Evanjeliu Pána Ježiša Krista neustále hrozí, že bude prekrútené. Bolo prekrútené po stáročia, čo viedlo v 16. storočí k protestantskej reformácii. Ľudia ho prekrútili nespočetnekrát počas dejín cirkvi a často ho prekrúcajú aj dnes. Preto Martin Luther povedal, že evanjelium treba brániť v každej jednej generácii. Zlé sily naň najviac útočia. Vedia, že ak sa dokážu zbaviť evanjelia, dokážu sa zbaviť kresťanstva.
Evanjelium, dobrá správa Novej zmluvy, má dve stránky: objektívnu a subjektívnu. Objektívnu stránku evanjelia predstavuje osoba Pána Ježiša Krista a Jeho dielo – kto je a čo dosiahol vo svojom živote. Subjektívna stránka predstavuje otázku, ako si kresťan privlastní to, čo Kristus svojím dielom vydobyl. A tu sa dostáva do popredia doktrína ospravedlnenia.
Reformácia sa týkala mnohých vecí, ale to, čo bolo stredobodom protestantskej reformácie, teda tou najhlavnejšou vecou, bolo evanjelium a predovšetkým doktrína ospravedlnenia. Medzi predstaviteľmi Rímsko-katolíckej cirkvi a protestantskými reformátormi nebol veľký rozpor, čo sa týkalo jeho objektívnej stránky. Obe strany súhlasili, že Pán Ježiš bol Bohom, Božím Synom, z Márie panny, že žil život dokonalej poslušnosti, zomrel na kríži zmierujúcou smrťou a bol vzkriesený z hrobu. Boj nastal ohľadom druhej stránky evanjelia, tej subjektívnej: o tom, ako veriaci využíva vo svojom živote to, čo Kristus vydobyl.
Reformátori verili a učili, že sme ospravedlnení jedine vierou. Povedali, že viera predstavuje jediný nástroj potrebný pre naše ospravedlnenie. To, čo tým hovorili, bolo, že všetko to, čo Pán Ježiš svojím dielom vydobyl, prijímame tým, že všetku svoju dôveru vložíme iba do Neho samotného.
Aj Rímsko-katolícka cirkev učí, že viera je pre spasenie nevyhnutnou podmienkou. Na dôležitom Tridentskom koncile (1545-1563), ktorý vyjadril reakciu Rímsko-katolíckej cirkvi na protestantskú reformáciu, predstavitelia Rímsko-katolíckej cirkvi prehlásili, že viera poskytuje tri veci: initium, fundamentum a radix. Teda viera je počiatkom ospravedlnenia, základom ospravedlnenia a koreňom ospravedlnenia. Ale Rím trval na tom, že človek môže mať skutočnú vieru a napriek tomu nemusí byť ospravedlneným, pretože rímsko-katolícky systém vyžadoval na ospravedlnenie omnoho viac ako len vieru.
V skutočnosti bol pohľad Rímsko-katolíckej cirkvi na evanjelium, ako to vyjadril Trident, taký, že ospravedlnenie sa dosahuje sviatosťami. Na začiatku príjemca musí prijať krst a spolupracovať pri ňom, čím dostáva ospravedlňujúcu milosť. Túto milosť si podrží dovtedy, kým nespácha smrteľný hriech. Smrteľný hriech sa volá preto „smrteľným“, pretože zabíja milosť ospravedlnenia. Hriešnik preto musí byť po ňom ospravedlnený druhýkrát. Stane sa to sviatosťou pokánia, ktorú Tridentský koncil definuje ako „druhú šancu“ ospravedlnenia pre tých, ktorých duše „stroskotali“.
Základný rozdiel spočíva teda v tomto: Trident povedal, že Boh neospravedlňuje nikoho dovtedy, kým v ňom nie je skutočná vlastná spravodlivosť. Inými slovami, Boh prehlási niekoho za spravodlivého až vtedy, keď je spravodlivým. Takže podľa doktríny Rímsko-katolíckej cirkvi, ospravedlnenie závisí od posvätenia daného človeka. Naopak, reformátori tvrdili, že ospravedlnenie je založené na pripočítaní spravodlivosti Pána Ježiša veriacemu. Jediným základom, ktorým človek môže byť spasený, je spravodlivosť Pána Ježiša Krista, ktorá sa pripočíta človeku po tom, ako v Neho uverí.
Sú to dva úplne odlišné svety a úplne rozdielne pohľady na spasenie. Nemožno ich spojiť. Jedným z nich je evanjelium. Druhý na evanjeliu založený nie je. Takže o čo išlo v reformácii? Bolo to evanjelium Ježiša Krista. Hoci Tridentský koncil v mnohom potvrdil tradičné pravdy kresťanskej viery, nazval ospravedlnenie vierou slovom anathema (kliatba), neberúc do úvahy mnohé miesta v Písme, kde sa o tejto doktríne jasne vyučuje. Rimanom 3:28: „Sme totiž presvedčení, že človek je ospravedlnený vierou bez skutkov zákona.“
Preložené z: https://www.ligonier.org/blog/what-does-roman-catholic-church-believe-about-justification/
