Každý z nás je určite rád v pozícii prijímateľa dobrých vecí, ale len dovtedy, kým niekto iný nedostane niečo lepšie ako my. Pocit nerovnosti a nespravodlivosti v nás vyvoláva horkosť, závisť a odpor – teda postoje, ktoré sú typické pre našu hriešnu telesnosť, dokonca aj medzi kresťanmi. A jedno z Ježišových podobenstiev poukazuje presne na jadro týchto vecí.
Podobenstvo o robotníkoch na vinici (Matúš 20:1-15) je podobenstvom, ktoré úplne vyvracia pre nás tak typický svetský koncept spravodlivosti a nespravodlivosti. Tento Kristov príbeh opisuje „hospodára“, ktorý odmietol vyplatiť pracovníkov podľa množstva práce, ktorú vykonali na jeho vinici. Keď sa nakoniec tento hospodár opýtal pracovníkov otázku, „Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem?“, tak ňou poukazoval na to, že peniaze, ktoré vyplatil svojim pracovníkom, patria len jemu (Matúš 20:15). V 8. verši je nazvaný ako „pán vinice“ a bola to určite veľká vinica, keď potreboval cudzích robotníkov, aby mu pomohli s úrodou. Takže to bol muž s veľkým vplyvom a bohatstvom.
Zástupom, ktoré počúvali Pána Ježiša, boli vinice veľmi blízke, pretože veľké časti Izraela boli pokryté krásnym viničom pestovaným na terasovitých viniciach. Vinohrad sa vysádzal na jar a v lete sa zase zvykol orezávať. Zber úrody bol ale veľmi krátkym obdobím, niekedy na konci septembra, pretože bezprostredne na to začínali obdobia dažďov. Takže obdobie zberu bolo veľmi hektické, pretože bolo potrebné pozbierať celú úrodu ešte pred obdobím dažďov. Tento hospodár preto potreboval dodatočnú výpomoc pri zbere. Išiel teda na trhovisko, aby si najal nejakých denných pracovníkov, teda nádenníkov. Trhovisko bolo v tom období tým najspoľahlivejším miestom, kde sa stretávalo veľké množstvo nekvalifikovaných robotníkov, ktorí s túžbou čakali na nejakú pracovnú príležitosť.
Prvý verš hovorí, že tento majiteľ vinice vyšiel skoro ráno, bez pochyby už okolo 6:00, kedy bežne začínal 12-hodinový pracovný čas.
Platy nádenníkov boli zvyčajne oveľa nižšie ako bežné platy stálych robotníkov alebo domácich služobníkov, ktoré sa pohybovali okolo jedného denára na deň. Jeden denár bol denný plat vojaka v rímskej armáde a bolo to považované za veľmi slušný plat. (Denár je odvodený od latinského slova vyjadrujúceho množstvo „desať“, pretože pôvodná hodnota tejto mince bola rovná hodnote desiatich oslov.) Bežný neskúsený nádenník mohol byť najatý za malý zlomok tejto sumy, pretože nemal na výber. Keď nešiel pracovať, mohlo sa stať, že celý deň nemal vôbec na jedlo. A druhá vec, konkurencia pri krátkodobých zamestnaniach bola ohromná.
Preto vidíme, že tento hospodár opísaný v Ježišovom príbehu bol k týmto nádenníkom veľmi štedrý, keď im bol ochotný zaplatiť jeden denár na deň. Bola to veľmi slušná mzda, akú by len tak obyčajný nádenník nedostal. Prirodzene teda títo prví pracovníci dlho neváhali a išli hneď pracovať.
O tretej hodine, teda o 9:00 v našom ponímaní času, vyšiel hospodár znovu na trhovisko. Podobenstvo opisuje tohto hospodára ako štedrého a láskavého, nie ako hrubého a ziskuchtivého. A pravdepodobne, hoci nepotreboval už ďaších pracovníkov, išiel napriek tomu najať ďalších, pretože videl ich veľkú núdzu. Stále tam bolo na trhovisku mnoho takých, ktorí nemali žiadnu prácu. Stáli tam nečinne, nie však preto, že by nechceli robiť, ale preto, že ich ešte nikto nenajal.
Tentokrát sa už s tými pracovníkmi nezjednával na cene, ale rovno ich poslal robiť na vinohrad. Jediné, čo povedal, bolo: „Choďte aj vy na vinicu, a čo bude spravodlivé, dám vám.“ (Matúš 20:4)
„A oni šli.“ Museli ho poznať ako čestného človeka, pretože nijakým spôsobom neboli špecifikované podmienky ich práce a napriek tomu išli. Tri hodiny z pracovného dňa im už prešli a nemali žiadnu vyhliadku na prácu, takže bez váhania išli. Jednoducho boli nútení zobrať čokoľvek, čo sa im naskytlo.
„Keď potom vyšiel o dvanástej a o tretej poobede, urobil podobne.“ V pravidelných intervaloch po troch hodinách neustále pokračoval v najímaní ďalších pracovníkov, ktorí by boli ochotní pracovať na jeho vinici.
Dokonca v 6. verši čítame, že hoci už bol pracovný deň v závere, vyšiel znovu „o piatej večer“. Zostávala už iba jedna hodina do záverečnej, ale stále našiel na trhovisku čakajúcich pracovníkov. Museli to byť veľmi trpezliví ľudia, keď čakali celý deň, hoci ich ešte stále za tých 11 hodín nikto nenajal. Niet pochýb, že po celom dni neplodného čakania museli byť veľmi znechutení a určite už mnohí v zúfalstve premýšľali nad tým, z čoho uživia svoje rodiny v ten deň.
