Bol raz jeden chlapec Narcis zvaný,
Svojou vlastnou krásou zhypnotizovaný.
A tak hľadel v úžase
na svoju tvár v odraze.
Ten nerozum je tu dodnes s nami.
Dnes je tým najväčším a prvým prikázaním: „Budeš milovať seba samého.“ A štandardné vysvetlenie takmer každého medziľudského problému je naviazať ho späť na niečie nízke sebavedomie. Naozajstná lavína kázní, článkov a kníh vtlačila túto myšlienku hlboko do kresťanskej mysle. Je to vzácny zbor, ktorý zakopne napríklad o takzvanú „červičiu teológiu“ vyjadrenú zvolaním Isaaca Wattsa „Bohužiaľ, môj Spasiteľ krvácal“:
Či by obetoval tú posvätnú hlavu
za takého červa, ako som ja?
Hrozivý trend
Už desať rokov sa kult samého seba (ako to nazýva Thomas Howard) rozširuje závratnou rýchlosťou a jeho profesionálni členovia využívajú každú šancu, ktorú dostanú, aby pred nás položili zrkadlo. Hovoria nám, aby sme mali radi to, čo v ňom vidíme. Čo ma v tomto celom najviac znepokojuje, je nielen to, že to považujem za nebiblickú zmenu zamerania pozornosti z Boha na človeka ako cieľ vykúpenia (viď Ezechiel 36:22-32), ale tiež aj nedostatok opozície proti rozširovaniu tohto kultu. Preto berte tento článok ako jeden malý hlas proti kultu sebadôvery. Pravdepodobne najpoužívanejším textom pri rozširovaní tejto správy o sebadôvere je „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ (Levitikus 19:18, Lukáš 10:27, parafrázované Rímskym 13:9, Galatským 5:14, Jakub 2:8, viď napr. Walter Trobisch, „Inferior Interior,“ Eternity, apríl 1976, str. 19 a nasl.). Cieľom tohto článku je pokúsiť sa ukázať, že tento biblický príkaz neponúka žiadnu podporu pre kult sebadôvery. Je takmer vždy nesprávne interpretovaný v spisoch tohto kultu.
Už za čias Pána Ježiša sa tento príkaz nestretol s porozumením. To je najzrejmejšie v príbehu u Lukáša 10:25-37. Je možno nejaké podstatné spojenie medzi starým neporozumením a tým novým? Aby sme to zistili, musíme preskúmať obidve. Staroveký omyl visel na pojme „blížny“ a Pán Ježiš ho odhalil v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (Lukáš 10:29-37). Moderný omyl visí na pojme „ako seba samého“ a – pokiaľ mi je známe – ešte nebol verejne odhalený.
Odpoveď na kult seba
Najprv sa pozrime na staroveké neporozumenie. V Lukášovi 10:26 sa zákonník spýtal, čo musí urobiť, aby zdedil večný život. Ale podľa Lukáša táto otázka nie je úprimná. Má postranný motív. Zákonník nehľadá večný život, chce otestovať Pána Ježiša. Pod rúškom osobnej otázky dáva Pánovi Ježišovi akademický kvíz v nádeji, že sa zamotá v nejakej heretickej rozpoluplnosti Starého zákona. Potom Pán s úmyslom odhaliť neúprimnosť tohto muža vracia otázku späť: „Čo je napísané v zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedá: „Milovať budeš Boha celou svojou bytosťou a svojho blížneho ako seba samého.“ A Pán Ježiš jednoducho súhlasí. Ale teraz je zákonník v problémoch. Je každému jasné, že on už predtým poznal odpoveď na svoju otázku: „Čo mám robiť, aby som zdedil večný život?“ A je jasné, že jeho motív na opýtanie sa takej otázky musel byť iný, než čo sa zdalo. Každý teraz môže vidieť, že bol neúprimný, pokrytecký a zákerný. Čo urobí? Utečie zahanbený ako Apoštol Peter a bude horko plakať nad svojím hriechom? Alebo si bude – s desiatimi miliónmi iných ľudských bytostí pred ním a po ňom – chcieť zachrániť tvár, alebo – ako to formuluje Lukáš – sa chcieť ospravedlniť?
29. verš: „Ale on sa chcel ospravedlniť a spýtal sa Ježiša…“ A teraz prichádza ten staroveký omyl – opretie sa o pojem „blížny“: „A kto mi je blížny?“ Za touto otázkou sa skrýva až také vážne nepochopenie Božej požiadavky, že ju Pán Ježiš ani nezodpovie. Odkiaľ sa vzalo toto nepochopenie?
