Budem priamočiary už od začiatku: Rímsko-katolícka doktrína očistca sa neučí nikde v Biblii. Táto doktrína bola vymyslená katolíkmi preto, aby mohli poprieť doktrínu ospravedlnenia jedine z viery. A ponúka falošnú nádej miliónom ľudí, ktorí dúfajú v to, že po smrti budú mať dostatok času na to, aby mohli vlastnými silami dosiahnuť ospravedlnenie u Boha.
Písmo veľmi jasne učí, že na vstup do kráľovstva nebeského je potrebná absolútne dokonalá spravodlivosť. Ježiš povedal: „Hovorím vám: Ak vaša spravodlivosť nebude dokonalejšia ako zákonníkov a farizejov, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského.“ (Matúš 5:20). A potom ešte nakoniec dodal: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“ (Matúš 5:48). Toto je najvyšší možný štandard, aký mohol Ježiš nastaviť.
Jediná cesta do neba
V neskoršom období Ježišovej služby, keď k Nemu prišiel bohatý mládenec, aby sa Ježiša opýtal na spôsob, akým sa môže dostať do neba, Ježiš sa držal stále rovnako vysokého štandardu absolútnej dokonalosti. Ježiš začal tým, že spochybnil to, v čo dúfal tento boháč, že si svoje miesto v nebi bude môcť zabezpečiť vlastným dobrým správaním: „Čo sa mňa spytuješ o dobrom? Iba jeden je dobrý, Boh.“ (Matúš 19:17). Pozorne si všimnite: Ježiš týmto vyjadrením neodmietol svoju bezhriešnu dokonalosť a svoje božstvo: toto je veľmi častý avšak nesprávny výklad. Ježiš jednoducho poukázal na to, že štandard pre získanie miesta v nebi je taký vysoký, že pre padlé a hriešne bytosti je doslova nemožné získať ho.
Pretože tento mladý boháč nebol týmito slovami nijako dotknutý, Ježiš mu povedal, že na to, aby získal večný život, musí byť dokonale poslušný voči zákonu (Matúš 19:17-22). Aj tu znovu Ježiš poukázal na vysoký štandard spravodlivosti, ktorý nenaplní nikto, kto sa ho snaží dosiahnuť vlastnými silami. Nikto vlastnou silou nemôže nájsť priazeň pred Bohom a uspokojiť Jeho dokonalé a spravodlivé nároky.
Tento mladík však nepochopil ani tieto Ježišove slová a nepriznal si svoju vlastnú hriešnosť. Ubezpečil Ježiša, že dodržiaval zákon od svojej mladosti (20. verš).
Ježiš preto jemne poukázal na mladíkovu chamtivosť (21. verš), ktorá bola porušením 10. prikázania. Od úplného začiatku tejto konverzácie vyzýval Ježiš tohto mladíka, aby priznal, že nik iný okrem Boh nie je dobrý. Avšak mladík nebol ochotný priznať si svoju hriešnosť a preto sa otočil a odišiel bez toho, aby bol spasený.
Učeníci sa tomu divili. Tento mladý muž bol očividne, z ľudského pohľadu, jedným z najspravodlivejších jedincov, akého stretli. Všimnite si, že nikto nespochybnil to, že by ten mladík nejakým spôsobom nebol poslušný zákonu. To nám naznačuje, že v jeho živote neboli nijaké zreteľné hriechy, na ktoré by mohol niekto poukázať. Zdal sa byť najposlušnejším z ľudí. Preto boli učeníci šokovaní z toho, že odišiel od Ježiša bez toho, aby mal istotu večného života. Popravde im Ježiš povedal: „Veru vám hovorím, že bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva. A nad to vám hovorím: Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva nebeského.“ (Matúš 19:23-24)
Je nemožné, aby sa v tejto veci Ježiš mýlil. On stanovil pre ľudí nesplniteľne vysoký štandard. Poukázal na to, že aj to najdokonalejšie dodržiavanie zákona absolútne nepostačuje. Aj ani tá najbezchybnejšia vonkajšia spravodlivosť nie je postačujúca. Ani všetky bohatstvá sveta nám nijako nepomôžu. Jedine absolútna dokonalosť je prijateľná pre Boha. Náš Pán neustále zdôrazňoval tieto pravdy, aby ľudia videli, že ich snaženie a námaha sú úplne zbytočné.
Učeníci pochopili Ježišove posolstvo a preto sa Ho opýtali: „Kto teda môže byť spasený?“ (Matúš 19:25)
Ježiš im na to odpovedal: „U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné.“ (Matúš 19:26)
Prijatý zástupnou obeťou
Z Pavlovho pojednania o ospravedlnení vo 4. kapitole listu Rimanom vieme, že Boh zachraňuje veriacich tým, že im pripisuje zásluhy Kristovej dokonalej spravodlivosti, v žiadnom prípade nepočíta ich vlastnú spravodlivosť. Boh prijíma veriacich jedine „v Kristovi“. Zaodieva ich do dokonalej Kristovej spravodlivosti. Vyhlasuje ich za dokonale spravodlivých jedine vďaka Kristovi. Ich hriechy boli pripísané Kristovi, ktorý svojou obeťou zaplatil plnú cenu za tieto hriechy. Jeho spravodlivosť je teraz pripísaná im a pomocou Jeho spravodlivosti získavajú Jeho zásluhy. Toto znamená ospravedlnenie jedine z viery. Otec „urobil hriechom za nás Toho, ktorý nepoznal hriech, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“ (2. Korintským 5:21)
Inými slovami, je to Boh, ktorý nás najprv zdokonalí a potom na základe toho nás prijme. Najprv nás legálne ospravedlnil tým, že nám pripísal cudziu (Kristovu) spravodlivosť, a potom nás zdokonalil tým, že nás zmenil na Kristov obraz. On „ospravedlňuje bezbožného“ (Rimanom 4:5).
