Tento článok je v poradí 3. článok zo série “10 klamstiev”. Predchádzajúci článok: 2. klamstvo: Život je z náhody
Klamstvo plodí stále viac klamstva, pretože je to jediný spôsob, ako dokáže človek dlhodobo zotrvať v hriešnom spôsobe života.
Toto sa týka aj veľmi populárnych klamstiev, ktorým sme sa začali venovať v tejto sérii článkov. Klamstvo postmodernej kultúry o tom, že pravda je relatívna, je často podporované ďalším klamstvom, na ktoré sa pozrieme v tomto článku. Tým klamstvom je: Tolerancia je najväčšou cnosťou. Ak človek skutočne verí, že pravda je relatívna a premenlivá, tak za najväčšiu cnosť bude určite považovať schopnosť prispôsobiť sa a prijať akúkoľvek „pravdu“ v akejkoľvek podobe, s ktorou sa stretne.
V tejto postmodernej dobe je jedna cnosť obzvlášť váženou cnosťou: tolerancia. V skutočnosti sa tolerancia môže čoskoro stať jedinou cnosťou, ktorú sekulárna spoločnosť bude prijímať. Mnoho tradičných cností (vrátane pokory, sebaovládania a zdržanlivosti) už v dnešnej dobe stratili dôležitosť v očiach svetskej verejnosti a miestami sú už považované za priestupky.
To, čo bolo v minulosti netolerovateľné, sa dnes vyzdvihuje a podporuje. To, čo bolo kedysi všeobecne považované za nemorálne, sa dnes oslavuje. Manželská nevera a rozvody sú dnes už úplne bežnou záležitosťou. Dá sa povedať, že filmový priemysel urobil z manželskej nevery prirodzenú až nevyhnutnú fyziologickú potrebu človeka. Vulgarizmy sa stali samozrejmosťou. Potraty, homosexualita a morálna zvrhlosť všetkého druhu je dnes verejne podporovaná veľkými skupinami ľudí, organizáciami a nenápadným spôsobom aj médiami. Súčasná definícia „tolerancie“ systematicky degraduje morálku.
Tolerancia sa stala novým meradlom spoločenskej slušnosti v sekulárnej spoločnosti. Vaše zamestnanie, popularita a postavenie v spoločnosti je závislé na tom, ako veľmi ste tolerantní. Stačí, keď len v najmenšom vyjadríte nesúhlas s dnešnými trendami, a spoločnosť vás hneď označí za netolerantného a odsunie vás na okraj spoločnosti.
Keď vernosť Bohu vyžaduje nesúhlas
Písmo nehovorí veľa o tolerancii. Možno najbližším veršom v spojitosti s toleranciou je Rimanom 12:18: „Ak je to možné, nakoľko je na vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi…“ Boh nechce, aby Jeho ľud bol známy hádkami a roztržkami. Našou túžbou by mala byť snaha o život v pokoji v tomto padlom svete, čo niekedy vyžaduje tolerovať veci, s ktorými nesúhlasíme.
Pozrite sa však na prvé slová tohto verša: „Ak je to možné…“ Týmito slovami Písmo jasné hovorí, že existuje hranica, kedy už tolerancia nie je možná. Tu jasne vidíme, že dnešný pohľad na „toleranciu“ je úplne zdeformovaný. Súčasná spoločnosť považuje za „tolerantného človeka“ osobu, ktorá prijíma a súhlasí s každým moderným názorom, ktorý môže byť aj v rozpore s Božím slovom a dokonca aj v rozpore so samotnou definíciou slova tolerancia.
Keď sú veriaci nútení porušiť tieto spoločenské normy alebo ísť proti svetonázorom, nikdy to nie je na základe ich subjektívneho vnímania, ale je to preto, že chcú byť verní Bohu a chcú zachovať čistotu Jeho cirkvi. Keď sa jedná o Božiu spravodlivosť, neexistujú kompromisy. A preto, čím ďalej sa posúvajú svetské názory preč od Božích štandardov, tým viac musia byť veriaci pripravení na to, že budú označení za netolerantných kvôli tomu, že sa nedržia svetských ale Božích štandardov.
Písmo opisuje príklady niekoľkých ľudí, ktorí boli ochotní odporovať spoločenským názorom, aby zostali verní Božiemu zákonu.
Písmo jasne učí, že máme byť podriadení občianskym zákonom (Rimanom 13:1-7), dokonca aj počas vlády hriešnych vládcov. Ale akonáhle tieto zákony odporujú tým Božím, tak sme povinní urobiť hrubú čiaru, postaviť sa proti nim a vytrvať vo vernosti Kristovi. Veľmi pekný príklad nájdeme v 3. kapitole knihy Daniel, keď sa Šadrach, Méšach a Abéd-Negó odmietli pokloniť soche kráľa Nebúkadnecara napriek tomu, že im hrozilo hodenie do rozpálenej pece: „Keď to musí byť, náš Boh, ktorého vzývame, nás môže vyslobodiť z rozpálenej ohnivej pece, a vyslobodí nás aj z tvojej ruky, kráľu. Ale ak nie, vezmi na vedomie, kráľu, že tvojich bohov nebudeme vzývať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, sa nebudeme klaňať.“ (Daniel 3:17-18)
Držať sa Božieho spravodlivého štandardu bolo pre nich dôležitejšie ako ich vlastné životy. Chápali zvrátenosť modloslužby a verne sa podriadili príkazu uctievať jediného Boha (Exodus 20:3-6; Matúš 4:10) nehľadiac na to, čo ich to bude stáť.
