Prečo nekážem usvedčujúco? Prečo kážem spôsobom, akoby som ani neveril posolstvu, ktoré prinášam? Túto otázku si kladú mnohí kazatelia na ceste domov, keď uvažujú nad svojím 40-minútovým monológom za kazateľnicou. V tomto duchovnom zápase sa snažia byť logickí, občas si to však nedokážu vysvetliť. V hlave majú záplavu myšlienok.
Keď Boh chce, aby sme „žili hodní Pána a páčili sa mu vždy“ (Kolosenským 1:10), prečo nám nedal viac konkrétnejší manuál? Spontánnych 95% Zamysli si nad všetkými svojimi rozhodnutiami v priebehu bežného dňa. Väčšina z nich je náhla, impulzívna. John Piper odhaduje, že asi 95% nášho správania vopred nezvažujeme.
Kresťania by mali byť najopatrnejšími rečníkmi na svete. Pokiaľ ide o slová, mali by sme sa chvieť, keď hovorí Boh a keď hovoríme my. Dobre vieme, že sa máme chvieť pred Božím slovom, lebo nám to On sám hovorí: „Na toho zhliadnem, kto je pokorný a zronený v duchu, kto sa zachveje pred mojím slovom.“ (Izaiáš 66:2)
Pre vykúpenú dušu, ktorá nie je úplne uspokojená a utíšená v Bohu, temnota a smäd nemá konca. Písmo vtedy nemá žiadnu chuť. Modlitby sa zdajú byť navracané s pečiatkou „Vrátiť odosielateľovi.“ Rozptýlenia vchádzajú do najlepších pokusov mať stíšenie s Bohom. Spomienky na vrúcnu blízkosť s Kristom rozochvievajú dušu.
Pre mnohých ľudí je zložitou vecou na pochopenie, ako môže v niekom zároveň prebývať strach, radosť a spokojnosť. Žalmista však hovorí: „Slúžte Hospodinovi v bázni a veseľte sa s trasením.“ (Žalm 2:11). Strach a radosť nielenže môžu, ale musia vedľa seba existovať. Kombinácia strachu s radosťou sa nevyskytuje len v Starej zmluve.
Prečo míňaš svoj čas a robíš to, čo robíš? Prečo na robenie istých vecí odpovedáš „áno“ a na iné zas „nie“? Hovoríš „áno“ a „nie“ správnym veciam? Tieto otázky vyvádzajú človeka z rovnováhy. Väčšina z nás verí, že naše „áno“ a „nie“ sa opiera o objektívne a logické posúdenie toho, čo sa zdá byť najdôležitejšie. O to však častokrát ani nejde.
15. jún 1520. Takmer 3 roky uplynuli od toho, ako Martin Luther pribil 95 téz na dvere kostola vo Wittenbergu. Plameň, ktorý sa rozhorel po tomto zdanlivo neškodnom skutku, naberá na sile. Pápež Lev X. je rozčúlený. Vydáva svoju pápežskú encykliku Exsurge Domine.
Zlyhal som ako univerzitný športovec. Niekoľko rokov som sa obzeral späť a bolo mi ľúto premárneného potenciálu a detských snov, ktoré sa nikdy nenaplnili. Prečo som sa viac nesnažil? Prečo mi Boh nedovolili zužitkovať dary, ktoré mi dal? Stále ma to občas trápi.
K určitým témam sa zvyknem pravidelne vracať a ak si pravidelný čitateľ tejto stránky (pozn. www.challies.com), vieš, že jednou z takýchto tém je pornografia. Vraciam sa k nej neustále, pretože vidím, akú škodu spôsobuje, a vnímam zúfalstvo tých, ktorí sa chytili do jej pasce.
Závisť je mizerným a zotročujúcim pánom, pretože na rozdiel od mnohých iných hriechov na nej neexistuje vôbec nič potešiteľné. Väčšina hriechov má v sebe návnadu: Smilstvo ponúka vzrušenie a únik, chamtivosť sľubuje bohatstvo a pôžitok, klebetenie moc a účasť v klube zasvätených. Hriechy sú aspoň na chvíľu príjemné, preto ich robíme. Avšak závisť nemá žiadnu návnadu.
