Nicejský koncil je často nesprávne prezentovaný sektami a iným náboženskými hnutiami. Skutočným záujmom koncilu pritom bolo jasne a jednoznačne vysvetliť vzťah medzi Otcom a Synom. Je Kristus stvorený alebo je pravým Bohom? Koncil vyslovil, že je pravým Bohom. Napriek tomu sa oponenti Kristovho božstva jednoducho nevzdávali ani po tom, čo koncil vyriekol rozhodnutie. Naopak, takmer sa im podarilo zvrátiť rozhodnutie Nicejského koncilu o Kristovom božstve. Ale verní kresťania, ako napríklad Atanázius, pokračovali v obrane pravdy a nakoniec pravda zvíťazila nad bludom.
Jedna diskusia s mojim známym, mormonom, naberá na intenzite. „Ty v skutočnosti nedôveruješ Biblii,“ povedal mormon „pretože v skutočnosti nevieš, ktoré knihy do nej patria. Hľadíš na tú skupinu mužov, ktorí sa zišli spolu a rozhodli o kánone Písma na koncile v Nicei. Niektoré knihy vybrali, iné odmietli.“ Niekoľkí ďalší počúvajú našu konverzáciu pri Južnej bráne mormonského chrámu v meste Salt Lake City. Bolo to na hlavnej mormonskej konferencii, kde som opäť počul prezentovať koncil v Nicei ako bod v histórii, kedy sa stalo niečo nesprávne, kde skupina bezmenných a neznámych mužov rozhodla, čomu máme veriť. Rýchlo som ho o Nicei opravil. Na tomto koncile sa nič nerozhodlo a nehovorilo o kánone Písma.1 Pripomenul som si, ako často je spojenie Nicejský koncil používané ako obvinenie tými, ktorí odmietajú kresťanskú vieru. Vyznávači New Age často tvrdia, že koncil odstránil učenie o reinkarnácii z Biblie.2 A samozrejme Svedkovia Jehovovi a kritici Kristovej božskosti poukazujú na koncil ako na „začiatok Trojice“ alebo „keď po prvýkrát bola božskosť Kristova prehlásená za ortodoxné učenie.“ Iní ho vidia ako začiatok spojenia cirkvi a štátu na základe účasti rímskeho cisára Konštantína na koncile. Niektorí dokonca hovoria o začiatku rímsko-katolíckej cirkvi.
Pozadie
S výnimkou apoštolského koncilu v Jeruzaleme zaznamenaného v Skutkoch 15, Nicejský koncil presahuje skoršie cirkevné koncily čo do rozsahu aj zamerania. Luther ho nazval „najposvätnejším zo všetkých koncilov.“3 Keď 19. júna 325 začal, plamene prenasledovania ešte nestihli vychladnúť. Rímska ríša bola neúspešná vo svojom pokuse vyhubiť kresťanskú vieru. Uplynulo štrnásť rokov od skončenia posledného prenasledovania za cisára Galéria. Mnohí z mužov, z ktorých sa skladal Nicejský koncil, niesli na svojich telách jazvy prenasledovania. Boli ochotní trpieť pre meno Kristovo.
Koncil zvolal cisár Konštantín. Poprední biskupi v cirkvi súhlasili s účasťou, pretože sa jednalo o veľmi vážnu vec. Aby sme pochopili, prečo bol zvolaný prvý univerzálny koncil, musíme sa vrátiť späť do obdobia okolo roku 318.