Zlé ľudské srdce
Veľmi často je naše nepochopenie Kristových slov zapríčinené nie nevinnou intelektuálnou chybou alebo nedostatkom informácií, ale skôr vyviera z hlbokej neochoty podriadiť sa Božím požiadavkám. Inými slovami, predispozícia srdca, ktoré si praje určovať svoje vlastné vzťahy, udržiavať svoju vlastnú pýchu a zabezpečiť si dôveru a slávu od ľudí, bude nevyhnutne prekrúcať slová Ježiša, aby podporila svoju vlastnú sebadôveru. Zlo ľudského srdca pravidelne predchádza a dáva vyvstávať mnohým z našich zdanlivo intelektuálnych neporozumení a zo zneužívania Písma.
Keď Ježiš povedal zákonníkovi, že odpoveď na jeho otázku bola správna, zákonníkova neúprimnosť bola odhalená. V tomto ohrození jeho reputácie a jeho vlastnej sebaúcty hriech sebaospravedlňovania vyrazil, uchmatol si Boží príkaz a vlákal zákonníka do myšlienok, že problémom nebola jeho vlastná neochota kajať sa a poslúchať, ale bola to vlastne nejednoznačnosť slova „blížny“. Otázka „Kto je môj blížny“ je preto otázkou, ktorá mu umožní zachovať si tvár.
Iný spôsob, ako položiť zákonníkovu otázku, by mohol byť tento: „Učiteľu, koho nemusím milovať? Ktoré skupiny našej spoločnosti sú vylúčené z prikázania milovať môjho blížneho? Určite Rimania, utláčatelia Božieho vyvoleného ľudu, a ich opovrhnutiahodní lokaji, vyberači daní a títo miešanci Samaritáni – určite títo ľudia nie sú zahrnutí do pojmu „blížny“. Len mi povedz, kto je môj blížny, Učiteľ, aby keď budem skúmať rôznych kandidátov pre moju lásku, som si mohol byť istý, že vyberiem len ich samotných.“
Pán Ježiš nechcel mať nič dočinenia s takýmto druhom otázok. Namiesto toho, aby ju priamo zodpovedal – čo bolo v skutočnosti nemožné – hovorí Pán podobenstvo, podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Muž, pravdepodobne Žid, je na ceste z Jeruzalema do Jericha, keď ho napadnú zbojníci. Tí ho ozbíjali, zbili a nechali ho polomŕtveho na kraji cesty. Okolo ide kňaz a potom levíta a keď vidia toho muža, prejdú na druhú stranu cesty. Potom išiel nejaký Samaritán a keď videl zraneného muža, uľútostilo sa mu ho. Išiel k nemu a ošetril mu rany použijúc svoj vlastný olej a víno. Potom ho posadil na svoje vlastné zviera, priniesol ho do hostinca a staral sa oňho do nasledujúceho dňa. Potom dal hostinskému svoje vlastné peniaze, aby sa staral o tohto muža a povedal, že sa zastaví cestou späť, aby dorovnal dlžobu, ak by tie peniaze nestačili.
A tak kladie Ježiš zákonníkovi otázku späť, ako to urobil aj predtým. Ale tentokrát je to odlišná otázka než tá, ktorú položil zákonník. Pýta sa ho: „Čo sa ti zdá, kto z tých troch bol blížnym tomu, ktorý padol lotrom do rúk?“ Zákonníkova odpoveď znela: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ Pán mu odvetil: „Choď a rob podobne!“
Morálne ponaučenie z príbehu
Pointou tohto príbehu bolo ukázať, že zákonníkov tvárzachraňujúci sebaospravedlňujúci manéver, ktorým sa pýtal na definíciu „blížneho“, bol jednoducho len okrajom skutočného problému, ktorým je typ osoby, ktorou on sám bol. Zákonníkov problém nebolo zadefinovanie blížneho, jeho problém – a problém každého človeka – bolo stať sa takým typom osoby, ktorý zo zľutovania nemôže prejsť na druhú stranu. Neexistuje skutočne súcitné alebo milosrdné srdce, ktoré môže stáť nečinne vedľa a v mysli testovať trpiaceho kandidáta, aby zistil, či spĺňa definíciu blížneho.
Ak by bol zákonník porozumel zámeru Božieho príkazu, bol by videl, aká bezpredmetná je jeho otázka o jeho blížnom. Boží zámer je povolať k bytiu milujúceho súcitného milosrdného muža, ktorého srdce ho neodvolateľne volá do akcie, keď je v blízkosti utrpenie. Muža, ktorý preruší svoj harmonogram, riskuje nejaké zahanbenie, spotrebuje svoj olej a víno a podelí sa so svojimi peniazmi kvôli blížnemu. Buď takým človekom, hovorí Pán Ježiš, a zdedíš večný život: blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu.
