Ako tínedžer som túžil byť tým, čím môj otec nebol. Keď mal na sebe košeľu a oblekové nohavice, ja som si zobral tričko a rifle. Keď počúval klasickú hudbu, ja som počúval jam band. Keď si dal čaj, ja som si dal kávu. Keď sa mu páčil impresionizmus, mne sa páčil fauvizmus. Táketo odmietanie vkusu môjho otca pretrvalo asi do mojej dvadsaťpäťky. Z Božej milosti som nikdy intelektuálne neodmietol teológiu svojho otca. Vyrastal som v silne kresťanskej rodine, kde moji rodičia verne učili moju sestru a mňa Písmu a hutnej reformovanej a na Krista zameranej teológii.
Aj keď môj život prakticky odrážal odmietnutie pravdy kvôli mojej hlbokej duchovnej rebélii, Pán ma milostivo priviedol k pokániu a viere v Krista okolo mojej dvadsaťpäťky. Svoje obrátenie pripisujem milostivému pôsobeniu Ducha Božieho skrze biblický a duchovný základ, ktorý položili môj otec a moja mama pred mnohými rokmi. Ešte stále je veľa toho, v čom sa s mojím otcom odlišujeme. Avšak čím som starší, tým viac sa učím oceniť mnohé spôsoby, ktorými napodobňoval biblickú vernosť. Bol mužom Písma, modlitby, dávania, starostlivosti, poučenia a odovzdanosti. Môžem iba dúfať, že skrze Pána vyzrejem v týchto oblastiach a budem ako môj otec.
Potrebujeme biblickú múdrosť a rozlišovanie, aby sme sa dokázali popasovať s dobrými a zlými skúsenosťami, ktoré sme ako deti zažili. Hocikto môže prehnane reagovať na nedostatky svojich rodičov. Tá jediná teológia, ktorej veríme, učí, že „sa my všetci v mnohom prehrešujeme“ (Jakub 3:2). Jakub má na mysli predovšetkým spôsob, ktorým používame svoj jazyk a zraňujeme ním druhých, že hovoríme zle o tých, ktorí boli stvorení na obraz Boží (Jakub 3:9) a búrame ich namiesto toho, aby sme ich budovali. Ako Izaiáš, potrebujeme Pána, aby sa dotkol našich perí uhlíkom z oltára – krvou Kristovou (Izaiáš 6:6-7). Avšak rovnako ľahko môžeme použiť to, čo hovorí Jakub o jazyku, na to, čo robíme očami, ušami a rukami. Sme krehkí a hriešni ľudia, ktorým nedá pokoj „pokračujúca vojna“ vnútri nás (2. Londýnske Baptistické vyznanie viery 13.2). Každý z nás by mal byť schopný osvojiť si slová Apoštola:
„Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré, lebo vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne… Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? Ale vďaka Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána! A tak teda ja – ten istý – svojou mysľou slúžim zákonu Božiemu, telom však zákonu hriechu.“ (Rímskym 7:18-25)
Skutočnosť, že v nás prebýva hriech, znamená, že musíme mať návyk prichádzať späť k Bohu so zlomeným duchom pamätajúc si túto pravdu: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ (1. Jána 1:9)
Toto nám umožní správne vidieť to, čo sa nám niekedy mohlo zdať iba ako smietka v našom oku. Je to smutné, no my všetci rýchlejšie zväčšíme hriech, ktorý vidíme v oku svojho brata, než by sme sa mali zamerať na ten svoj (Matúš 7:2-5). Nedostatok sebaskúmania často vedie k duchu samoospravedlňovania a nakoniec k rýchlej prehnanej reakcii na chybu, ktorú vidíme v iných alebo okolo seba v cirkvi.
Je ľahké byť prehnane kritický na chyby naišch rodičov alebo na starších v zbore, ktorí tu boli pred nami. Príliš často prejavujeme dehonestujúci a nevďačný postoj k množstvu dobrých vecí, ktoré sme prijali – a namiesto toho sa radšej zameriame na to, čo považujeme za hriešne nedostatky v tom množstve dobrých vecí. Zúfalo sa potrebujeme naučiť reagovať spôsobom, ktorý je primeraný a poznačený biblickou vernosťou a pokorou. To platí nielen pre dieťa vyrastajúce v rodičovskom dome, ale aj pre toho, kto prijíma učenie počas verejnej služby vyučovania a kázania. A platí to tak pre rodičov, ktorí vychovávajú svoje deti, ako aj pre učiteľov, ktorí slúžia a verejne vyučujú. To, čo potrebujeme viac než čokoľvek iné v dobe internetovej krutosti a sociálnej prudkej reakcie, je byť si vedomí spôsobu, akým reagujeme na chyby svojich rodičov, kolegov a pastorov. Ubezpečiť sa, že sa pevne držíme dobrého a odmietame nedostatočné príklady, ktorých sme boli počas svojho života svedkami, vyžaduje duchovné poznanie, múdrosť a porozumenie.
