Protestantská reformácia mala svoj dôvod. V podstate sa udiala s cieľom bojovať proti mnohým falošným učeniam, ktoré si Rímsko-katolícka cirkev počas storočí vymyslela. Keď Martin Luther porovnal katolicizmus s Písmom, výsledkom bolo, že na dvere vo Wittenbergu pribil 95 téz. Namiesto zreformovania Rímsko-katolíckej cirkvi to však vyústilo do toho, že sa protestujúci protestanti snažili vrátiť späť k Písmu.
Bol si už niekedy ako kresťan obvinený zo zákonníctva? V kresťanskej subkultúre je toto slovo často nesprávne používané. Niekoho napríklad môžeš vnímať ako zákonníka, pretože ho považuješ za úzkoprsého. Pojem zákonníctvo sa však nevzťahuje na úzkoprsosť. V skutočnosti sa zákonníctvo môže prejavovať mnohými nenápadnými spôsobmi.
Zdá sa, že dnes je veľký zmätok ohľadom doktríny pokánia. Čo to znamená činiť pokánie? Ako sa to robí? Vyžaduje sa to pre spasenie? Funguje to? Je pre nás dôležité, aby sme pokániu správne rozumeli. Ale aby tomu tak bolo, potrebujeme najskôr porozumieť problému hriechu.
Hlavný princíp protestantskej reformácie, Sola Scriptura, sa týka autority a dostatočnosti Písma ako najvyššej autority vo všetkých duchovných záležitostiach v Kristovej cirkvi. Sola Scriptura jednoducho znamená, že všetka pravda potrebná pre naše spasenie a duchovný život sa vyučuje explicitne alebo implicitne z Písma. Táto doktrína prehlasuje, že všetka pravda každého druhu sa nachádza v Písme.
„V ňom sme sa stali aj dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia Toho, ktorý koná všetko podľa zámeru svojej vôle…“ (Efezským 1:11) 20. júla 2019 sme oslavovali 50. výročie toho, ako človek po prvýkrát kráčal po mesiaci.
Keď sme sa na vysokej škole prvýkrát dozvedeli o pôste, jednoducho sme si mysleli, že pôst je pre superkresťanov. Predpokladali sme, že taká disciplína bola pre mníchov alebo pre ľudí, ktorí boli v Biblii alebo napísali Bibliu. No my sme boli normálni ľudia s normálnymi zamestnaniami a normálnymi životmi. Bol pôst pre nás?
Na žiadnom mieste v žiadnom z jeho trinástich listov Apoštol Pavel neprikazuje kresťanom postiť sa. Ani Peter v svojich listoch. Ani Ján. Ani žiadna iná kniha v Novej zmluve. No aj tak sa už dvetisíc rokov kresťania postia. Jeden z mnohých znakov zdravých a živých kresťanov a zborov je prax postenia sa.
Sme náchylní premýšľať o pôste v negatívnom svetle. Je to pochopiteľné. Pôst je o zdržanlivosti. Je to o vzdaní sa jedla a pitia alebo nejakého iného, inak dobrého, daru od Boha.
Moja manželka sa vrátila domov zo salóna krásy a povedala mi o slobodnej žene, ktorá jej strihala vlasy. Táto mladá žena zdieľala svoju frustráciu ohľadom online zoznamiek, ktoré sú iba o tom, ako ľudia vyzerajú. Ak si myslíte, že táto osoba je sympatická, potiahnite týmto smerom. Ak nie je, potiahnite opačným smerom.
Pesnička „All you need is love“ [Všetko, čo potrebuješ, je láska] bola zverejnená v lete v roku 1967 a rýchlo sa zaradila medzi najväčšie hity kapely The Beatles. Pre mnohých nejde len o skvelú pieseň ale aj o skvelú filozofiu, ktorú nájdeme na tričkách, plagátoch a transparentoch.