Podobný príklad nájdeme aj v 4. kapitole Skutkoch apoštolov. Židovskí vládcovia sa snažili zastrašiť učeníkov a zakázať im hovoriť „v mene Ježišovom“ (Skutky apoštolov 4:18). Ale Peter a Ján sa otvorene postavili proti tomuto zákazu: „Súďte, či je spravodlivé pred Bohom poslúchať viac vás ako Boha! Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“
Pri inej príležitosti odvrátil Boh svoj hnev a urobil zmluvu mieru kvôli jednému vernému človeku, ktorý sa držal Jeho spravodlivého štandardu. Pinchásovi (kňaz, ktorý popravil niekoľko nekajúcich modloslužobníkov) Boh preukázal priazeň za jeho odpor voči vplyvu pohanskej kultúry: „Hospodin prehovoril k Mojžišovi: Pinchás, syn Eleázára, syna kňaza Árona, odvrátil môj hnev od Izraelcov, pretože uprostred nich horlil za mňa, aby som vo svojej žiarlivosti nevyhubil Izraelcov. Preto povedz: Hľa, dávam mu svoju zmluvu pokoja a bude pre neho i pre jeho potomstvo zmluvou večného kňazstva, pretože horlil za svojho Boha a získal Izraelcom zmierenie.“ (Numeri: 25:10-13)
Je dôležité tiež poznamenať, že keď sa Kristus prihováral k siedmim zborom v Zjavení Jána 2. a 3. kapitole, verejne karhal dva z týchto zborov kvôli tomu, že vo svojich kruhoch tolerovali hriech. Veriacich v pergamonskom zbore karhal za to, že tolerovali rôzne zlé učenia (Zjavenie Jána 2:14-15). Podobne varoval aj zbor v Tyatírach, že tolerujú vo svojom spoločenstve falošného učiteľa (Zjavenie Jána 2:20). V oboch prípadoch do zborov vnikla svetskosť a hriech vďaka tolerancii falošného učenia.
Spravodlivosť je najväčšou cnosťou
Písmo nám jasne hovorí, že Boh miluje spravodlivosť a nenávidí bezbožnosť (Žalm 45:8). Boh nás volá, aby sme žili podľa Jeho spravodlivého štandardu (1. list Petra 1:13-16) a požehnáva tých, ktorí tak robia (Žalm 5:12). Spravodlivosť je to, čím sa líšia skutoční kresťania od podvodníkov a klamárov (1. list Jánov 3:4-10). Veriaci sú povinní „snažiť sa o spravodlivosť“ (2. list Timoteovi 2:22) a „lačniť a žízniť po spravodlivosti“ (Matúš 5:6), aby napokon mohli spočinúť v Kristovej dokonalej spravodlivosti.
Skutočná túžba po spravodlivosti nikdy nemôže vyvolať u človeka ľahostajnosť voči hriechu. Nemôžeme tolerovať a prispôsobovať sa tomu, čo Boh nenávidí.
Kde sa stratili muži a ženy s odvahou ísť proti prúdu? Cirkev v dnešnej dobe upustila od konfrontačného postoja. Namiesto vyvracania svetskej múdrosti zjavenou pravdou sa dnes mnoho kresťanov usiluje nájsť nejaké spoločné cesty. Hlavným cieľom cirkvi sa stala integrácia namiesto konfrontácie. Tým, že cirkev začína prijímať hodnoty svetskej kultúry, stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Čo sa stane s cirkvou, ak všetci prejdú z pevnej skaly na klzkú cestu svetských názorov?
Je zaujímavé sa zamyslieť nad tým, ako by dnes vyzerala cirkev, keby sa Martin Luther rozhodol ísť cestou kompromisov. Bol na neho vyvíjaný veľký tlak, aby odvolal svoje učenie, aby zmiernil svoju rétoriku a aby prestal poukazovať na skazenosť pápežstva. Dokonca aj mnoho Lutherových priateľov a podporovateľov mu hovorilo, aby pristúpil na podmienky Ríma v záujme zachovania pokoja v cirkvi. Sám Luther sa modli za to, aby to, čo hlásal, nerozdeľovalo cirkev, ale aby pravda zvíťazila. Keď pribil 95 téz na dvere Wittenberského kostola, posledná vec, ktorú si želal, bola, aby bola cirkev rozdelená.
Napriek tomu je rozdelenie neraz žiadúce, priam až zdravé. Obzvlášť v Lutherových časoch, ale rovnako aj dnes, kedy je viditeľná cirkev plná falošných kresťanov a falošných učiteľov, je potrebné, aby sa skutoční Boží ľudia nebáli postaviť na odpor. Nie je žiadny priestor na kompromisy.
Keď prijmeme spravodlivosť ako najväčšiu cnosť, budeme presne vedieť, kedy je ešte čas na toleranciu a kedy je už nutné rozdelenie. Tento hriešny svet sa stále bude pokúšať o to, aby sme prijali svetský štandard, avšak cesta pravého kresťana by mala byť v súlade s oveľa vyšším štandardom. Božie slovo bude vždy meradlom skutočnej cnosti.
Cameron Buettel
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B180221
Výborná séria článkov “10 klamstiev” s linkami:
Úvod: Prečo sú satanove klamstvá také presvedčivé?
1. klamstvo: Pravda je relatívna
2. klamstvo: Život je z náhody
3. klamstvo: Tolerancia je najväčšou cnosťou
4. klamstvo: Náš pozemský majetok má trvalú hodnotu
5. klamstvo: Zmyslom života je osobné šťastie
6. klamstvo: Dobré skutky nakoniec prevážia tie zlé
7. klamstvo: Ľudia sú vo svojej podstate dobrí
8. klamstvo: Človek môže zmeniť sám seba
9. klamstvo: Smrť je len príjemnou premenou
10. klamstvo: Nie je dostatok dôkazov o Božej existencii