Takýmto spôsobom bol príkaz „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ neporozumený v časoch Pána Ježiša, preto na to reagoval. A teraz sa pozrime na moderné neporozumenie popularizované v kulte sebaistoty. Zatiaľ čo staroveký omyl visel na pojme „blížny“, moderný visí na slove „ako seba samého“.
Spochybňuje naše domnienky
Interpretácia slov „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ má dve domnienky o slovách „ako seba samého“. Po prvé, slová „ako seba samého“ sa berú skôr ako príkaz než ako konštatovanie. Teda že sa predpokladá, že Pán Ježiš volá ľudí milovať seba samých tak, aby potom mohli milovať iných ako milujú seba samých. Po druhé, táto sebaláska, ktorú Pán vyžaduje, sa považuje za rovnú sebaistote, sebaprijatiu, mať pozitívnu predstavu o sebe alebo nejaký iný psychologicky orientovaný koncept. (Viď napríklad R.L. Pavelsky, “The Commandment of Love and the Clinical Psychologist,” Studia Biblica et Theologica, marec 1973, str. 63 a nasl.). Obhajcovia tejto interpretácie spájajú tieto dve domnienky takto: nie každý má vysokú sebaistotu, preto ich prvoradou úlohou v poslušnosti Ježišovi je získať vysokú sebaistotu, aby potom mohli naplniť druhú polovicu príkazu, milovať iných ako teraz milujú samých seba.
Je to to, čo chcel povedať Pán svojím príkazom „Miluj svojho blížneho ako seba samého“? Nemyslím si. Tieto dva predpoklady sú na sebe závislé a tak sa na ne spolu pozrime, aby sme zistili, či ich text potvrdzuje.
Gramaticky nie je možné zostaviť slová „ako seba samého“ ako príkaz. Keď dodáme sloveso, príkaz znie jednoducho: „Milovať budeš svojho blížneho, ako vlastne už v skutočnosti miluješ seba samého.“ Inými slovami, Pán Ježiš nás nepovoláva k sebaláske, predpokladá, že tá už existuje. Ako vieme, Ježiš sa nikdy nepohrával s myšlienkou, že by mohol byť niekto, kto samého seba nemá rád. Preňho to bolo niečo, čo prináleží celému ľudstvu. Keď iskry lietajú, ľudské bytosti milujú samých seba. Ako hovorí Pavel v Efezským 5:29, „nikto nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale ho živí a opatruje.“
A keď je to tak, je očividné, že sebaláska, o ktorej Ježiš hovorí, je celkom odlišná od sebaistoty, o ktorej si mnohí myslia, že to Ježiš takto myslel.
Existuje mnoho ľudí s nízkou sebaistotou a biednym obrazom o sebe samom, ale sebaláska, ako jej rozumie Ježiš, nemá s týmto nič spoločné. Aby sme ukázali, čo myslí Ježiš pod sebaláskou, môžeme si položiť nasledujúcu otázku: Nie je rozumné predpokladať, že slovo „láska“ bude mať ten istý význam v oboch poloviciach príkazu „Miluj svojho blížneho ako seba samého“? Pán Ježiš hovorí veľmi jasne, čo myslí pod „láskou“ v prvej polovici. Znamená to: „Preruš svoj harmonogram, spotrebuj svoj olej, víno a peniaze, aby si dosiahol to, o čom si myslíš, že je najlepšie pre tvojho blížneho.“ Znamená to mať srdce, ktoré je naklonené hľadať dobro inej osoby.
Ďalšia alternatíva
A tak ak máme pravdu, nie je dôvod pripisovať nový a rozdielny význam slovu „láska“ v príkaze „ako miluješ seba samého“, a význam, ktorý nasleduje, je tento: „Hľadať budeš dobro svojho blížneho, tak ako prirodzene hľadáš svoje vlastné dobro. Alebo živíš a opatruješ svojho núdzneho blížneho tak, ako prirodzene živíš a opatruješ seba samého.“
Pán Ježiš vyjadril vlastne to isté, len iným spôsobom týmito slovami „čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy.“ „Im činiť“ je rovné „milovať svojho blížneho“. „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili,“ je rovné „ako seba samého“. Sebaláska je preto v zlatom pravidle definovaná ako želanie, aby nám iní robili dobro.
V skratke teda príkaz „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ na prvom mieste neprikazuje, ale skôr predpokladá našu sebalásku. Všetci ľudia majú radi samých seba. Na druhom mieste táto sebaláska, o ktorej Pán Ježiš hovorí, nemá nič dočinenia s bežnou predstavou o sebaistote. Neznamená to mať dobrú predstavu o sebe samom alebo cítiť sa mega šťastne so sebou samým. Znamená to veľmi jednoducho želať si a hľadať svoje vlastné dobro.
