V čase, keď sa po celom svete šíria správy o koronavíruse, sa pastori a cirkevní vodcovia zaoberajú tým, ako sa postaviť k tejto epidémii. V histórii cirkvi muselo mnoho pastorov čeliť podobným výzvam. Keď bol Charles Haddon Spurgeon ešte len mladým kazateľom, obdivoval puritánskych duchovných, ktorí sa neprestávali starať o chorých a umierajúcich počas veľkej morovej epidémie v Londýne v roku 1665. Na jeseň roku 1845, ako čerstvo zvolený pastor zboru New Park Street Chapel v Londýne, slúžil svojmu zboru v čase rýchlo sa šíriacej epidémie cholery, ktorá postihla okolie Broad Street hneď na protiľahlom brehu rieky. Ako na to reagoval?
- Upriamenie sa na vlastné zhromaždenie
„Aj keď som mal mnoho povinností po celej krajine, v čase epidémie cholery som sa ich zriekol, aby som mohol zostať v Londýne, kde som sa staral o chorých a umierajúcich. Cítil som povinnosť byť na tomto mieste v čase nákazy, smrti a smútku.“
Popularita Spurgeona vzrastala už počas jeho pôsobenia v dedinkách v okolí Fenlandu neďaleko Cambridge, keď pôsobil ako pastor vo Waterbeach. Žiadosti, aby prišiel počas týždňa kázať v týchto dedinkách, neprestávali prichádzať ani po jeho príchode do Londýna. V čase nákazy si ale Spurgeon uvedomil zodpovednosť byť s tými, ktorí sú chorí a ktorí umierajú. Nebol to vhodný čas cestovať a kázať na rôznych miestach. Bol to čas, keď bolo potrebné zamerať sa na vlastný zbor a komunitu, v ktorej býval. Nechcel touto úlohou poveriť diakonov ani vedúcich iných cirkevných spoločenstiev, ale zostal v Londýne, aby si splnil svoju povinnosť.
- Prijatie potrebných opatrení a stretávanie sa v rámci možností
Prepuknutie cholery na Broad Street roku 1854 prišlo v auguste a septembri, ale dôsledky trvali ešte týždne a mesiace po jej ukončení. Oblasť, v ktorej Spurgeon kázal, nebola v karanténe, takže sa v tomto čase mohli naďalej stretávať. Je zaujímavé, že z tohto obdobia sa nezachovali žiadne jeho kázne. Pravdepodobne nákaza prinútila zbor upraviť fungovanie zboru a dotklo sa to aj zapisovania Charlesových kázní. Okrem toho mal Spurgeon zrejme tak či tak dosť iných starostí, než aby sa venoval ešte aj úprave kázní pre tlač.
S istotou ale vieme, že cirkevný zbor sa v tomto čase stretával, ako ukazujú záznamy o zhromaždeniach zboru z tohto obdobia. Záznamy uvádzajú, že napriek všetkým ťažkostiam spojených s nákazou, Spurgeon spolu so svojimi spolupracovníkmi prijímali nových členov, vyhľadávali nečinných členov zboru, prisluhovali večeru Pánovu a venovali sa ostatným bežným aktivitám. Spätne si Spurgeon uvedomil, že v čase správ o úmrtiach kolujúcich po celom meste boli obyvatelia Londýna vnímavejší na evanjelium.
- Navštevovanie chorých
Spurgeon ako pastor nielenže pokračoval v zhromaždeniach zboru, ale počas celého týždňa neúnavne navštevoval chorých a trúchliacich.
„V roku 1854, keď som v Londýne nebol ani len rok, oblasť, kde som pracoval, postihol ázijský typ cholery a na moje zhromaždenie to malo neblahé následky. Rodina za rodinou ma volala k lôžku chorého a takmer každý deň som bol na pohrebe.“
Spurgeon sa modlil s chorými a smútiacimi a ukazoval im na nádej evanjelia. Nebol to len obsah evanjelia ale aj jeho prítomnosť, ktorá zosobňovala niečo z Božieho potešenia pre svoj ľud. Aj keď boli tieto návštevy často hrozivé a naplnené smútkom, boli to aj príležitosti pre vieru a radosť.
„Vrátil som sa domov a čoskoro ma opäť zavolali. Tentoraz navštíviť mladú ženu. Nezostávalo jej už veľa času, ale bol to krásny, prekrásny pohľad. Spievala, aj keď vedela, že umiera a prihovárala sa ľuďom naokolo. Svojim bratom a sestrám vravela, aby ju nasledovali do neba a popritom sa lúčila so svojím otcom. Celý čas sa usmievala, ako by to bol jej svadobný deň. Bola radostná a požehnaná.“
- Otvorenosť novým príležitostiam pre evanjelizáciu
Spurgeon nenavštevoval len členov svojho zboru, ale bol ochotný navštíviť ľudí rôzneho postavenia či náboženského vyznania.
„Celý deň a občas aj celú noc som chodil od domu k domu a videl umierať mužov a ženy a, ó, akú mali radosť, že môžu vidieť moju tvár! Mnohí sa báli čo i len vstúpiť do ich domu, len aby sa nenakazili tou smrteľnou chorobou. A nás, ktorí sme sa vôbec nebáli, o to radostnejšie počúvali, keď sme im hovorili o Kristovi a Božích veciach.“
Pri jednej príležitosti, bolo to o tretej ráno, zavolali Spurgeona navštíviť umierajúceho muža. Prekvapivo to nebol kresťan ale jeho odporca.
„Ten muž sa mi počas svojho života zvykol vysmievať. Hanlivo ma odsudzoval a označoval za pokrytca, no len čo ho zasiahli šípy smrti, žiadal si moju prítomnosť a radu. Nepochybne vo svojom srdci cítil, že som Boží služobník, aj keď by to nikdy nepovedal nahlas.“
Spurgeon sa rýchlo vydal na cestu, ale kým prišiel, už sa toho veľa nedalo urobiť.