Často počúvam slová „zostať v Kristovi“ vo význame odpočinutia si v Ňom. Aspoň si myslím, že práve to majú na mysli. Pravdou však je, že som to nikdy nemal jasne definované, aj keď som to mnohokrát započul.
Keď som bola ešte dieťa, jednou z mojich najobľúbenejších kníh bola klasika od P.D. Eastmana s názvom „Are You My Mother? (Si moja matka?). Je to príbeh o malom vtáčatku, ktoré vypadlo z hniezda a rozhodlo sa ísť hľadať svoju matku.
Takmer dvadsať rokov som zastával funkciu, ktorej sa bežne hovorí „vedúci chvál“. Keď som začal svoju službu chvál na mládeži Assemblies of God (Apoštolská cirkev), spievali sme piesne ako „The Name of the Lord is a Strong Tower“, „As the Deer“ (slovensky Ako dážď v mŕtvej púšti), „Lord I Lift Your Name on High“
Paradoxne, nenávisť a tolerancia sa spájajú, aby zabránili v spáse moslimov. Ján Krstiteľ povedal a my sa k Nemu so slzami v očiach pridávame: „Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom“ (Ján 3:36).
„Lebo kráľovstvo Božie nie je v reči, ale v moci.“ (1. Korintským 4:20) Ak nie sme rozčarovaní z toho, ako málo našich slov je pretavených do skutkov, a ak nie sme nespokojní z množstva duchovného ovocia, ktoré nesieme, a ak nie sme sklamaní zo slabosti vlastného úsilia, nikdy sa nebudeme trápiť až do takej miery, aby sme prosili…
Do jedného roka od zverejnenia 95 téz bol Martin Luther predvolaný predstúpiť pred kardinála Kajetána kvôli vyšetreniu obvinení z porušovania rímsko-katolíckej teológie a praxe. Keď ho kardinál pritlačil v otázke cirkevnej autority, Luther zareagoval: „Pravda Písma je na prvom mieste. Na základe nej potom môžeme určiť, či sú slová človeka pravdivé.“
Hľadať Pána znamená hľadať Jeho prítomnosť. „Prítomnosť“ je bežným prekladom hebrejského slova „tvár“. Doslovne, hľadáme Jeho „tvár“. Avšak toto je hebrejský spôsob, ako vyjadriť pristupovanie k Bohu. Byť pred Jeho tvárou znamená byť v Jeho prítomnosti. Nie sú však Jeho deti stále v Jeho prítomnosti? Áno aj nie.
Každý, kto vedie Kristovu cirkev, musí neustále rásť do podoby Krista. Presne toto naznačuje Pavel Timoteovi, keď mu prikazuje, aby bolo jeho „napredovanie všetkým zjavné“ (1. Timoteovi 4:15). V predchádzajúcich článkoch tejto série sme sa pozreli na naliehavú výzvu apoštola Pavla týkajúcu sa kresťanského vodcovstva, ktorú nájdeme v 1. liste Timoteovi 4:6-15.
Pán Ježiš Kristus nemal čas na to, aby bol poslušný dvom pánom. Aj svojich poslucháčov varoval, že „nikto nemôže slúžiť dvom pánom.“ (Matúš 6:24). Oddanosť na čiastočný úväzok pre pravého Pánovho služobníka neprichádza do úvahy.
Polovičatosť nemá miesto v kresťanskej službe. Apoštol Pavel nám zreteľne hovorí o tom, že kresťanská služba si vyžaduje nesmiernu horlivosť. Skutočného Božieho služobníka opisuje ako toho, ktorý sa neúprosne snaží o pravú biblickú službu. Apoštol Pavel dôrazne hovorí Timoteovi tieto slová: „Kým neprídem, buď usilovný v predčitovaní Písma, napomínaní a vyučovaní“ (1. Timoteovi 4:13).