V ľudnatom predmestí Alexandrie, nazvanom Baucalis, obľúbený presbyter, ktorý sa volal Árius, začal vyučovať v rozpore s alexandrijským biskupom Alexandrom. Obzvlášť nesúhlasil s Alexandrom v učení o večnej existencii Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý bol od večnosti splodený Otcom. Naproti tomu, Árius trval na tom, že „bol čas, kedy Syn neexistoval.“ Kristus musel tak byť započítaný medzi stvorenstvo a hoci iste vysoko vyvýšený ale predsa len stvorený. Alexander bránil svoju pozíciu a netrvalo dlho, kým bol Árius prehlásený za odpadlíka na miestnom koncile v roku 321. Ale tým sa záležitosť neskončila. Árius sa jednoducho presunul do Palestíny a začal propagovať svoje myšlienky tam. Alexander napísal listy cirkvám v tejto oblasti, aby ich varoval pred tými, ktorých nazval „exukontiáni“ podľa gréckej frázy znamenajúcej „z ničoho“. Árius učil, že Syn Boží bol stvorený „z ničoho“. Árius našiel poslucháčov svojho učenia a v priebehu niekoľkých rokov sa diskusia stala tak búrlivou, že sa dostala aj do pozornosti cisára Konštantína. Cisár upevnil svoje postavenie v ríši a snažil sa zjednocovať ríšu po každej stránke. Vnímal rozdelenie v kresťanskej cirkvi tak, že by sa mohlo stať ďalším destabilizujúcim faktorom v jeho ríši, a preto sa rozhodol tento problém riešiť.4 Dostalo sa mu povzbudenia od mužov ako Hózius, biskup z Cordovi a Eusébius z Cézarei a Konštantín sa tak stal oficiálnym zvolávateľom koncilu.5
Účastníci a ich pohľady
Nicejský koncil bol z väčšej miery záležitosťou Východnej časti ríše. Podľa tradície sa ho zúčastnilo 318 biskupov, hoci veľa historikov si myslí, že toto číslo je nadsadené. Prevažná väčšina prišla z východu. Menej ako tucet zástupcov zo zvyšku ríše.
Koncil bol rozdelený do troch skupín. Na príkaz cisára sa zúčastnil aj Árius s niekoľkými svojimi stúpencami. Najviac známymi z nich boli dvaja egyptskí biskupi, Theonas a Secundus, ale aj Eusébius z Nicomedie. Táto skupina reprezentovala názor, že Kristus bol rozdielnej podstaty (grécky: heteroousios) od Boha Otca, a teda že je stvorením. Ortodoxná skupina bola vedená hlavne Hóziom z Cordovi a Alexandrom z Alexandrie (sprevádzaný brilantným mladým diakonom a neskorším lídrom nicejskej strany, Atanáziom6). Títo reprezentovali názor, že Kristus bol rovnakej podstaty (grécky: homoousios7) ako Boh Otec, a teda že mal od večnosti rovnakú podstatu ako Boh. Iná skupina, nazývaná aj „miernejší ariáni“, nedôverovala pojmu homoousios hlavne preto, že bol používaný v predchádzajúcom storočí heretikom Sabelliom, ktorý hlásal modalizmus8 a inými bludármi, ktorí prinášali bludné učenie, že Otec a Syn sú jednou osobou. Táto skupina aj súhlasila s ortodoxnou skupinou, že Ježiš bol plne Boh, ale obávali sa, že termín homoousios môže byť zle pochopený a zneužitý pre podporu učenia, že Otec a Syn sú jedna osoba. Táto prostredná skupina presadzovala myšlienku, že Syn bol podobnej podstaty (grécky: homoiousios) ako Otec. Od toho si sľubovali, že sa vyhnú omylu Ária a rovnako nebezpečenstvu omylu sabellianizmu, ktorý zneužíval termín homoousios.
Koncilové strany / vodcovia Pohľad na Krista
ariáni / Árius rozdielnej podstaty – heteroousios
ortodoxní / Alexander, Hosius, Athanasius rovnakej podstaty – homoousios
eusebiáni / Eusébius z Cézareje podobnej podstaty – homoiousios
Akú rolu mal Konštantín
Naše vedomosti o udalostiach, ktoré sa odohrali na koncile, do veľkej miery závisia od podania Eusébia z Cezáreje. Je to tak trochu nevýhoda, pretože Eusébius, prvý „cirkevný historik“, presadzoval na koncile vlastné názory. Historici sú si vedomí, že jeho názor bol ovplyvnený snahou zapáčiť sa cisárovi aj jeho vlastnými politickými a teologickými cieľmi a záujmami. Philip Schaff, ktorý reprodukuje Eusébiov popis príchodu cisára na koncil, o ňom hovorí, že sa svojím chválorečením chcel zapáčiť cisárovi.9 Eusébius zahrňuje Konštantína najvyššími možnými poctami, v snahe zlepšiť svoje vlastné postavenie.