„Viem, že mi neveríš, ale ja nepotrebujem kresťanstvo, aby som bol šťastný. Som šťastnejší ako väčšina kresťanov, ktorých poznám.“ Zdvihne svoj zrak od šálky s kávou, usmeje sa a ubezpečí ma: „Som rád, že si našiel šťastie v Ježišovi, ale ja som celkom spokojný aj bez Neho. Našiel som si svoju cestu k šťastiu a som rád, že ty tiež.“
27. apríla 1873 vyšiel Charles Haddon Spurgeon po drevených schodoch svojej kazateľnice v Metropolitan Tabernacle v Londýne a vo svojej kázni sa zameral na verš z Matúša 5:14. Jeho dunivý a autoritatívny hlas zahrmel slovami Krista: „Vy ste svetlo sveta.“
V posledných rokoch sa obnovil záujem o J.C. Rylea. Túto pozornosť vzbudili dve dôležité biografie od Iana Murrayho a Bennetta W. Rogersa. Prečo sledujeme akúsi Ryleovu renesanciu? Je možné, že v tomto storočí vnímame potrebu po pevných neúnavných reformovaných kresťanských lídroch? Ryle bol takouto osobnosťou v 19. storočí a má nám čo povedať aj dnes.
V roku 1966 získalo Anglicko slávu za víťazstvo na Majstrovstvách sveta vo futbale. Kapitán Bobby Moore mal tú česť vyjsť po schodoch štadióna Wembley a prijať trofej z rúk kráľovnej. Neskôr sa ho opýtali, ako sa v daný moment cítil. Moore priznal, že to bolo strašné.
Nevedel som, že získať svätosť je také ťažké. Rovnako ako v prípade mnohých veriacich hneď po obrátení, aj ja som sa tešil z rýchleho víťazstva nad niektorými hriechmi, ktorými bol môj starý život poznačený. Lietal som vtedy na krídlach orla. Preskakoval som z jedného schodu slávy na druhý. Avšak potom sa moje posvätenie spomalilo.
Zriedkavo pristupujem k modleniu sa bez toho, že by ma nenapadla aspoň jedna vec, ktorú by som mohol robiť namiesto toho. Niektoré z dôvodov vyzerajú dôležito: „Potrebujem sa vyspať.“ alebo „Mám veľa práce.“ Iné až tak nie: „Zaujímalo by ma, kto vyhral včerajší hokejový zápas.“ alebo „Mal by som si skontrolovať svoj e-mail.“
V čase, keď sa po celom svete šíria správy o koronavíruse, sa pastori a cirkevní vodcovia zaoberajú tým, ako sa postaviť k tejto epidémii. V histórii cirkvi muselo mnoho pastorov čeliť podobným výzvam. Keď bol Charles Haddon Spurgeon ešte len mladým kazateľom, obdivoval puritánskych duchovných, ktorí sa neprestávali starať o chorých a umierajúcich počas veľkej morovej epidémie v Londýne v roku 1665.
V roku 1527, po menej ako 200 rokoch, od kedy čierna smrť zabila asi polovicu populácie v Európe, sa tento mor znovu objavil v Lutherovom rodnom meste, Wittenberg, a v okolitých mestách. V liste pastorovi Johannovi Hessovi, ktorý prosil o pomoc, hovorí Martin Luther o zodpovednosti bežných občanov počas nákazy.
Predchádzajúca II. časť Pozrime sa na Ježišov zápas ešte z pohľadu jeho učeníkov – tých, ktorí sa nevládzu modliť. Prečo ich vôbec Ježiš berie so sebou? A prečo práve týchto troch – Petra, Jakuba a Jána? Preto, lebo sú tu potrební svedkovia. Svedkovia čoho? Už dvakrát predtým ich Ježiš vzal so sebou, aby boli svedkami niečoho výnimočného.
Predchádzajúca I. časť Ježiš sa modlí. Pozrime sa teraz na toho, ku komu sa modlí. Tento zápas v Getsemane vrhá svetlo nielen na Ježiša, ktorý sa modlí, ale aj na Otca, ku ktorému sa modlí. Kto je vlastne tento Otec, ktorého Ježiš oslovuje „Môj Otče“?