Vo svojej obrane ospravedlnenia jedine vierou proti námietkam antinomianizmu dal írsky kalvinistický kazateľ 18. storočia – Robert Traill – niekoľko dôležitých pohľadov na spôsob, akým má ľudské srdce tendenciu upadať do chyby, keď reaguje na chybu. Napísal: „Teologicky vyučená osoba môže byť poháňaná zápalom pre pravdu. Avšak ten istý jedinec môže byť taktiež poháňaný „horšími princípmi“ pýchy, tvrdosti, prudkosti alebo duchom zábavy.“
Traillovo pozorovanie je výzvou pre vážne sebaskúmanie motívov, ktoré poháňajú naše odpovede na chybu. Je to v mnohých ohľadoch výzva zapamätať si slová Apoštola v 1. Korintským 13:1-3:
„A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal – nič nie som. A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.“
Apoštol tu nestavia pravdu proti láske. Nenavrhuje, že by láska mala mať prednosť pred pravdou. Nepovzbudzuje mentalitu v štýle „vychádzajme spolu preto, aby sme spolu vychádzali.“ Hovorí však, že láska sa raduje v pravde (1. Korintským 13:6) a my sa máme zaviazať hovoriť pravdu v láske (Efezským 4:15).
Vo svojom pastoračnom liste Timoteovi Pavel takisto inštruoval služobníkov, aby sa uprostred kontroverzie v cirkvi správali nasledujúcim spôsobom:
„A Pánovmu služobníkovi sa nepatrí vadiť, ale byť prívetivým ku všetkým, spôsobným vyučovať a trpezlivo znášať krivdy. Protivníkov nech krotko karhá, či by im Boh nedaroval pokánie, aby poznali pravdu a vymanili sa z diablovho osídla, ktorým boli zotročení plniť jeho vôľu.“ (2. Timoteovi 2:24-26)
A vo svojom liste Títovi Apoštol prikazuje služobníkom, nech pripomínajú Božiemu ľudu, aby „nikomu nezlorečili, neboli hašteriví, ale prívetiví, dokazujúc všemožnú miernosť všetkým ľuďom.“ (Títovi 3:2)
Ako služobníci tak aj veriaci ľud musí prijať pozíciu nežnosti, ak sú účastníkmi teologickej kontroverzie. Nežnosť samozrejme nie je opakom silného odmietnutia chyby. Je skôr opakom zbytočnej neláskavej tvrdosti. Je príliš ľahké – ako sa to dá dnes pozorovať v internetovej krutosti – aby sme odpovedali hriešnym unáhleným cynizmom alebo drsným tónom. Keď tak robíme, ukazujeme, že jednáme na základe „horších princípov“, ktoré sú vlastné každému človeku.
Je ľahké prudko reagovať na cudziu chybu. Nikde to nie je jasnejšie než pri teologických kontroverziách. To je sčasti pochopiteľné. Tí, ktorí milujú pravdu, sa právom chcú vzdialiť tak ďaleko, ako je to len možné od omylu, ktorý sa snažia napraviť. Avšak sklon k neprimeranej reakcii je dostatočne ilustrovaný na mnohých teologických kontroverziách, ktoré sa vyskytli v priebehu dejín cirkvi.
Traillov druhý pohľad má dočinenia s prudkými reakciami na chyby, na ktoré môže človek naraziť. Napísal:
„Ak niekto zanechal svoju zákonnícku minulosť, takmer určite bude mať tendenciu byť nežnejší k formám antinomianizmu než k formám zákonníctva. Podobne ak niekto opustil antinomianistické prostredie – a reaguje presne na túto doktrinálnu chybu – musí sa chrániť pred prirodzenou príťažlivosťou zákonníckych foriem doktríny. Tento princíp môžeme aplikovať na hocijaké hnutie, ktoré sa snaží napraviť to, čo považuje za chybné v inom hnutí. Je to výzva pre nás, aby sme si všímali spôsob, akým reagujeme na chyby, ktoré sa dotýkajú našej osoby, našej rodiny alebo našich bratov vo viere.“
Viac než hocičo iné potrebujeme rozvinúť uvedomenie si seba samého na základe biblických poznatkov. To prichádza z usilovného používania Písma. Keď sa pozrieme na dokonalý zákon slobody, vidíme svoj odraz v zrkadle, ako vysvetľuje pisateľ listu Židom: „Lebo slovo Božie je živé a mocné a je ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč a preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať hnutie a zmýšľanie srdca“ (Židom 4:12) a „Veď nikto, kto dostáva mlieko, nechápe slovo o spravodlivosti, lebo je ešte nedospelé dieťa. Len dokonalým patrí tvrdý pokrm, tým, čo návykom sú vycvičení rozoznávať dobré od zlého“ (Židom 5:13-14). Potom sa musíme oddať vážnej obrane pravdy s jemným pokorným a láskavým duchom. Nakoniec sa musíme naučiť reagovať na chybu spôsobom primeraným pravde – nie spôsobom, ktorým ideme opačným smerom tak ďaleko, ako je to len možné. Myslím si, že keď sa všetci budeme snažiť tak robiť, budeme mať ďaleko produktívnejšiu a prospešnejšiu komunikáciu s tými, ktorým sa snažíme pomôcť von z omylov.
Nicholas Batzig
Preložené z: https://www.feedingonchrist.com/theological-writings/post/self-awareness-love-and-overreaction