„Stál som pri jeho posteli a prihováral sa mu, ale neodpovedal mi. Znova som prehovoril, ale jediné, čo vnímal bola len predtucha hrôzy zmiešaná s otupenosťou blížiacej sa smrti. O chvíľu už nezostalo ani to, stratil vedomie a ja som tam stál niekoľko minút spolu s úbohou ženou, čo pri ňom bdela, bez nádeje na záchranu jeho duše.“
Nie každá príležitosť svedčiť vyústi v dramatické obrátenie. Možno však budeme prekvapení, aké príležitosti zvestovať evanjelium sa nám v čase chorôb otvoria. Preto by sme mali využiť každú z nich a svedčiť tým, ktorí trpia.
- Zverenie svojho života Bohu
Po tom, čo sa Spurgeon naplno začal venovať pastorálnej službe, sa onedlho fyzicky aj mentálne vyčerpal. Tiež sa obával o vlastné bezpečie. No uprostred týchto obáv sa naučil zveriť svoj život Bohu a dúfať v Jeho vernosť.
„Najskôr som sa s mladíckym nadšením pustil navštevovať chorých a posielali po mňa z rôznych kútov okresu. Boli to ľudia rôzneho postavenia či náboženského presvedčenia. Čoskoro som ale veľmi zoslabol a moje srdce ochablo. Moji priatelia jeden za druhým odpadávali a ja som cítil alebo som si len nahováral, že chorľaviem ako ostatní naokolo. Ak by som len o niečo dlhšie pokračoval a nariekal, skončil by som ako ostatní. Cítil som, že moje bremeno bolo ťažšie, než som dokázal niesť a čoskoro mu podľahnem. Vracal som sa domov smutný z istého pohrebu, keď tu zrazu, Boh to tak chcel, ma zvedavosť upriamila na papier nalepený vo výklade obuvníka na Great Dover Street. Nevyzeral ako reklamný leták a ako som zistil, ani nebol. Bolo tam veľkým hrubým písmom napísané:
„Keďže Hospodin je Tvoje útočisko, postavil si si Najvyššieho za útulok: nič zlé sa ti nestane, ani rana sa nepriblíži k tvojmu stanu.“ (Žalmy 91:9-10)
Moje srdce bolo hneď povzbudené. Moja viera si ihneď privlastnila tieto slová. Cítil som sa v bezpečí, občerstvený, odetý nesmrteľnosťou. Pokračoval som v návštevách umierajúcich pokojný a vyrovnaný. Nebál som sa zlého a nič mi neublížilo. Ďakujem Božej prozreteľnosti, ktorá primäla obuvníka umiestniť tie verše do výkladu a pri spomienke, ako mocne ma tie slová zasiahli, chválim Pána, svojho Boha.“
Týmito slovami však Spurgeon nikomu nesľubuje, že žiaden kresťan nikdy neumrie na žiadnu chorobu. Skôr hovorí, že kresťan sa nemusí desiť chorôb, pretože smrťou nemá čo stratiť – môže len získať. Len zopakujem, že pastori musia konať múdro a prijať vhodné opatrenia, keď navštevujú tých, ktorí umierajú. Naša bezpečnosť však nemôže byť založená na samotných opatreniach ale na Bohu. Keď svoj život zveríme Bohu a verne si plníme svoje povinnosti, máme príležitosť ukázať iným, čo znamená nádej a pokoj v blízkosti smrti.
Záver
Spurgeonov príklad počas prepuknutia cholery v roku 1854 len kopíruje bežnú pastorálnu prax. Pastori majú navštevovať svojich ľudí, viesť zhromaždenia, starať sa o tých, čo trpia, byť verní v hlásaní evanjelia a naďalej v tom všetkom dôverovať Bohu. Hlavný rozdiel je len ten, že počas epidémií je realita utrpenia a smrti viditeľnejšia. Preto sa práca zintenzívňuje a jej potreba je naliehavejšia a príležitostí pre šírenie evanjelia pribúda. Keď pastori a cirkevní vodcovia v tomto čase zvažujú svoj postoj ku koronavírusu, treba riešiť mnohé praktické otázky a otázky spojené s logistikou. Jadro však zostáva to isté: kázať evanjelium.
Počas svojho príhovoru v roku 1866, v čase ďalšej epidémie cholery, dal Spurgeon pastorom a všetkým kresťanom toto poverenie:
„Teraz je opäť čas pre pastorov a pre všetkých vás, ktorým záleží na dušiach ľudí. Možno uvidíte ešte viac vystrašených. A ak áno, využite príležitosť im preukázať dobro. Máte balzam z Gileádu. Ak ich rany pália, nalejte ho na ne. Poznáte Toho, ktorí zomrel, aby nás zachránil. Povedzte im o Ňom. Zdvihnite im pred oči kríž. Povedzte im, že Boh sa stal človekom, aby bol človek pozdvihnutý k Bohu. Povedzte im o Golgote, o stonoch, náreku a krvavom pote. Povedzte im o Pánovi Ježišovi vysiacom na kríži, aby zachránil hriešnikov. Povedzte im, že pohľad na Ukrižovaného znamená život. Povedzte im, že On dokáže celkom zachrániť každého, ktorý skrze Neho prichádza k Bohu. Povedzte im, že On dokáže zachrániť aj v hodine dvanástej a povedať umierajúcemu zlodejovi: ‚Dnes budeš so mnou v raji!‘“
Geoff Chang & Charles Spurgeon
Preložené z: https://www.spurgeon.org/resource-library/blog-entries/spurgeon-and-the-cholera-outbreak-of-1854