Aká bola skutočná úloha Konštantína? Často padá obvinenie (napríklad zo strany Svedkov Jehovových), že Konštantín sa snažil koncilu vnútiť stanovisko, že Kristus je „rovnakej podstaty“10 alebo aspoň že sa snažil ovplyvňovať koncil, aby toto stanovisko prijal. Toto ale nie je podstatné. Je samozrejmé, že Konštantín chcel, aby sa koncilom dosiahla jednota v cirkvi. Nebol však teológom, ani mu nešlo o konkrétny postoj, ktorý by mal koncil dosiahnuť. Neskoršie udalosti ukázali, že Konštantín nemal žiadny špeciálny záujem presadiť postoj homoousios (rovnakej podstaty) a bol ochotný sa ho vzdať, ak by videl, že by mu to v istej situácii poslúžilo. Čo sa týka tohto pojmu samotného, ako správne poukazuje Schaff: „Ten pojem… nebol objavený koncilom, o to menej Konštantínom, ale objavil sa už v predchádzajúcich teologických debatách, dokonca u Origena (185-254) a medzi gnostikmi.“11 Konštantín nebol pôvodcom tohto termínu a koncil si ho neosvojil na jeho príkaz.
Rozhodnutie a Krédo
Nie je ťažké porozumieť, ako koncil dospel k používaným pojmom. Atanázius poznamenáva, že biskupi skutočne túžili vyjadriť svoju vieru biblickým jazykom, a že sa o to na koncile snažili. Ale zakaždým, keď prišli so stanoviskom, ktoré sa opieralo čisto o biblické pojmy, Árius našiel spôsob, ako si prispôsobiť toto stanovisko svojim názorom.12 Boli tak nútení dôjsť k definícii, ktorú by nebolo možné prekrúcať a ktorá by jasne rozlišovala medzi vierou v úplné božstvo Krista a všetkými ostatnými pozíciami, ktoré by boli iba kompromisom voči tomu. Sústredili sa preto na pojem homoousios ako úplne protichodný k pozícii Ária a zároveň reflektujúci biblickú pravdu, že Ježiš Kristus nie je stvorenie, ale je plne Bohom, teda stelesneným božstvom. Ortodoxná skupina musela dať jasne najavo skupine, ktorá stála uprostred sporu (miernenejším ariánom), že použitím pojmu homoousios nedávajú argumenty v prospech modalistov a sabelliánov, ktorí pokračovali v učení ich omylov ešte aj v časoch konania koncilu. Nespochybňovali tak existenciu troch osôb, ale namiesto toho s istotou prehlasovali plnú božskosť všetkých troch osôb, obzvlášť Syna13. Výsledné krédo, podpísané všetkými, okrem Ária a dvoch biskupov, bolo celkom jasné v týchto bodoch:
Veríme… v jedného Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, zrodeného z Otca, jednorodeného, ktorý je z podstaty Otca, Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, zrodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze Ktorého všetky veci boli stvorené…
Krédo tiež obsahovalo „anatéma“ (odsúdenie) tých, ktorí odmietnu tieto pravdy, a po prvýkrát v histórii mala táto anatéma mať dopad aj z pohľadu občianskeho práva. Árius a jeho nasledovatelia boli poslaní do vyhnanstva, hoci len na krátke obdobie. Vznikol tak precedens, ktorý nakoniec bude mať hrozný dopad na kultúru a cirkev, ale zároveň je to záležitosť, ktorá nesúvisí s teologickým prehlásením koncilu.
