Abakukov najznámejší výrok „Spravodlivý zo svojej viery bude žiť“ (Abakuk 2:4) sa vyskytuje v Novej zmluve 3-krát. Stal sa sloganom evanjelikálneho protestantizmu, ktorého dôraz sa až doposiaľ kladie na doktrínu ospravedlnenia zo samotnej viery. Tento slogan, ktorý vystihuje podstatu kresťanského života, má svoje ohnisko v biblickom koncepte spravodlivosti.
Jedným z najznepokojujúcejších výrokov Pána Ježiša bolo vyhlásenie: „Ak vaša spravodlivosť nebude dokonalejšia ako zákonníkov a farizejov, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského“ (Matúš 5:20). Je zjavné, že Pán Ježiš chcel, aby naša spravodlivosť bola na vyššej úrovni ako spravodlivosť pokrytcov. Obraz, ktorý máme o zákonníkoch a farizejoch, ich predstavuje ako bezohľadných a nemilosrdných náboženských zvodcov. Zároveň však musíme mať na pamäti, že farizeji boli historicky veľmi oddaní vysokej úrovni spravodlivého života. Napriek tomu Pán Ježiš hovorí, že naša spravodlivosť musí prevýšiť tú ich. Čo tým vlastne myslí?
Keď uvažujeme nad biblickým konceptom spravodlivosti, zaoberáme sa záležitosťami, ktoré sa dotýkajú prakticky každého aspektu teológie. Po prvé, existuje Božia spravodlivosť, ktorou sa merajú všetky normy správnosti a nesprávnosti. Boží charakter je konečným základom a modelom spravodlivosti. V Starej zmluve sa spravodlivosť definuje ako poslušnosť voči prikázaniam Boha, ktorý je sám spravodlivý. Medzi tieto príkazy patria nielen nariadenia týkajúce sa ľudského správania voči blížnym ale aj predpisy liturgickej a obradnej povahy.
V židovskom národe dochádzalo k tomu, že ľudia sa uspokojili s plnením rituálov náboženskej komunity viac ako s plnením širších aspektov zákona. Farizeji boli napomenutí Pánom Ježišom, že dávajú síce desatiny z mäty, kôpru a rasce, ale že zanedbávajú to, čo je závažnejšie v zákone, totiž spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Pán Ježiš poukázal na to, že farizeji správne dávajú desiatky, ale nesprávne predpokladajú, že vykonávanie liturgických úkonov napĺňa požiadavky zákona. Liturgická spravodlivosť sa v tomto prípade stala náhradou pravej a úplnej poslušnosti.
V súčasnom evanjelikálnom svete je spravodlivosť zriedkavým pojmom. Hovoríme o morálke, duchovnosti a zbožnosti. Zriedkavo však spomíname spravodlivosť. Avšak cieľom nášho vykúpenia nie je zbožnosť alebo duchovnosť ale práve spravodlivosť. Zbožnosť je len prostriedkom k spravodlivosti. Byť duchovným znamená precvičovať duchovné milosti dané Bohom k tomu, aby sme boli formovaní do podoby Jeho Syna. Teda modlitby, biblické hodiny a zborové stretnutia nie sú samo o sebe cieľmi, ale sú navrhnuté na to, aby nám pomohli žiť spravodlivo. Náš rast sa zastavil, ak si myslíme, že cieľom kresťanského života je duchovnosť.
Duchovné záujmy sú iba začiatkom našej cesty s Bohom. Musíme si byť vedomí zákerného nebezpečenstva a nemáme si myslieť, že duchovnosť napĺňa Kristove požiadavky. Padnúť do takejto pasce, pasce farizejov, znamená nahradiť autentickú spravodlivosť liturgickými alebo rituálnymi úkonmi. Určite sa máme modliť, študovať si Písmo a evanjelizovať. Avšak nikdy si nemáme odpočinúť od hľadania spravodlivosti.
V ospravedlnení sa stávame spravodlivými v očiach Boha, keď si obliekame rúcho Kristovej spravodlivosti. Avšak hneď, ako sme ospravedlnení, musia naše životy vydávať svedectvo o našej vlastnej spravodlivosti, ktorá vychádza z nášho ospravedlnenia.
Je zaujímavé, že celý biblický koncept spravodlivosti je obsiahnutý v jednom gréckom slove: dikaios. Toto grécke slovo v prvom rade odkazuje na Božiu spravodlivosť. V druhom rade na to, čo nazývame ospravedlnením a v treťom rade odkazuje na spravodlivosť vlastného života. Teda od začiatku do konca sa naša ľudská povinnosť nemení. Je ňou volanie do spravodlivosti.