Nemôžeme ich brať ako nejakých lenivcov, ktorí nedostali prácu, pretože sa im nechcelo pracovať. Keď im hospodár povedal: „Čo tu stojíte zaháľajúc celý deň? Odpovedali mu: Nikto nás nenajal.“ Možno boli starší, slabší alebo inak menej kvalifikovaní na tvrdú prácu na poli. Majiteľ ich rovnako najal s nejasnými podmienkami, čo sa platu týka, ako tých o deviatej hodine so slovami: „Choďte aj vy na vinicu.“ (Matúš 20:7)
Na inom mieste Pán Ježiš hovorí: „Hodný je pracovník svojej mzdy“ (Lukáš 10:7, 1. Timoteovi 5:18). Toto bolo veľmi prísnym pravidlom aj v Mojžišovom zákone: „Neutláčaj svojho blížneho ani ho neolupuj, nech neostane mzda tvojho nádenníka u teba cez noc až do rána“ (3. Mojžišova 19:13). Toto pravidlo sa vzťahovalo najmä na chudobných a nádenníkov.
„Neutláčaj biedneho a chudobného nádenníka, či ti je brat alebo cudzinec, ktorý býva v tvojej krajine a v tvojich bydliskách. Vyplať mu ešte v ten deň pred západom slnka mzdu, lebo je núdzny a netrpezlivo na ňu čaká; nech nevolá proti tebe k Hospodinovi; ináč budeš mať hriech.“ (5. Mojžišova 24:14-15)
Tento hospodár bol poctivý muž, ktorý dodržiaval Boží zákon, a preto „Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu šafárovi: Zavolaj robotníkov a vyplať ich, počnúc od posledných až do prvých“ (Matúš 20:8). Hneď môžeme vidieť, že prikázal služobníkom, aby vyplácali nádenníkov v opačnom poradí. Všimnite si, že ľudia, ktorí stáli na začiatku radu, pracovali iba jednu hodinu. Tí, ktorí stáli na konci radu pracovali dvanásť hodín. Napriek tomu, keď služobník začal vyplácať týchto pracovníkov, tak prví, ktorí pracovali najkratšie, „dostali po denári“. Dostali dennú mzdu vojaka za jednu hodinu neodbornej práce ako nádenníci. Museli byť nesmierne vďační nad štedrosťou tohto hospodára.
Nepochybne, keď to videli tí na konci radu, tak začali horieť nedočkavosťou, pretože si mysleli, že dostanú 12-dňovú mzdu.
Avšak po tomto bode nastáva v Ježišovom príbehu veľký obrat. Nikde nie je opísané, koľko dostali nádenníci, ktorí boli najatí o 15:00 a 9:00, ale je zrejmé, že tak isto dostali po jednom denári.
10. až 12. verš pokračujú slovami: „Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. Akeď dostali, reptali proti hospodárovi: Títo poslední pracovali hodinu, a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa ipáľavu slnka.“ (Matúš 20:10-12)
Je toto férový prístup?
Akú mzdu im sľúbil hospodár, že im dá? „Denár na deň“ (Matúš 20:2). Nielen že to bola férová mzda, bola to až nezvyčajne štedrá mzda pre nekvalifikovaných pracovníkov. A ešte k tomu oni s veľkou radosťou súhlasili s touto mzdou.
Napriek tomu sa na hospodára nahnevali. Pre slovo „reptať“ je v gréckom origináli použité slovo „egogguzon“. Toto slovo je onomatopojou (slovom, ktoré napodobňuje určité zvuky). V tomto konkrétnom prípade je to slovo, ktoré evokuje tichú mrzutú sťažnosť. Hundrali si popod nos, pretože boli nespokojní so svojím platom.
Keď hospodár počul ich hundranie, odpovedal im slovami: „On však povedal jednému z nich: Priateľ, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko isto ako tebe. Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý?“ (Matúš 20:13-15)
Žiarlivosť a závistlivé oči sú prirodzeným aspektom padlého ľudského charakteru. Určite by každý z nás, kto by stál na konci tohto výplatného radu, nejakým spôsobom pociťoval krivdu a závisť. Koniec koncov, títo ľudia na konci pracovali celých dvanásť hodín pod horúcim slnkom počas dňa, zatiaľ čo tí, ktorí boli najatí o 17:00, pracovali už za súmraku, keď teplota príjemne klesla a pracovali iba jednu hodinu.
Nesmieme však prehliadnuť skutočnosť, že skupina najatá od 6:00 ráno s veľkou radosťou súhlasila s ponukou jedného denára na deň. Začali pracovať v dobrej nálade s vedomím hospodárovej štedrosti ku nim. Ponúkol im predsa omnoho viac, ako by mohli očakávať od kohokoľvek iného.
Čo tak výrazne zmenilo ich náladu? Jednoducho to, že niekto, kto si zasluhoval menej ako oni, bol odmenený štedrejšie ako oni. Okamžite sa cítili ukrivdení a prejavila sa u nich závisť voči šťastiu niekoho druhého. Nedokázali prijať možnosť, že by niekto dostal rovnakú odmenu za oveľa menšiu námahu, než akú museli vynaložiť oni. Ich vďačnosť voči hospodárovej štedrosti sa razom zmenila na horkú nenávisť.
Ich hundranie dokonca vyvoláva v mnohých nás súcit s nimi. Ako jednoducho a ľahko sa môže zmeniť naša radosť a spokojnosť, keď vidíme niekoho, že sa mu darí lepšie ako nám. Ako uvidíme v nasledovných článkoch, takýto spôsob myslenia odráža nepochopenie podstaty evanjelia a podstaty Božieho charakteru.
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B181128