Nicejský koncil neprišiel s niečím novým vo „vyznaní“. Viera v božskosť Krista bola tak stará ako samotné apoštolské učenie, ktoré opakovane prehlasovalo túto pravdu.14 Existovalo veľké množstvo vyjadrení o božskosti Krista už pred Nicejským koncilom. Ignác (ktorý zomrel okolo roku 108), mučeník, biskup z Antiochie, s istotou hovoril o Ježišovi Kristovi, že je Boh. Viackrát Ignác hovorí o Ježišovi Kristovi ako o „našom Bohu.“15 Napomína Polykarpa, keď mu píše, že má „očakávať Jeho, ktorý je nad všetkými časmi, Večný, Neviditeľný (ktorý sa pre nás stal Viditeľným), Nehmatateľný, Nezraniteľný (ktorý ale pre nás trpel), ktorý pre nás všetko znášal.“16 Ignác ukázal vysoký pohľad na Krista už v počiatkoch, keď píše Efežanom: „Je iba jeden lekár, z tela a z ducha, splodený a vrodený, Boh v človeku, pravý Život v smrteľnom tele, Syn Márie a Syn Boží, schopný trpieť, ale potom už mimo akejkoľvek bolesti, Ježiš Kristus, náš Pán.“17
Melito zo Sárd (zomrel okolo 170-180), menej známa osobnosť, ale mimoriadne nadaný vo formulovaní viery, ktorú mala prvá cirkev ohľadne božstva Krista:
„A tak On bol vyzdvihnutý na drevo kríža a bol mu daný nápis, ktorý hovoril o tom, kto zomieral. Kto to bol? Ťažká vec to je celé vystihnúť a veľmi vážna vec, ak sa na niečo zabudne. Ale počúvaj a tras sa pred tvárou toho, pre ktorého sa zatriasla zem. Ten, ktorý držal celú Zem je zavesený. Ten, ktorý upevnil nebesia, je pripevnený na jednom mieste. Ten, ktorý upevnil všetky veci, je upevnený na drevo. Pán je urážaný. Boh je zavraždený. Izraelský Kráľ je zničený rukou Izraelitov.“18
Nicejský koncil nevytvoril novú doktrínu, žiadnu novú vieru, ale jasne, jednoznačne definoval pravdu voči omylu. Koncil nepomýšľal na to, že na tomto spoločnom zhromaždení budú mať akúsi posvätnú moc definovať vieru. Snažili sa objasniť biblickú pravdu bez toho, aby sa stavali do popredia a robili sa akýmsi sekundárnym zdrojom autority. Ľahko sa to dá poznať aj podľa toho, že keď Atanázius obraňoval Nicejský koncil, robil tak v súlade s Písmom, a nie na základe toho, že by mal koncil nejakú autoritu zo svojej podstaty. Všimnite si jeho slová: „Márne dôvodia tak, že koncil bol vyzvaný, aby definoval vieru, pretože božské Písmo je dostatočné nad všetko ostatné. Ale ak bol koncil potrebný a biskupi na koncile zohľadnili vyjadrenia cirkevných otcov, tak nie preto, aby postavili náboženstvo proti Kristovi ako je zjavený v Božom Slove.“19 Je si treba pozorne všimnúť vzťah medzi dostatočnosťou Písma a „Nicejských biskupov“. Koncil nespochybnil dostatočnosť Písma, ale naopak upozornil na určité „náboženstvo, ktoré sa stavia proti Kristovi tak, ako Ho zjavuje Božie Slovo.“ Zjavne sa teda autorita koncilu podopiera jeho vernosťou Písmu.
