Človek sa len tak sám nepozve do Bieleho domu na noc do Lincolnovej spálne alebo do Buckinghamského paláca na čaj s kráľovnou. Nezáleží na tom, ako vrúcne si to želáš alebo ako asertívne o to žiadaš, nevpustia ťa tam.
A pre mnohých ľudí to ani nebude prekvapením. Rozumieme, že monarchovia a hlavy štátu si vyžadujú určitú úroveň exkluzivity a vo všeobecnosti rešpektujeme tieto hranice.
Avšak keď príde na Pána a Jeho nebeské kráľovstvo, takéto porozumenie nemáme. Príliš mnoho ľudí predpokladá, že ich vstup do Božej rodiny je závislý od ich vlastnej úprimnej túžby. Frázy ako „Pozvať Ježiša do môjho srdca“ alebo „Prijať Ježiša ako môjho osobného Spasiteľa“ sú symbolom mentality, ktorá nerozvážne obracia úlohy v spasení. A táto mentalita je v cirkvi rozšírená – dnes sú tieto frázy jedny z najbežnejších kresťanských klišé, uvádzajúc do niečoho, čo môžeme nazvať „volanie od oltára“ (altar call, t.j. výzva prísť k oltáru, aby si sa odovzdal Ježišovi – pozn. prekl.).
Počas rokov, keď som sa formoval ako kresťan, boli mi tieto frázy tak dôverne známe, že som sa nikdy vážne nezamýšľal nad ich významom. Stále som predpokladal, že táto myšlienka je biblická, keďže sa zdalo, že odráža Ježišove slová v Zjavení Jána 3:20: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem jesť s ním a on so mnou.“
Klope na dvere tvojho srdca?
Ježiš nie je ohrdnutý nápadník, ktorého vyhodili do zimy tí, čo Ho odmietli. Ako raz povedal Paul Washer: „Ak On chce vykopnúť dvere, On ich vykopne.“ Okrem toho dvere nepredstavujú srdcia všetkých ľudí, ale skôr konkrétny zbor, ktorému Kristus túto správu adresoval. John MacArthur správne poznamenáva:
“Hoci bol tento verš použitý v nespočetne mnohých traktátoch a evanjeliových správach zobrazujúc Krista klopkajúceho na dvere hriešnikovho srdca, tento verš ma omnoho širší kontext. Dvere, na ktoré Kristus klope, nie sú dvere do jedného ľudského srdca, ale dvere do Laodicejského zboru. Kristus bol mimo tohto odpadlíckeho zboru a chcel sa dostať dnu – a to sa mohlo stať jedine vtedy, keď by sa tí ľudia kajali. … Pán Ježiš Kristus na nich naliehal, aby sa kajali a mali s Ním spoločenstvo pred tým, než nastane noc súdu a navždy už bude neskoro.”
Nielen že Ježiš nečaká na prahu tvojej duše, On takisto nečaká na teba, aby si ho pozval alebo vôbec aspoň odpovedal na Jeho pozvanie. Jazyk Písma hovorí o nátlaku. Pavel kázal: „Boh … teraz dáva zvestovať ľuďom, aby sa všetci všade kajali“ (Skutky 17:30). Keď apoštoli kázali evanjelium, ich správy končili mocnými príkazmi pokánia a viery (Skutky 2:38; 3:19).
Nakoniec aj keď je pravda, že Ježiš prisľúbil prebývať vo veriacich (Ján 15:4), pred tým, než sa to udeje, sa musí odohrať drastická zmena. Neveriace srdce je mŕtve, tvrdé a studené voči duchovným veciam. Skôr než môže Kristus prebývať v niečom srdci skrze Ducha, On musí zmeniť srdce z kameňa na srdce z mäsa (Ezechiel 36:26).
Keď sa zastavíš a porozmýšľaš: prosiť Ježiša, aby vošiel do tvojho srdca ide proti prirodzenosti evanjelia a takýto človek začína nový duchovný život s chabým porozumením toho, čo sa práve stalo.
Kto potrebuje prijatie?
Trápne evanjelikálne klišé nájdeme tiež vo forme frázy „prijať Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa.“ Na identifikáciu problému stačí krátka chvíľka na zamyslenie. V deň súdu to budeme my, kto bude potrebovať prijatie od Krista. Povedať, že prijímame Krista, nebezpečne predpokladá, že my sedíme na súdnej stolici a Kristus je súdený.
Naša evanjelikálna terminológia potrebuje odrážať vedomosť o našom správnom postavení s ohľadom na Krista, keď príde na to, získať Jeho prijatie. Ježiš objasňuje, kto potrebuje prijať koho, keď hovorí:
„Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského. Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, a či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? A vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“ (Matúš 7:21-23).