Pravú spravodlivosť si nikdy nesmieme zamieňať s vlastnou spravodlivosťou. Hoci naša spravodlivosť rastie od momentu nášho ospravedlnenia, ktoré je postavené jedine na Kristovej spravodlivosti, nikdy sa nesmieme nechať zviesť a myslieť si, že naše spravodlivé skutky si zasluhujú nejakú odmenu. Hoci ako protestanti horlivo zastávame doktrínu ospravedlnenia jedine z viery, musíme mať na pamäti, že ospravedlnenie, ktoré je zo samotnej viery, nie je nikdy z viery, ktorá je osamotená. Pravá viera je viera, ktorá sa prejavuje spravodlivosťou, ktorá prevyšuje spravodlivosť zákonníkov a farizejov, pretože sa týka závažnejších záležitostí zákona: pravdy a milosrdenstva. Sme povolaní, aby sme boli svedkami Božej spravodlivosti v každej oblasti nášho života: od svojich modlitebných skrýš po súdne siene, od zborových lavíc po nákupné centrá.
V rámci protestantských zborov sú jednotlivci často pobúrení, keď voláme po morálnej vykázateľnosti. Vyhlasujú, že zbor nemá žiadne právo sa starať do ich súkromných životov. Deje sa to aj napriek tomu, že sa vo svojich členských sľuboch verejne zaviazali podrobiť sa morálnemu dohľadu zo strany zboru.
Antinomianizmus (presvedčenie, ktoré popiera nevyhnutnú prítomnosť ovocia poslušnosti v živote znovuzrodeného kresťana) by mal byť v evanjelikálnej kresťanskej komunite zriedkavejší ako kdekoľvek inde. Realita však tomuto predpokladu nezodpovedá. Niektorí evanjelikáli používajú ospravedlnenie jedine z viery ako povolenie hrešiť a neposlúchať. Môžeme ich pokojne označiť za nepravých evanjelikálov. Každý, kto má aj to najjednoduchšie porozumenie ospravedlnenia jedine z viery, vie, že pravá viera sa vždy prejaví horlivosťou vo vzťahu k poslušnosti. Žiadny úprimný kresťan nemá nedbalý postoj voči Božiemu zákonu. Hoci si poslušnosťou voči zákonu ospravedlnenie nezasluhujeme, omilostená osoba sa bude snažiť o jeho plnenie.
Zaiste, prídu chvíle, kedy sú ľudské nariadenia v rozpore s Božími zákonmi. V týchto prípadoch kresťania nielenže môžu, ale musia neuposlúchnuť ľudí. V tomto čase antinomianizmu musí byť Boží ľud obzvlášť opatrný a nesmie sa nechať chytiť do pasce ducha doby. Nie sme slobodní, aby sme robili, čo sa nám zdá, že je správne. Sme povolaní, aby sme robili to, čo je správne v Božích očiach.
Sloboda nesmie byť zamieňaná za autonómiu. Tak dlho, ako len zlo existuje na tomto svete, morálne zábrany zákona sú nevyhnutné. Boh milostivo ustanovuje vlády, ktoré obmedzujú páchateľov zla a ochraňujú nevinných a spravodlivých. Tí ich majú podporiť bez robenia kompromisu s poslušnosťou voči Bohu.
Hoci rozumieme, že nariaďujúca a prikazujúca Božia vôľa sú súčasťou Jeho celkovej súhrnnej vôle, ďalšie aspekty tajomstva Jeho zvrchovanosti stále pretrvávajú. Jedným z takýchto aspektov je „vôľa dispozície“. Je úzko spojená so schopnosťou človeka neuposlúchnuť Božiu prikazujúcu vôľu.
Preložené z: https://www.ligonier.org/blog/the-meaning-of-gods-will-pt-3/
Jednotlivé články celej série:
1. Význam Božej vôle: Prečo Adam padol?: http://pravdavlaske.sk/clanky/nazory/vyznam-bozej-vole-preco-adam-padol/
2. Význam Božej vôle: Chce Boh, aby sme hrešili?: http://pravdavlaske.sk/clanky/nazory/vyznam-bozej-vole-chce-boh-aby-sme-hresili/
3. Význam Božej vôle: Biblická spravodlivosť: http://pravdavlaske.sk/clanky/nazory/vyznam-bozej-vole-biblicka-spravodlivost/
4. Význam Božej vôle: Boh nechce, aby niekto zahynul: http://pravdavlaske.sk/clanky/nazory/vyznam-bozej-vole-boh-nechce-aby-niekto-zahynul/
5. Význam Božej vôle: Poznanie Božej vôle pre naše životy: http://pravdavlaske.sk/clanky/nazory/vyznam-bozej-vole-poznanie-bozej-vole-pre-nase-zivoty/