Pavel napísal: „A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista.“ (Rimanom 5:1). „Nieto teda už odsúdenia tých, čo sú v Kristovi Ježišovi a nechodia podľa toho, ale podľa ducha.“ (Rimanom 8:1). Tieto verše nám opisujú naše ospravedlnenie ako niečo, čo sa už udialo, ako skutočnosť a nie niečo, o čo sa ešte musíme snažiť. Ježiš sám opísal ospravedlnenie ako okamžitú udalosť, keď hovoril o kajúcom publikánovi, ktorý prosil Boha o milosť: „Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený a nie tamten.“ (Lukáš 18:14)
Písmo jasne a dôrazne poukazuje na ospravedlnenie ako stálu skutočnosť pre každého veriaceho a nie ako na prebiehajúci proces. Práve teraz my, kresťania, stojíme pred Bohom vo viere plne prijatí, vďaka Kristovej spravodlivosti a nie vďaka nejakým našim skutkom.
Falošná doktrína a falošná nádej
Rímsko-katolícka doktrína toto všetko popiera. Katolicizmus učí, že ospravedlnenie je prebiehajúci proces, ktorý závisí od stupňa našej angažovanosti v osobnom ospravedlnení. Podľa Ríma, Kristova zástupná obeť na kríži nie je dostatočná k tomu, aby nás mohla zachrániť od hriechov a trestu za ne. Musíme si svoju záchranu zaslúžiť z vlastných síl, dodržiavaním sviatostí a konaním dobrých skutkov. Spravodlivosť nám je podľa tohto falošného učenia skôr postupne pridávaná, ako by nám mala byť jednorazovo pripísaná. Preto spravodlivosť, ktorú získavame milosťou, musí byť ešte zdokonalená našimi vlastnými skutkami.
Podľa katolíckeho učenia je osobná spravodlivosť, ktorá je v nás zakorenená, nevyhnutným základom, vďaka ktorému nás Boh prijíma. A naše ospravedlnenie nie je úplné až dovtedy, kým nebudeme skutočne zdokonalení na základe našej vlastnej spravodlivosti a nie len pripísanej spravodlivosti. Takéto učenie úplne odporuje tomu biblickému, pretože hovorí, že najprv musíme byť zdokonalení a až potom môže byť naše ospravedlnenie dokončené. Inými slovami, v rímskom katolicizme nie je Boh ten, kto ospravedlňuje hriešneho.
Z tohto katolíckeho pohľadu však vyvstáva jedna veľká dilema. Dobre vieme, že aj ten najlepší kresťan na planéte má veľmi ďaleko od dokonalosti. Nikto (katolícke učenie skutočne hovorí, že takmer nikto) nedosahuje absolútnu dokonalosť v tomto živote. A pokiaľ je naša dokonalosť predpokladom na vstup do neba, tak je zrejmé, že nikto nemôže vstúpiť do neba ihneď po smrti. Akékoľvek pozostatky nedokonalosti by tým pádom museli byť odpracované až po smrti.
Aby bolo možné vyriešiť túto doktrinálnu dilemu, bolo nevyhnutné vymyslieť očistec. Tým, že popreli ospravedlnenie jedine vierou, museli nájsť niečo, čím by vysvetlili, ako môžeme prejsť zo svojho nedokonalého stavu po smrti do neba. Katolíci veria, že očistec je miestom, kam smeruje väčšina ľudí po smrti, aby tam boli očistení od zvyšnej nedokonalosti a aby tam dosiahli spravodlivé skutky, ktoré im ešte chýbajú k tomu, aby mohli vstúpiť do neba. Katolicizmus učí, že tento proces je sprevádzaný bolesťou a utrpením.
Je veľmi čudné, že napriek tomu, že katolícka doktrína popiera dostatočnosť Kristovej pripísanej spravodlivosti, tak navzdory tomu dovoľuje, aby spravodlivosť hriešnikov na zemi bola pripísaná ľuďom v očistci. Toto je dôvod, prečo sa tak často robia omše za mŕtvych. Veria, že spravodlivosť získaná touto sviatosťou sa pripisuje osobe v očistci, čím sa skracuje jej pobyt v ňom.
Katolícke učenie o očistci neponúka nič iné ako len falošnú nádej, že ľudia sa budú môcť oslobodiť od svojich hriechov na druhej strane hrobu. Katolícky prekrútený a zvrátený pohľad na ospravedlnenie nepochybne prinesie len večné trápenie pre mnohých, ktorí dúfajú, že budú mať ešte čas po smrti na dosiahnutie dokonalosti.
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B180718
