

V duchu dnešného ekumenizmu vyzývajú mnohí evanjelikáli protestantskú cirkev, aby odsunula rozdiely, ktoré má s Rímom, a usilovala sa o jednotu s katolíckou cirkvou. Je to možné? Je rímsky katolicizmus jednoducho iným aspektom Kristovho tela, ktorý by mal byť pripojený so svojím protestantským náprotivkom? Je rímsky katolicizmus jednoducho jednou z kresťanských denominácií?
Zatiaľ čo v učení katolíckej cirkvi existuje mnoho chýb (napríklad jej učenie o transubstanciácii, či jej pohľad na Máriu), konkrétne dve učenia sú v popredí a vyzývajú k osobitnej pozornosti: popieranie doktríny Sola Scriptura a popieranie biblického učenia o ospravedlnení. Jednoducho povedané: pretože rímsko-katolícka cirkev sa odmietla podriadiť autorite Božieho slova a prijať učenie o ospravedlnení, ktoré Písmo učí, oddelila sa od Kristovho pravého tela. Je to falošná a podvodná forma kresťanstva.
Učenie o Sola Scriptura (jedine Písmo)
Podľa slov reformátora Martina Luthera, doktrína Sola Scriptura znamená, že „to, čo sa tvrdí bez Písma, aj keď je to preukázané zjavenie, môže byť považované za názor, ale nie je nutné tomu veriť.“ Rímsky katolicizmus jednoducho odmieta tento princíp a pridáva množstvo vlastných tradícií a cirkevných učení, pričom ich vyhlasuje za záväzné pre všetkých veriacich – s hrozbou večného zatratenia tým, ktorí majú protichodné názory.
Podľa nich zahŕňa „Božie slovo“ nie len Bibliu ale aj Apokryfy, vyznávajú Magistérium (teda to, že cirkevná autorita učí a interpretuje Božiu pravdu), vyhlásenia pápeža ex cathedra, cirkevnú tradíciu – niektoré učenia sú formalizované v cirkevnom práve, iné ešte nie sú spísané. Kým evanjelikálni protestanti veria, že Biblia je najvyšším meradlom pravdy, rímski katolíci sú presvedčení, že cirkev učí, čo je pravdivé a čo nie. V skutočnosti to dáva cirkvi vyššiu autoritu než Písmu.
Vierovyznania a doktríny sú určite dôležité. Avšak vierovyznania, rozhodnutia cirkevných koncilov, všetky doktríny, dokonca aj samotná cirkev musia byť posúdené Písmom, nie naopak. Je potrebné vykladať Písmo v jeho kontexte s Písmom – určite nie podľa vlastných rozmarov. Samotné Písmo je teda jediným záväzným pravidlom viery a praxe pre všetkých kresťanov. Protestantské vyznania a doktríny jednoducho vyjadrujú spoločné chápanie správnej interpretácie Písma. Vierovyznania a vyhlásenia cirkví nemôžu v žiadnom zmysle predstavovať autoritu rovnú alebo vyššiu s Písmom. Písmo má vždy prednosť pred cirkvou.
Rímski katolíci veria, že neomylným meradlom pravdy je samotná cirkev. Cirkev nie len neomylne určuje správnu interpretáciu Písma, ale tiež dopĺňa Písmo o dodatočné tradície a vyučovania. Táto kombinácia tradície a cirkevnej interpretácie Písma predstavuje záväzné pravidlo viery pre katolíkov.
Učenie o ospravedlnení
Podľa rímskeho katolicizmu je ospravedlnenie procesom, v ktorom sa Božia milosť vlieva do srdca hriešnika, čím ho postupne robí spravodlivejším. Počas tohto procesu je povinnosťou každého hriešnika zachovať a zvyšovať túto milosť rôznymi dobrými skutkami. Prostriedok, ktorým je pôvodne ospravedlnenie získané nie je viera, ale sviatosť krstu. Navyše, ospravedlnenie sa stráca vždy, keď veriaci spácha smrteľný hriech ako je nenávisť alebo cudzoložstvo. V učení rímsko-katolíckej cirkvi sú preto skutky potrebné nie len na začiatok procesu ospravedlnenia ale aj na jeho pokračovanie.
Chybu v postoji rímsko-katolíckej cirkvi k ospravedlneniu možno zhrnúť do štyroch biblických argumentov:
- Písmo predstavuje ospravedlnenie ako okamžité, nie postupné. Ak porovnáme pyšného farizeja s kajúcim publikánom, ktorý sa bil v prsia a pokorne sa modlil za Božiu milosť, Ježiš povedal, že publikán „odišiel do svojho domu ospravedlnený“ (Lk 18:14). Jeho ospravedlnenie bolo okamžité a úplné skôr, ako vykonal nejaký skutok, bolo založené výlučne na jeho kajúcej viere. Ježiš tiež povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života“ (J 5:24). Večný život je majetkom všetkých, ktorí veria: a večný život nie je možné stratiť. Ten, kto verí, okamžite prechádza z duchovnej smrti do večného života, pretože je okamžite ospravedlnený (pozri Rim 5:1.9; Rim 8:1).
