatratenia, tak najčastejšia námietka, ktorú počujem je, znie: „To nie je spravodlivé!“.
V 1. liste Timoteovi 2:11-12 Apoštol Pavel píše: „Žena nech sa v tichosti učí so všetkou poddanosťou. Nedovoľujem však žene vyučovať alebo panovať nad mužom, ale aby sa ticho správala.“ Tieto slová sú použité v kontexte zborového vodcovstva, kde Pavel dáva jasné príkazy, ako má vyzerať vedenie zboru, a týmito príkladmi pokračuje ďalej v 3. kapitole.
„Vidím miesto, na ktoré potrebujeme upriamiť svoju pozornosť.“ Rakovina. Bola to diagnóza, ktorú som vôbec nečakal ako mladý človek, ktorý si práve zakladá rodinu. Ihneď po tejto informácii, moju myseľ zaplavili otázky typu: Ako to poviem svojej manželke? Ako to celé zvládne, keď umriem? Koľko bude stáť liečba? Som pripravený zomrieť?
Nechceme zostať duchovnými deťmi, navždy zaseknutí v detstve. Nechceme byť slabí, zraniteľní a nezrelí. Takisto nechceme byť ľahostajní voči Božej pravde, pretože chceme plne osláviť Boha za všetko, čo urobil. Chceme Ho vnímať v Jeho plnosti, hlboko Ho poznať a milovať. Ak je toto náš cieľ, ako sa k nemu dostaneme?
Vo svojich Bibliách nikde nenájdete slovo závislosť. Toto slovo pochádza z latinského slova, ktoré znamená beznádejnú závislosť. Čo však hovorí Biblia o závislostiach? Keď počujeme slovo závislosť, tak sa nám môže vybaviť slovo zotročenie.
Evanjeliu Pána Ježiša Krista neustále hrozí, že bude prekrútené. Bolo prekrútené po stáročia, čo viedlo v 16. storočí k protestantskej reformácii. Ľudia ho prekrútili nespočetnekrát počas dejín cirkvi a často ho prekrúcajú aj dnes. Preto Martin Luther povedal, že evanjelium treba brániť v každej jednej generácii. Zlé sily naň najviac útočia.
Predstavte si osobu, ktorá tvrdo pracuje na svojej kondičke, má nastavenú prísnu diétu a popri tom užíva alkohol a drogy. Takéto rozpoltené správanie by v mnohých z nás vyvolalo asi mnoho oprávnených otázok.
Kniha Jób mnou otriasla a taktiež ma veľmi formovala. Keď som ju prvýkrát čítala, robila mi problémy. Nezdalo sa mi to v poriadku. Jób bol predsa spravodlivý človek. Ale počas rokov mi tento príbeh pomohol porozumieť viac Bohu a teológii utrpenia.
Ako tínedžer som túžil byť tým, čím môj otec nebol. Keď mal na sebe košeľu a oblekové nohavice, ja som si zobral tričko a rifle. Keď počúval klasickú hudbu, ja som počúval jam band. Keď si dal čaj, ja som si dal kávu. Keď sa mu páčil impresionizmus, mne sa páčil fauvizmus.