Kánon 6
Zatiaľ čo Krédo bolo najdôležitejším výsledkom koncilu, nebola to jediná vec, ktorú biskupi počas svojich stretnutí dosiahli. Predložili dvadsať zásad, ktoré sa mali týkať vecí disciplíny v cirkvi. V súčasnosti môže byť zaujímavá šiesta zásada, ktorá znie takto:
„Nech zostane zachovaný starobylý zvyk, že biskup z Alexandrie má právomoc nad zbormi v Egypte, Líbyi a v Pentapolise, pretože podobné tiež platí aj pre biskupa v Ríme. Tiež v Antiochii a ostatných provinciách nech zostanú zachované privilégiá zborov.“20 Táto zásada je dôležitá, pretože ukazuje, že v tom čase nebol žiadny koncept, že by bola nejaká univerzálna hlava cirkvi s právomocou nad ostatnými. Zatiaľ čo neskorší rímski biskupi si nárokovali takúto autoritu, následkom vývoja pápežstva, v tomto čase ešte žiadny kresťan nepozeral na žiadnu osobu alebo zbor, ako na konečnú autoritu nad ostatnými. Je to dôležité vedieť, pretože často padá obvinenie, že Trojica alebo nicejské zdôvodnenie božskosti Krista, je rímsko-katolícky koncept vnútený cirkvi pápežom. Jednoduchým faktom je, že biskupi, ktorí sa stretli v Nicei, nepovažovali rímskeho biskupa za nič viac ako len predstaviteľa najvplyvnejšieho zboru na Západe.21
Následky
Súčasní kresťania majú často predstavu, že starobylé koncily mali absolútnu moc, a keď urobili rozhodnutie, skončili rozpory. Ale tak to nebolo. Hoci považujeme Nicejský koncil za jeden z najvýznamnejších koncilov, aj tento koncil musel zápasiť o svoje uznanie. Základom pre jeho konečné uznanie nebola politická moc ani uznanie zo strany ustanovovaného náboženského systému. Je iba jediný dôvod, prečo nakoniec Nicejské vyznanie zvíťazilo: je to vernosť Božiemu slovu.
Počas šiestich desaťročí medzi Nicejským koncilom a Konštantínopolským koncilom v roku 381 dosiahol arianizmus veľa víťazstiev. Boli obdobia, kedy väčšinu viditeľnej cirkevnej hierarchie tvorili ariánski biskupi. Predovšetkým z donútenia politickou mocou prestalo platiť odsúdenie Ária a jeho teológie. Eusébius z Nikomédie a ostatní sa pokúsili zvrátiť výsledky koncilu a niekoľko desaťročí sa zdalo, že sa im to podarilo. Konštantín si osvojil kompromisnú pozíciu, keď podľahol rôznym vplyvom, zahrňujúcim Eusébia z Cézareje a politicky formulované vyznanie Ária. Konštantín nevenoval prílišnú pozornosť presnej definícii Nicejského vyznania, pretože bol predovšetkým politikom. Po jeho smrti vládol na východe jeho syn Konštantín, ktorý poskytol Áriovi veľkú podporu. Zjednotení v odmietaní „homoousion“ poloariáni a ariáni pracovali na tom, aby porazili svojho „spoločného nepriateľa“ a často bola politická moc na ich strane.
Počas vlády Konštantína sa schádzal koncil za koncilom na tom alebo inom mieste. Ich aktivita bola tak výrazná, že to jeden komentátor prirovnal k takémuto obrazu: „Cesty boli pokryté cválajúcimi biskupmi.“22 Najdôležitejšie regionálne koncily konané v Arimine, Seleucii a Sirmine prehlasovali ariánske a poloariánske kréda a mnohí vodcovia ich boli donútení podpísať. Dokonca aj rímsky biskup Libérius, ktorý bol zosadený zo svojej pozície, a ktorý sa veľmi túžil vrátiť na túto pozíciu, bol donútený, aby sa vzdal svojho presvedčenia a dopustil sa kompromisu.23
V priebehu niekoľkých desaťročí plynúcich po Nicejskom koncile, Atanázius, ktorý sa krátko po koncile stal alexandrijským biskupom, bol päťkrát zosadený zo svojej pozície. Raz sa stalo, že pred jeho dom prišlo 5.000 vojakov, ale jemu sa podarilo utiecť zadným východom. Hózius, ktorý mal už takmer sto rokov, bol tiež donútený silou a hrozbami zo strany cisára, aby prijal arianizmus. Na konci posledných šiestich desaťročí po koncile sa už zdalo, že výsledky koncilu sú definitívne zmarené. Hieronymus neskôr opísal tento moment histórie ako „časy, keď celý svet stonal a bol prekvapený, že sa ocitol v arianizme.“24