A mali by sme si všimnúť, že pointa príbehu nie je dotknutá skutočnosťou, že väčšina ľudí na svete má strašne skreslenú predstavu o tom, čo je pre nich dobré. Človek môže nájsť dobro vo fľaši whisky, v nezákonnom sexe alebo v rýchlej motorke, no všetci ľudia majú spoločné to, že si želajú a hľadajú to, o čom si myslia – prinajmenšom vo chvíli rozhodnutia sa – že je to pre nich to najlepšie. Preto má Günther Bornkamm pravdu, keď hovorí: „Sme najzručnejší v láske k sebe samým, či už v sebeckej túžbe alebo v chladných úvahách, či nás poháňa slepý inštinkt alebo nejaký ideál, túžime po svojom vlastnom“ (Jesus of Nazareth, New York: Harper & Row, 1960, str. 113).
Dôsledky Kristovho príkazu
Iba keď človek vidí „sebalásku“ v tomto svetle, pochopí ohromnú silu príkazu: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“ Pán Ježiš hovorí zákonníkovi: „Všimni si, ako veľmi miluješ seba, ako si vyhľadávaš to najlepšie miesto v synagógach, ako vyhľadávaš to, aby ťa ľudia videli modliť sa na uliciach, ako sa prísne cvičíš v tom, aby si si zachoval čistotu… Áno, tvojím konečným záujmom je tvoje vlastné blaho. Môj príkaz pre teba teraz znie: Vezmi všetok ten zápal, všetku tú vynaliezavosť, všetku tu vytrvalosť a s tým hľadaj blaho tvojho blížneho.“
A s týmto ide Pán Ježiš na nervy každému, kto má aspoň trochu sebecký životný štýl. Všetko naše vrodené hľadenie na samých seba je teraz meradlom nášho sebadarovania. Chceme utíšiť náš hlad? Tak musíme pociťovať podobnú nutnosť života a smrti a nasýtiť nášho hladného blížneho. Túžime po povýšení v práci? Potom musíme najprv vyhľadávať cesty, aby aj ostatní mali takúto príležitosť a nabudili svoju vôľu dosiahnuť to tiež. Sme radi, keď skladáme skúšky na samé Á-čka? Tak musíme doučovať študenta, ktorému to ide ťažšie, ale ktorý by mal tiež rád Á-čka. Neznášame, keď sa z nás smejú a vysmievajú sa nám? Tak nech na našich perách nikdy nie je ohováračské slovo ale skôr slovo povzbudenia.
Záver
Aby sme to zhrnuli, staroveké neporozumenie príkazu „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ vyjadrovala snaha zákonníka obmedziť slovo „blížny“ na určitú skupinu a tým položil otázku, ktorá by snáď zakryla reálny problém, totiž jeho zlyhanie byť vlastne takým typom človeka, do ktorého ho toto prikázanie pozýva – takého, komu ľútostivé srdce nedovolí nikdy prejsť na druhú stranu cesty.
Moderné neporozumenie príkazu „Miluj svojho blížneho ako seba samého“, ktoré prevláda v rámci kultu seba, je pozoruhodne bežnou predstavou, že Pán Ježiš nepredpokladá, ale prikazuje sebalásku a že táto sebaláska je rovná sebaistote, sebavedomiu pozitívnej sebaúcte a podobným. Pokúsil som sa ukázať, že Ježišov príkaz neponúka vôbec žiadnu podporu pre zástancov sebaistoty. Ježiš neprikazoval, ale predpokladal a uvádzal ako fakt, že ľudia milujú samých seba. A zmysel tejto sebalásky, ako vidíme z kontextu, zo zlatého pravidla a z Efezským 5:28, je ten, že si všetci ľudia želajú a hľadajú, o čom si myslia, že je to pre nich to najlepšie. Táto univerzálna ľudská črta sa stáva pravidlom, ktoré musí vyrovnať všetka láskavá sebaobeta.
Zdá sa mi, že je len malinký rozdiel medzi sebaospravedlňovaním, ktoré ukázalo zákonníkovu chybu, a medzi túžbou po sebaistote, ktorá je súčasťou modernejšej chyby. Nechám na čitateľovi, aby uvažoval nad tým, ako úzko sú tieto dve chyby prepojené.
Ja to vidím tak, že zmysel príkazu „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“, je tento: Náš Pán cieli na to, aby povolal k bytiu milujúcich súcitných milosrdných mužov a ženy, ktorých srdcia ich neodolateľne vyzývajú do akcie tam, kde je utrpenie na dosah ruky. A za týmto účelom prikazuje, aby sa znovu a znovu pýtali samých seba túto otázku: Želám si a hľadám časné a večné dobro svojho blížneho s takým istým zápalom, vynaliezavosťou a vytrvalosťou, ako hľadám svoje vlastné časné a večné dobro?
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/the-cult-of-the-self-and-the-command-of-jesus
