

Hriech, z ktorého nie je činené pokánie, je smrteľnou duchovnou rakovinou. Nemôžeme dovoliť, aby takýto hriech oslaboval a poškodzoval Kristovo telo. V Matúšovi 18. kapitole nám Pán Ježiš jasne popísal viac-stupňový proces, ako sa máme vysporiadať s hriechom v cirkvi. Začína to súkromnou konfrontáciou „jeden na jedného“ v 15. verši. Pretože nie každý učiní pokánie po viacerých súkromných konfrontáciách, Pán Ježiš nám opisuje ďalší krok v procese disciplinovania v 16. verši:
„Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby všetko bolo zistené svedectvom dvoch alebo troch svedkov.“ Matúš 18:16 (ESV)
Niekedy sa stane, že sa vinný brat odmietne poučiť po súkromnom pokarhaní. Môže napríklad popierať svoju vinu, môže úmyselne pokračovať v hriechu alebo sa môže snažiť nejakým spôsobom zakryť svoj hriech. Nech je jeho reakcia akákoľvek, pokiaľ nenastalo pokánie – a za predpokladu, že sme si stále istí jeho vinou – musíte zobrať so sebou jedného alebo dvoch ďalších veriacich a opäť ho konfrontovať.
Prítomnosť jedného alebo dvoch ďalších ľudí je potrebná z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že sa na vinníka stupňuje tlak. Ľudia, ktorých si zoberiete so sebou, už naznačujú zainteresovanosť zborového spoločenstva. Je to varovný náznak toho, že keď vinník neprestane hrešiť alebo neučiní pokánie, tak dôsledky jeho rozhodnutia budú stále ťažšie. Opäť je dôležité si pripomenúť, že aj v tomto prípade je hlavným cieľom získanie brata späť. Prvý krok by nemal byť len jednorázovou záležitosťou, ale mal by to byť láskavý a trpezlivý opakujúci sa proces. A podobne by to malo byť aj v prípade tohto druhého kroku.
Druhým dôvodom, prečo je dôležité v tomto kroku zainteresovať viacerých, je, aby nám títo ľudia poslúžili ako svedkovia. Princíp dvoch svedkov bol uzákonený ešte v Mojžišovom zákone (5. kniha Mojžišova 19:15). Dôvod je jednoduchý: Svedkovia sú potrební kvôli tomu, aby bolo možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vysloviť nejaký rozsudok. Svedkovia sú tiež akýmsi varovným signálom toho, že keď vinník nebude činiť pokánie, tak celý proces sa môže skončiť odsúdením a vylúčením zo zboru.
Na základe tohto si však niektorí kladú otázku, či svedkovia, ktorých si máme prizvať ku konfrontácii, musia byť svedkami, ktorí sú si tiež vedomí páchateľovho hriechu rovnako ako my. Z kontextu tohto textu však vyplýva, že to nie je tak myslené, pretože keby si boli vedomí hriechu páchateľa, tak na základe 15. verša by museli aj oni dotyčného súkromne konfrontovať.
Je úplne bežné, že páchateľ, ktorý je konfrontovaný, poprie svoje previnenie a z tohto dôvodu je potrebné, aby bol prítomný aj nejaký svedok, ktorý môže poslúžiť ako objektívny dôkaz pri vynášaní prípadného rozsudku. Starozákonný princíp zo 16. verša stále platí. Každá skutočnosť musí byť podložená svedectvom najmenej dvoch alebo troch svedkov. Pretože keby sa spor dostal do roviny, kde nebudú žiadne hmatateľné dôkazy okrem slova obvineného proti slovu žalobcu, svedkovia sú dôležití, aby bolo možné správne rozsúdiť spor.
Veľmi ľahko môže nastať situácia, kedy páchateľ bude neustále popierať obvinenia proti sebe a bude odmietať činiť pokánie. Práve vtedy musia byť privedení svedkovia, ktorí môžu dosvedčiť, že páchateľ bol konfrontovaný so svojim hriechom a napriek tomu nečinil pokánie. Nemusia to byť svedkovia, ktorí nevyhnutne videli hriech obvineného, skôr sú svedkami toho, že tento páchateľ bol konfrontovaný správne. V prípade, že by bolo potrebné hriešnika konfrontovať pred celým zhromaždením (Matúš 18:17 ESV), budú schopní dosvedčiť, že bol konfrontovaný najprv súkromne. Sú svedkami hlavne toho, že disciplinárny proces prebehol podľa biblického postupu. Prítomnosť týchto svedkov je pre ochranu toho, kto je konfrontovaný, a rovnako aj na ochranu toho, kto konfrontuje.
Človek nemôže byť obvinený pred celým zhromaždením z nejakého hriechu na základe svedectva jedného človeka. Môže nastať situácia, kedy sa svedkovia môžu stať svedkami v prospech obvineného, pokiaľ jednanie žalujúceho bolo príliš kruté alebo nespravodlivé.
Ak by však jednanie žalujúceho zodpovedalo biblickému postupu pri disciplinovaní a obvinený by aj napriek tomuto bol stále zatvrdilý a celý proces by sa musel dostať až do tretieho stupňa, tak v tom prípade je za potreby mať nejakých svedkov.
Vo väčšine prípadov ľudia už v tomto druhom kroku reagujú pokáním. Ak sa to skutočne stane, vec je vyriešená. Avšak aj to len za predpokladu, že svoje pokánie, tak ako aj v prvom kroku, musí preukázať tým, že jeho snahou bude napraviť škody, ktoré spôsobil svojim hriešnym správaním. V takomto prípade by bolo veľmi nevhodné rozširovať okruh zainteresovaných ľudí okrem tých, ktorí už boli zainteresovaní ako svedkovia.
„Bratia moji, ak niekto medzi vami zblúdi od pravdy a iný ho obráti, vedzte, že kto obráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni mu dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov.“ Jakub 5:19-20
Prikryť hriech a nerozširovať ho ďalej je tou správnou a láskavou reakciou voči hriešnikovi, ktorý učiní pokánie. Bohužiaľ, ako aj v prvom prípade, pokiaľ hriešnik nečiní pokánie, je potrebné v tomto disciplinárnom procese pokračovať ďalším krokom, o ktorom si povieme v nasledovnom článku.
John MacArthur
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B140827