Napriek všetkému, uprostred temnoty zostal osamelý ale silný hlas. Argumentmi z Božieho slova, nebojácne napomínajúc omyl, Atanázius písal zo svojho útočišťa v púšti pozdĺž Nílu alebo z preľudneného predmestia Alexandrie a pokračoval v boji. Nebol ochotný vzdať sa, hoci mu sám cisár zakazoval slúžiť, opustila ho oficiálna miestna cirkev, odsúdili ho miestne koncily a biskupi. A tak dali vzniknúť fráze: „Athanasius contra mundum“ – Atanázius proti celému svetu. Presvedčený, že „Písmo je dostatočné a zvrchované nad tým všetkým“25 sa Atanázius správal ako pravý „protestant“ v svojich časoch.26 Atanázius protestoval proti prijatému kompromisu, ktorého sa dopustila oficiálna cirkev a robil tak, pretože mu to prikazovalo Božie slovo. Atanázius by bol dobre rozumel v čase, keď bol osamelý vo vyhnanstve, čo tým myslel Wycliffe, keď o tisíc rokov neskôr napísal: „Ak by sme mali aj sto pápežov, a keby aj všetci mnísi boli kardinálmi, viac by sme sa mali skláňať pred zákonom evanjelia ako pred všetkým tým zástupom.“27
Hnutie, ktoré závisí od politickej moci (viac ako na Božej pravde), je nakoniec odsúdené na zánik. A tak to bolo aj s arianizmom. Vtedy, keď sa už zdalo, že arianizmus upevnil svoj vplyv v ríši, začali v hnutí vnútorné rozpory a nakoniec bolo zničené zo svojho vnútra. Nemali nikoho tak verného ako Atanázius a krátko pred jeho zánikom tak vznikla veľká vlna odporu voči arianizmu. V roku 381 Konštantínopolský koncil bez váhania znovu potvrdil Nicejské vyznanie viery a to nie pre autoritu Nicejského koncilu ale preto, že to tak zjavil Boh. Autorita Nicejského vyznania spočívala na pevnom základe Písma. Storočie po Nicejskom koncile máme veľkého biskupa z Hippo, Augustína, ktorý píše Maximovi, ariánovi, a hovorí: „Nemusím sa odvolávať na Nicejský koncil, aby som ťa presvedčil, ako ani ty na ariminský koncil, aby si mňa presvedčil. Ja nepripúšťam to tvoje ako ani ty to moje stanovisko, ale poďme na základ, ktorý máme spoločný a tým je svedectvo Božieho slova.“28
Nicejské vyznanie dnes
Prečo aj dnes kresťania veria v Kristovu božskosť? Je to preto, lebo sú k tomu nútení uzákonenou teológiou alebo pápežom? Nie je to tak. Je to preto, lebo to učí Božie slovo. Keď veriaci kresťania prehlasujú platnosť Kréda potvrdeného na Nicejskom koncile, tak vlastne stručne schvaľujú jasne prezentované pravdy Božieho slova. Autorita Nicejského vyznania, zahrňujúceho výrok homoousion, nie je založená na autorite nejakej neomylnej cirkvi ale na vernosti Kréda Písmu. Krédo hovorí hlasmi apoštolov, pretože hovorí o pravdách, ktoré oni ohlasovali. Súčasní kresťania by mali byť vďační za svedectvo Atanázia, ktorý stál za touto pravdou, aj keď sa väčšina postavila proti nemu. Aj v našej dobe by sme mali pamätať na jeho príklad.
(Vyučuje v College of Christian Studies na Grand Canyon University a je profesor v Golden Gate Baptist Seminary a Faraston Theological Seminary. Zároveň je riaditeľom v apologetickej službe Alpha and Omega Ministries in Phoenix, Arizona.)
Preložené z: http://www.equip.org/article/what-really-happened-at-nicea/
1Nicejský koncil sa nezaoberal otázkou kánonu Písma. Touto otázkou sa zaoberali miestne koncily (napr. Hippo r. 393, Kartágo r.397). Novozákonný kánon sa vyvinul v povedomí cirkvi v priebehu času, tak ako predtým starozákonný kánon. In: Don Kistler, ed., Sola Scriptura: The Protestant Position on the Bible (Morgan, PA: Soli Deo Gloria Publications, 1995).
