„Aby všetci jedno boli, ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal.“ Ján 17:21
Vo videozázname nazvanom „Pápež: Svätý otec“ katolícky apologét Scott Hahn tvrdí, že narastajúci počet protestantských denominácií je dôkazom, že reformačný princíp Sola Scriptura je obroskou chybou:
„Myslíte si, že Ježiš povedal, ‘keď raz dám cirkvi toto bezchybné Písmo, nebude už viac existovať potreba ho bezchybne vykladať. Cirkev bude súdržná iba s bezchybným Písmom.‘?
Skutočne? V posledných 500 rokoch vzniklo a naďalej vzniká tisíce a tisíce denominácií, pretože sa držia jedine Písma. Vari to nepoukazuje na skutočnosť, že potrebujeme aj bezchybnú interpretáciu tejto knihy?”
Traktát nazvaný „Stĺp ohňa, stĺp viery“ vzniesol podobné obvinenie:
„Teória ‘Biblia samotná‘ v praxi nefunguje. Historická skúsenosť to vyvracia. Každoročne sme svedkami štiepenia sa náboženstiev postavených na Biblii. Dnes tu máme desaťtisíce súperiacich denominácií a každá z nich tvrdí, že má ten správny výklad. Výsledné rozdelenia spôsobili neopísateľný zmätok v životoch miliónov úprimných, ale oklamaných kresťanov. Len si otvorte Zlaté stránky a spočítajte koľko rôznych denominácií je v zozname a každá z nich tvrdí, že je vedená ‘Bibliou samotnou‘. Avšak ani dve z nich sa nedohodnú na tom, čo presne Biblia učí.“
Toto je obľúbený argument katolíckych apologétov. Sú presvedčení, že jednota, o ktorú v Jánovi 17:21 Kristus prosí, sa týka organizačnej súdržnosti a tá nejde dohromady s denominacionalizmom a nezávislosťou. Z Rímsko-katolíckeho pohľadu je jedinou cestou dosiahnutia úplnej a konečnej kresťanskej jednoty návrat a zjednotenie „oddelených bratov“, nekatolíckych kresťanov, s Rímom pod autoritou pápeža.
Keith Fournier, katolícky autor a výkonný riaditeľ Amerického centra pre právo a spravodlivosť, zosumarizoval typický Rímsko-katolícky pohľad:
„V priebehu kresťanskej histórie došlo k viacnásobným zlomeninám v tele všeobjímajúceho (katolíckeho) tela učeníkov Pána Ježiša Krista. Tieto zlomeniny vytvárajú riziko pretnutia našich spoločných historických a doktrinálnych koreňov. Neverím, že takéto rozdelenie bolo v Pánovom záujme, odhliadnuc od úprimnosti a závažnosti týchto otázok, ktoré naštrbujú túto jednotu.“ [Keith A. Fournier: Zjednotený dom? (Colorado Springs: NavPress, 1994), str. 37]
Fournier hovorí, že neobhajuje naddenominacionalizmus alebo povrchný irenizmus (pozn. úsilie o mier, zmierenie), ale navrhuje, že doktrinálne rozdiely akokoľvek dôležité by nemali byť príčinou organizačných rozdelení. Ba čo viac, menej ako 5 strán predtým, nadáva na tých, ktorí bojujú proti teológii. Hoci (ironicky) ešte skôr vyjadruje rozhorčenie nad Johnom MacArthurom, R.C. Sproulom a Jimom McCarthym, ktorí vravia, že odmietnutie ospravedlnenia z viery samotnej Rímskym katolicizmom je doktrinálnou chybou.
Pozorne si všimnite, čo vlastne Fournier hovorí. Tvrdí, že chce jednotu bez „povrchného irenizmu“, ale zároveň namieta, keď niekto zápasí o zdravé učenie alebo nazve Rímsko-katolícke učenie chybou. Zdá sa, že „jednota“, ktorú si Fournier predstavuje je rovnakého druhu, o akú usiluje Rímsko-katolícka cirkev po stáročia: jednota, kde je každý vyznávajúci kresťan poslušný voči pápežovi a jeho svedomie podriadené Rímsko-katolíckej cirkvi.
Napriek tomu, že Fournier zdvorilo odmieta uviesť, kto je vlastne za toto štiepenie organizačnej jednoty kresťanstva zodpovedný, je zrejmé, že to nepripisuje na účet tej cirkvi, ktorej duchovnú autoritu považuje za bezchybnú. A kedže Katolícka cirkev samotná považuje protestantizmus za ipso facto schizmatický, vydedukovať Fournierov postoj v tejto otázke nebude vôbec ťažké. Hoci Fournier vystupuje voči evanjelikálom priateľsky a prívetivo, verí tomu, že tak dlho, ako len zostávajú mimo Ríma, sú vinní hriechom proti jednote, za ktorú sa Kristus modlil.
