Nepochopenie cirkevnej disciplíny

Existuje len málo aspektov cirkevného života, ktoré dokážu spôsobiť väčší rozruch v zbore ako praktizovanie cirkevnej disciplíny alebo zborovej kázne. Súčasné dogmy týkajúce sa zdvorilosti a tolerancie úplne vytláčajú z mnohých zborov praktizovanie cirkevnej disciplíny, čo vedie k tomu, že bežnou súčasťou zborového života sa stáva neviazaná telesnosť, hriech bez pokánia a falošné prejavy viery.

Bezohľadu na to, ako veľmi je nejaký zbor liberálny, vždy v ňom musí existovať určitá hranica, kedy sa už stupňujúci hriech nemôže tolerovať. Vždy nastane určitý moment, kedy bude nevyhnutné riešiť hriech v zbore konfrontáciou. A keď vinná strana odmietne činiť pokánie, konečným výsledkom môže byť aj exkomunikácia (vylúčenie) zo zboru. Toto platí obzvlášť v prípadoch, keď hriech vinníka môže ublížiť iným alebo keď tento hriech má za následok verejné potupenie Kristovho mena.

„Cirkevná disciplína“ je teologický výraz na popis určitých biblických postupov, ktorých účelom je vysporiadanie sa s hriechom v zborovom spoločenstve. Je to veľmi výstižný pojem, pretože podobne ako aj pri rodičovskej výchove alebo disciplíne je cieľom náprava, rovnako je to aj cieľom cirkevnej disciplíny. Cirkevná disciplína je úspešnou vtedy, keď dôjde k pokániu a zmiereniu. Keď je však neúspešná, konečným dôsledkom je exkomunikácia nekajúceho hriešnika zo zboru. Avšak premena hriešnika je vždy prioritnou túžbou.

Pred nejakým časom sme sa tejto téme venovali v našom rádiu. Bol som nesmierne šokovaný, koľko ľudí nám posielalo listy s tým, že považovali akúkoľvek formu cirkevnej disciplíny za absolútne neláskavú. Jedna poslucháčka, ktorá potom priznala, že si vypočula len určitú časť z tohto nášho vysielania, nám napísala:

„Celý proces cirkevnej disciplíny znie tak nesmierne obmedzujúco a prísne. Nemôžem uveriť tomu, že by sa mohol nejaký zbor svojim členom vyhrážať exkomunikáciou za to, čo robia vo svojom súkromí. A ani si nedokážem predstaviť zbor, kde by verejne pred celým zhromaždením prednášali hriechy jednotlivcov. To, čo človek robí vo svojom voľnom čase, je jeho súkromnou vecou a nie vecou celého kresťanského spoločenstva. Zbor by mal byť miestom, kde sa človek učí prekonávať hriech. A ako sa teda človek má naučiť prekonávať hriech, keď môže byť exkomunikovaný? Keď sa nestaráme o našich vlastných členov, tak sa nijako nelíšime od rôznych siekt. Neviem si predstaviť Krista, že by niekoho exkomunikoval zo svojej cirkvi. Nebol to práve On, ktorý vyhľadával hriešnikov a vyhýbal sa samospravodlivým? Konieckoncov, lekára nepotrebujú tí, ktorí sú zdraví. Som nesmierne rada, že môj zbor nevylučuje členov, ktorí hrešia. Inak by tam nezostal nikto z nás! Myslela som si, že evanjelium je o odpustení…“

Názor tejto poslucháčky odkrýva mnoho veľmi bežných a rozšírených nedorozumení v tejto veci.

Po prvé, cirkevná disciplína nie je protikladom k odpusteniu. V skutočnosti, Pán Ježiš poukazuje na to, ako by malo prebiehať odpustenie v prípade, že hriech jedného človeka má vplyv na viacerých v spoločenstve.

Po druhé, cirkevná disciplína nie je o kontrolovaní životov ľudí. Hriechy, ktoré si vyžadujú cirkevnú disciplínu, nie sú len nejakými neúmyselnými prestúpeniami, drobnými nepríjemnosťami alebo len nejakými jednoduchými prestúpeniami. Vždy sa jedná o vážne porušenie jasných biblických princípov: o hriechy, ktoré škodia ostatným veriacim, ničia jednotu a čistotu spoločenstva. Takéto hriechy nie je možné zakrývať. V takýchto prípadoch je potrebné sa s hriechom vysporiadať. Sú podobné kvasu, ktorého zlé účinky v konečnom dôsledku dokážu preniknúť do celého spoločenstva (1. Korintským 5:6).

Po tretie, správna cirkevná disciplína nikdy nie je v rozpore s Kristovou vôľou. Dokonca sám Kristus nám zanechal spôsob, akým sa máme vysporiadať s hriechom v spoločenstve (Matúš 18:15-20). Ak si myslíte, že Pán Ježiš by nikdy nesúhlasil s tým, aby bol niekto, kto hreší a nečiní pokánie, potrestaný a vylúčený, tak máte veľmi skreslený pohľad na Krista (Matúš 7:21-23, Zjavenie Jána 2:5, 2:21-23, 3:15-16).

Po štvrté, správne aplikovaná disciplína je vždy prejavom lásky. Rovnako ako Boh s láskou vychováva veriacich, ktorí hrešia (Židom 12:7-11). Z postupu, ktorý je opísaný v Matúšovi 18, je zrejmé, že je úplne legitímne, aby cirkev bola  nástrojom pre láskyplné povzbudenie, rovnako ako aj nástrojom pre biblické karhanie. Správne aplikovaná cirkevná disciplína je obrazom Božej lásky voči Jeho deťom.

Po piate, verejné karhanie je až posledným krokom pri cirkevnej disciplíne, nie prvým. Tento posledný krok, kedy je hriech jednotlivca predložený pred celé spoločenstvo, nie je so zámerom niekoho zdiskreditovať, práve naopak: cieľom tohto kroku je s láskou poukázať na hriech, aby mohlo dôjsť k pokániu a napraveniu jednotlivca.

Pokiaľ sa v zbore odmieta cirkevná disciplína, v konečnom dôsledku to vedie iba k chaosu. Platí to ako v rodine tak aj zbore. Žiadny dospelý človek nemá radosť z detí, ktoré sa správajú zle a nie sú vychovávané. Neschopnosť praktizovať cirkevnú disciplínu vedie s istotou k tomu, že spoločenstvo prestane duchovne rásť. Rovnako je to aj istá cesta k Božiemu hnevu (Zjavenie Jána 2:14.20).

Ježišove nariadenia ohľadom cirkevnej disciplíny v 18. kapitole Matúša sú veľmi jasné a jednoznačné. Práve preto ide o veľmi dobrú skúšku toho, ako hlboko je zbor poslušný Kristovi. Ľudia sa ma veľmi často pýtajú, čo by mali v zbore hľadať. Na prvých priečkach v mojom zozname je pevná biblická a láskavá disciplína. Jedna vec je istá: Pokiaľ zbor nijakým spôsobom nerieši hrešiacich členov, koleduje si o dlhodobé a vážne problémy.

John MacArthur

Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B140818