4Veľa sa popísalo o Konštantínovej viere a jeho obrátení na kresťanskú vieru. Niektorí mu pripisujú duchovné motívy v jeho angažovanosti ohľadne Nicejského koncilu. Iní vidia v tom iba jeho politické ciele. V každom prípade pre nás nie je dôležité rozlíšenie pravosti jeho viery, pretože rozhodnutie koncilu ohľadne prirodzenosti Syna nebolo nadiktované Konštantínom, obzvlášť keď bol Konštantín v záujme svojich politických cieľov otvorený kompromisnému riešenie v tejto záležitosti. Skutočný zápas v porozumení charakteru Ježiša Krista prebiehal síce v tieni Konštantína, ale Konštantín sotva mohol v plnosti rozumieť tejto diskusii a už vôbec mať dominantné postavenie.
5V nasledujúcich storočiach sa nevyskytovala myšlienka, že by bol koncil zvolal Rímsky biskup (pápež). Až dlho po Nicejskom koncile, niekedy okolo roku 680, sa začala šíriť verzia, a stále pretrvávajú pokusy oživiť tento historický anachronizmus, že koncil zvolal Rímsky biskup. Tvrdenie sa malo opierať o fakt, že dvaja presbyteri (Victor a Vincentius) zastupujúci starnúceho Rímskeho biskupa, mali predsedať koncilu. In: Philip Schaff’s comments in his History of the Christian Church (Grand Rapids: Eerdmans, 1985), 3:335.
6Takisto sa vášnivo diskutuje o úlohe Atanázia na koncile. Ako diakon, podľa neskoršie známych štandardov, nemal právo hlasovať. Prejavil sa ale jeho bystrý úsudok a nakoniec to bol on, komu pripadla celoživotná úloha obraňovať rozhodnutia koncilu.
7Latinský preklad pojmu je consubstantialis, teda tej istej podstaty, čo je zvyčajne používané aj v anglickej verzii finálnej podoby Nicejského vyznania.
8Modalizmus je viera, že Boh je jedna osoba, ktorá v istých časoch koná ako Otec, v iných časoch ako Syn a zároveň v inej dobe ako Duch. Modalizmus odmieta učenie o Trojici, ktoré prehlasuje, že tri osoby existovali od večnosti.
10Jediný základ pre takéto konštatovanie by mohol byť nájdený v liste, ktorý písal Eusébius ešte počas koncilu do svojho domovského zboru, kde vysvetľuje, prečo sa nakoniec vzdal svojho názoru a podpísal krédo a súhlasil s termínom tej istej podstaty (homoousios). V jednom bode píše, že Konštantín povzbudzoval ostatných k súhlasu a podpísaniu sa pod toto učenie, ale jedine s dodatkom „tej istej podstaty“ (homoousios). Pojem, ktorý použil Eusébius, parakeleueto, môže byť prekladaný aj ako príkaz ale aj miernejšie, ako rada alebo povzbudenie. V liste Eusébia ale nie je žiadny dôkaz, že by sa stotožnil s termínom homoousios na príkaz cisára alebo že by cisár bol pôvodcom tohto termínu.
14 Tít 2:13; 2 Pet 1:1; J 1:1-14; Kol 1:15-17; Flp 2:5-11 atď.
21Tí, ktorí zápasia s myšlienkou, či sa v tých časoch jednalo o rímsky katolicizmus, tak ako existuje dnes, by mali zvážiť toto: ak niekto príde dnes do kostola a zistí, že ľudia, ktorí sú tam zhromaždení neveria na pápežstvo, neveria na nepoškvrnené počatie Márie, na nanebovzatie Márie, v očistec, v odpustky, neveria na transubstanciáciu, a nie sú tam žiadne svätostánky, pomyslel by na to, že je v rímsko-katolíckom kostole? Samozrejme, že nie. A cirkev v roku 325 tiež v to neverila a nemala nič podobné. A hoci by sa medzi sebou nazývali katolíkmi, nemali by nič spoločné s rímskym katolicizmom.