Je večný rozdiel medzi tým, keď ty prijmeš Krista a keď Kristus príjme teba. Často som hovoril, že lotor na kríži bol veľmi dobrým teológom, pretože bez problémov rozpoznal, kto potrebuje čie prijatie. Možno – tak ako ja – si prijal toto klišé bez toho, aby si o ňom rozmýšľal. Nech to už bolo akokoľvek, je vždy nebezpečné predpokladať, že kresťanské slogany sa rovnajú biblickej pravde.
Urobiť Ježiša Pánom?
Moderný evanjelikálny dosah pravidelne nasleduje výzvu „prijať Ježiša do svojho srdca“ frázou „a urobiť Ho tvojím Pánom a Spasiteľom“. Je to smutné, no keď som sa prvý krát stretol s jazykom súčasného volania od oltára, vôbec som sa nepozastavil nad tým, čo zahŕňal Ježišov popis práce pred tým, než som „Ho spravil Pánom a Spasiteľom“.
Božie Slovo je v tomto bode nadmieru jasné. Kristovo Panstvo nebolo nikdy závislé na ochote akéhokoľvek človeka priznať Mu tento titul. Ježiš je Pán. A tvoja súčasná viera nemá žiadnu váhu na tejto večnej skutočnosti. Je Pánom kresťanov, ateistov a všetkého ďalšieho vo vesmíre – či už zohnú svoje kolená v pokání alebo budú horieť v pekelnom ohni ľútosti:
„Keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“ (Filipským 2:7-11).
Podľa Pavla: „Neviete, že komu sa oddávate za otrokov, aby ste poslúchali, tomu ste otrokmi a tomu ste poslušní: alebo hriechu – na smrť, alebo poslušnosti – na spravodlivosť?“ (Rímskym 6:16). Použitím tejto logiky inšpirovanej Duchom, nemusíte urobiť Ježiša Pánom vášho života, jednoducho iba potrebujete dokázať, že On je Pánom vášho života tým, že sa Mu podriadite v pokání, viere a poslušnosti.
Volanie od oltára a jeho svojhlavý potomok
Nie je nič zlé na evanjelizácii, ktoré pôsobí na hriešnika urgentnosťou kajať sa a uveriť. Ale volania od oltára s takýmito formulkami splodilo všetky druhy ľahostajných kvázikresťanov a chybných pohľadov na spásu. Sú tragickou pozostalosťou po Charlesovi Finneym, evanjelikálovi 19. storočia, ktorý popieral Božiu zvrchovanosť v povolaní a znovuzrodení hriešnikov.
Finneyho túžba vidieť väčšie počty konvertitov na svojich stretnutiach ho viedla k tomu, aby vymyslel „lavicu úzkosti“. Finney bol presvedčený, že prebudenie závisí na kazateľovi a jeho metódach. Lavica úzkosti bola jednou z Finneyho najobľúbenejších kazateľských taktík. Išlo o prázdne miesta na sedenie vpredu v kostole, kde mohli sedieť tí, čo sa báli o svoj večný život. Im potom špeciálne kázal a tí osobne konverzovali s kazateľom po stretnutí.
Aj keď dnes takúto taktiku už nenájdeme, pragmatické princípy sú stále aplikované v moderných volaniach od oltára a v evanjelikálnych výpravách. No bola to práve prechádzka dopredu k oltáru, ktorá spustila do pohybu všetky tie kolesá. A ľudsky vymyslené prostriedky produkovania konvertitov sú odvtedy na dennom poriadku.
Používať vhodný biblický jazyk
V silnom kontraste sa naproti tomu Bohom zvrchované prostriedky spásy nikdy nezmenili. On priťahuje hriešnikov skrze Svoje volanie (Ján 6:44, Rímskym 8:28), usvedčuje hriešnikov Duchom Svätým (Ján 16:8), znovuzrodzuje hriešnikov Svojou mocou (Ezechiel 36:26; 2. Korintským 5:17) a pozerá na hriešnika skrze optiku Kristovej zmiernej obete (2. Korintským 5:21).
Kazateľ nikdy nemá predpokladať, že na seba prevezme akúkoľvek zo zodpovedností Ducha Svätého. Namiesto toho si Boh vybral kázanie ako prostriedok prehlasovania ukrižovaného Krista a volania po odpovedi, ktorú On vyžaduje – pokánie z hriechov (Skutky 17:30-31) a viera v Krista (Efezským 2:8-9; Skutky 20:20-21).
Skôr než žiadať hriešnikov, aby prijali Krista, mali by sme im povedať, aby prosili o Jeho prijatie. Skôr než hovoriť hriešnikom, aby „urobili Ježiša Pánom“, mali by sme ich volať, aby sa podriadili Jeho panstvu. A namiesto volania hriešnikov k zachraňujúcemu oltáru, mali by sme ich zveriť zvrchovanému Záchrancovi.
Cameron Buettel
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B160120/~