Každý kult a každá denominácia, ktorá tvrdí, že je tou jedinou pravou cirkvou má v konečnom dôsledku podobný prístup k „jednote“. Svedkovia Jehovovi veria, že reprezentujú jedinú legitímnu cirkev a že všetci, ktorí tvrdia, že sú kresťania, sú schizmatici. Veria, že jednota viditeľnej cirkvi bola zničená Nicejským koncilom. Popri tom aj Východná pravoslávna (ortodoxná) cirkev tvrdí, že Rímska cirkev bola schizmatická, keď presadila pápežstvo. Až do dnešných dní ortodoxní kresťania trvajú na tom, že Východné pravoslávie (ortodoxia) a nie Rímsky katolicizmus je tou cirkvou, ktorú založil Kristus. To robí Rímsky katolicizmus schizmatickým rovnakým spôsobom, ako to tvrdí Rím o protestantoch. Jedna typická pravoslávna webstránka hovorí: „Ortodoxná cirkev je kresťanská cirkev. Ortodoxná cirkev nie je sekta alebo denominácia. Sme rodinou kresťanských komunít založenou apoštolmi, učeníkmi Ježiša a ich nasledovníkmi, vyslanými zvestovať dobrú správu tomuto svetu.“
Všetky tieto skupiny primárne odkazujú na cirkev ako na viditeľnú, pozemskú organizáciu. Preto nedokážu pochopiť pravú duchovnú jednotu, ktorá by mohla existovať naprieč denominačnými hranicami. Na všetky denominácie odkazujú ako na schizmatické trhliny cirkevnej organizačnej jednoty. Ak sa Kristus modlil za organizačnú jednotu, potom by existencia denominácií bola zaručene hriechom a hanbou. Práve preto pravoslávna webstránka zdôrazňuje, že „ortodoxná cirkev nie je sekta alebo denominácia.“
Navyše, ak ich porozumenie princípu jednoty je správne, potom hocijaká organizácia môže legitímne tvrdiť, že je tou jedinou pravou cirkvou založenou Kristom a apoštolmi a všetky ostatné sú vinné zo schizmy, bez ohľadu na biblické zváženie toho, čo vyučuje.
To je presne dôvod, prečo sa tak veľa katolíkov a pravoslávnych zameriava vo svojej rétorike na „jednotu“. Obidva tábory úprimne veria, že ak sú to práve oni, kto sú tou jedinou pravou cirkvou založenou Kristom, potom sa sťažnosti protestantov ohľadne doktrín, cirkevného zriadenia a zneužívania stávajú spochybniteľné. Ak by dokázali úspešne predať svoju predstavu o tom, že Ján 17:21 sa týka primárne organizačnej jednoty, potom by účinnejšie presvedčili členov denominácií a nezávislých zborov, aby sa zjednotili s matkou cirkvou bez ohľadu na to, či má pravdu alebo sa mýli ohľadne ostatných vecí.
Volanie po jednote sa môže zdať protestantom na prvý pohľad veľkodušné a láskavé, zvlášť ak pochádza od cirkvi s dlhou históriou presadzovania svojej vôle prostredníctvom inkvizície. Avšak keď sa táto predohra skončí, tak sa volanie po „jednote“ zmení na milú, umiernenejšiu formu dožadovania sa podriadenosti matko-cirkevným doktrínam a autoritám.
Napriek tomu sa v posledných rokoch množstvo naivných protestantov nechalo vtiahnuť do katolicizmu alebo východného pravoslávia skrze tvrdenie, že oni sú tou jedinou pravou cirkvou, ktorú Kristus založil. Skrze uverenie v predstavu, že jednota, o ktorú sa Kristus modlil začína organizačnou jednotou, títo nič netušiaci prozelyti usúdia, že cirkev s najpresvedčivejším pôvodom, musí byť tou cirkvou, ktorá je schopná dosiahnuť túto jednotu a preto sa pripoja. Množstvo odídencov z evanjelikalizmu dosvedčí, že práve štiepenie sa a delenie protestantských denominácií bolo tým prvotným impulzom, čo ich presvedčilo, že protestantské princípy musia byť nesprávne.
Grace Community Church
Preložené z: https://www.gty.org/library/articles/A356/why-so-many-denominations
