Odpustenie je problémom pre mnohých ľudí, pretože nevedia, čo odpustenie v skutočnosti znamená. Súčasťou tohto problému je tiež neschopnosť rozlíšiť odpustenie od pocitu odpustenia. Niekedy naše pocity nemusia súhlasiť so skutočným odpustením.
Prišiel raz za mnou jeden muž, ktorý bol hlboko znepokojený zo svojho pocitu viny. Povedal mi, že spáchal jeden obzvlášť zlý hriech a že sa za to neustále modlí, ale napriek tomu ho stále ťaží pocit viny. Chcel vedieť, čo má urobiť pre to, aby mohol zažiť Božie odpustenie. Avšak keďže vyznal svoj hriech a prosil Boha o odpustenie, tak som mu povedal, že musí Boha poprosiť, aby mu odpustil ešte aj iný druh hriechu, jeho odmietanie prijať odpustenie. Sám Boh povedal: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ (1. list Jána 1:9). Keď neveríme tomu, že Boh nám naozaj odpustil naše hriechy, keď sme ich vyznali, tak spochybňujeme Jeho vernosť. Takýmto postojom hovoríme, že Božiemu zasľúbeniu sa nedá veriť. Toto je najvyšší prejav arogancie, takže musíme prosiť Boha, aby nám odpustil to, že sme odmietali uveriť Jeho zasľúbeniu.
Toto však nie je jediným problémom v otázke odpustenia. Keď zhrešíme, jednou z najťažších vecí pre nás je prijať odpustenie, ktoré nám Boh ponúka zadarmo na základe svojej milosti. Sme stvorenia s veľkou hrdosťou. Myslíme si, že Božie odpustenie je postačujúce pre slabých ľudí a my, keď urobíme niečo zlé, tak to dokážeme nejakým spôsobom vykompenzovať. Avšak toto je pre kohokoľvek nemožným riešením. Boh vyžaduje od svojho stvorenia dokonalú svätosť. Ak sme už raz stratili svoju svätosť, nikdy ju nedokážeme vlastnými silami opäť nadobudnúť. Stávame sa dlžníkmi, ktorí nijakým spôsobom nedokážu splatiť tento dlh. Toto je pre nás veľmi ťažké prijať, pretože prirodzene túžime mať všetko pevne vo vlastných rukách. Všetko je to kvôli našej pýche a arogancii, ktoré sú ovocím našej hriešnej podstaty. Preto s takou ťažkosťou prijímame Božie odpustenie.
Vráťme sa späť k rozdielu medzi odpustením a pocitom odpustenia: Odpustenie je objektívne, zatiaľčo pocit odpustenia je subjektívny. Môžem sa cítiť, že mi je odpustené a napriek tomu mi nemusí byť odpustené, pretože som nečinil skutočné pokánie. Môžem sa cítiť, že mi Boh odpustil aj napriek tomu, že v skutočnosti mi neodpustil, a práve tento falošný pocit vedie na scestie. Tak isto sa môžem cítiť, že mi nie je odpustené napriek tomu, že v skutočnosti mi Boh odpustil. Keď Boh vyhlási, že človek je ospravedlnený, tak tej osobe je naozaj odpustené. Náš nedostatok pocitu odpustenia nič nemení na skutočnosti, čo Boh pre nás urobil.
Čo je v našich životoch nadradené? Naše pocity, ktoré sú subjektívne, alebo Božie slovo, ktoré predstavuje objektívnu pravdu? Kresťania by mali žiť každý jeden deň na základe Božieho slova a nie na základe svojich pocitov. Základom odpustenia nie je to, či cítim, že mi je odpustené, ale či som činil pokánie. Ak vyznávame svoje hriechy a prosíme Boha o odpustenie skrze Ježiša Krista, môžeme si byť istí, že nám Boh odpustil.
Niekedy si sami nedokážeme odpustiť, hoci Boh nám odpustil už dávno. Ale kto sme my, aby sme neodpustili tomu, komu odpustil samotný Boh? Čo nás robí tak zvrátenými, že Božie odpustenie nám nie je dostatočné k tomu, aby zakrylo naše hriechy? V skutočnosti takýmto postojom hovoríme, že sme až natoľko zlí, že ani Božia milosť nám nedokáže pomôcť. Nie, my sme tak pyšní, že odmietame Božiu milosť.
Tak a teraz sa pozrime na to, čo v skutočnosti odpustenie je. Biblia nás učí, že keď nám Boh odpúšťa, zabúda na náš hriech (Jeremiáš 31:34). Toto vyjadrenie však neznamená, že by si Boh z pamäte vymazal spomienky na naše hriechy. Znamená to, že už ich nikdy nepoužije proti nám.
Koľkokrát sa vám už stalo, že vám niekto povedal, že vám odpúšťa, čo ste mu urobili, ale akonáhle ste sa s ním dostali do konfliktu, hneď použil tento hriech proti vám? Takýmto činom v podstate dotyčná osoba odvolala svoje odpustenie. Boh takto nekoná. Ak mi Boh odpustil, tak vec je uzavretá a môžem si byť istý, že Boh tento hriech už nikdy nepoužije proti mne. Boh tieto hriechy odsúva nabok a už o nich nebude nikdy hovoriť. My však máme tendenciu častokrát otvárať staré rany a nechávať im priestor, aby narušili naše vzťahy. Ak chcem niekomu skutočne odpustiť, nemal by som už viac hovoriť o odpustenom hriechu. Odpustenie znamená, že o vyznanom hriechu nebudem viac hovoriť.
Ďalším príkladom môže byť muž, ktorý okradne viackrát za sebou svojho zamestnávateľa, ale zakaždým z toho činí pokánie. Zamestnávateľ mu je povinný odpustiť, avšak má právo od neho požadovať náhradu. Môže tohto zamestnanca prepustiť, ale musí s ním jednať ako s bratom v Kristovi. Na týchto príkladoch môžeme vidieť praktickú aplikáciu biblického odpustenia. Je dobré odpúšťať a znovu obnovovať vzťahy, ale to neznamená, že z hriešneho konania nemusia nevzniknúť žiadne trvalé následky.
Preložené z: https://tabletalkmagazine.com/article/2018/02/the-problem-of-forgiveness/