- Ospravedlnenie znamená, že hriešnik je vyhlásený za spravodlivého. Toto ide ruka v ruke so skutočnosťou, že ospravedlnenie je okamžité. Neexistuje žiaden proces, ktorý je potrebné vykonať – ospravedlnenie je čisto okamžitá skutočnosť: vyhlásenie, ktoré Boh vyhlasuje o hriešnikovi. Ospravedlnenie sa odohráva na Božom súde, nie v duši hriešnika. Ide o objektívnu skutočnosť, nie o subjektívny jav. Mení to postavenie hriešnika pred Bohom, nie jeho prirodzenosť. Ospravedlnenie je okamžité vyhlásenie, je to Boží rozsudok o nevine v mene veriaceho hriešnika, v ktorom ho Boh vo svojich očiach vyhlasuje za spravodlivého.
- Biblia učí, že ospravedlnenie znamená, že spravodlivosť je pripísaná, nie získavaná. Spravodlivosť je „započítaná“ alebo pripísaná na účet tých, ktorí veria (Rim 4:3–25). Sú ospravedlnení pred Bohom nie kvôli svojej vlastnej spravodlivosti (Rim 3:10), ale kvôli dokonalej spravodlivosti, ktorá je mimo nich (nie v nich), ktorá je im pripočítaná vierou (Fil 3:9). Odkiaľ pochádza táto dokonalá spravodlivosť? Je to spravodlivosť, ktorý patrí samotnému Bohu (Rim 3:10), a je to veriaci v osobe Ježiša Krista (1 Kor 1:30). Kristova osobná dokonalá spravodlivosť je pripísaná na osobný účet veriaceho (R 5:17.19) rovnako, ako bola úplná vina hriechu veriaceho pripísaná na Krista (2 Kor 5:21). Jediná zásluha, ktorú Boh za spásu prijíma, je zásluha Ježiša Krista. Človek nemôže urobiť nič, čo by mohlo získať Božiu priazeň, a nemôže ani nič pridať k zásluhám Krista.
- Nakoniec Písmo jasne učí, že človek je ospravedlnený jedine vierou, nie vierou a skutkami. Apoštol Pavel píše: „A keď z milosti, tak nie zo skutkov, ináč by milosť nebola milosťou“ (Rim 11:6). Na inom mieste Pavel vyhlasuje: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba: je to dar Boží. Nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil“ (Ef 2:8–9; pozri Sk 16:31 a Rim 4:3–6). V Písme sa jasne učí, že „človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona“ (Rim 3:28; ďalej Gal 2:16; Rim 9:31–32; Rim 10:3).
Naproti tomu, rímsky katolicizmus kladie neprimeraný dôraz na ľudské skutky. Katolícke učenie popiera, že Boh „ospravedlňuje bezbožného“ (Rim 4:5) bez toho, aby ho najprv urobil zbožným. Dobré skutky sa preto stávajú dôvodom ospravedlnenia. Ako dosvedčujú tisíce bývalých katolíkov, ktorí spasiteľne spoznali Ježiša Krista, rímsko-katolícke učenie a liturgia zakrývajú základnú pravdu: že veriaci je spasený milosťou skrze vieru a nie svojimi vlastnými skutkami (Ef 2:8–9). Jednoducho povedané, katolíci skutočne veria, že sú spasení konaním dobrých skutkov, vyznávaním hriechov a dodržiavaním obradov.
Pridanie skutkov k viere, čo mení základ ospravedlnenia, je práve učením, ktoré Pavel odsúdil ako „iné evanjelium“ (pozri 2 Kor 11:4; Gal 1:6). Ruší to Božiu milosť, pretože ak sa prostredníctvom sviatostí dá získať záslužná spravodlivosť, „tak Kristus nadarmo umrel“ (Gal 2:21). Akákoľvek metóda, ktorá sa zmieša s milosťou je „iné evanjelium“ (Gal 1:6), skreslené posolstvo, ktoré je prekliate (Gal 1:9) – nie radou stredovekých biskupov ale samotným Božím slovom, ktoré nemožno prelomiť. Nie je prehnané tvrdiť, že rímsko-katolícky pohľad na ospravedlnenie sa odlišuje od pravej kresťanskej viery ako úplne iné náboženstvo, pretože je protikladom jednoduchého evanjelia milosti.
Pokiaľ rímsko-katolícka cirkev naďalej presadzuje svoju vlastnú autoritu a viaže svojich ľudí na „iné evanjelium“, je duchovnou povinnosťou všetkých skutočných kresťanov sa postaviť proti rímsko-katolíckemu učeniu s biblickou pravdou a volať všetkých katolíkov ku Kristovi a ku skutočnej spáse. Mnohí evanjelikáli sa napriek tejto svetskej snahe po umelej, predstieranej a falošnej jednote nesmú vzdať. Nemôžu dovoliť, aby bolo evanjelium zakryté, ani sa nemajú spriateliť s falošným náboženstvom, aby sa nestali účastníkmi zlých skutkov (2 J 11).
Preložené z: https://www.gracechurch.org/about/distinctives/roman-catholicism