V júli 1959 bol Martyn Lloyd-Jones so svojou manželkou Bethan na dovolenke vo Walese. Navštívili nedeľné ranné modlitebné stretnutie v malej kaplnke a Lloyd-Jones sa prítomných opýtal: „Chceli by ste, aby som sa prihovoril?“ Ľudia sa zdráhali, lebo bol na dovolenke a nechceli ho oberať o jeho energiu. Avšak jeho žena povedala: „Nechajte ho. Kázanie je jeho život.“ Bolo to pravdivé tvrdenie. V predslove jeho mocnej knihy Kázanie a kazatelia (Preaching and Preachers) povedal: „Kázanie bolo mojou celoživotnou prácou… Kazateľská práca je tým najvyšším, najväčším a najvznešenejším poslaním, do ktorej môže byť niekto povolaný.“
Mnohí ho nazývali posledným kalvinistickým metodistickým kazateľom, pretože kombinoval Kalvínovu lásku k pravde a zdravé reformované učenie s ohňom a vášňou metodistického prebudenia v 18. storočí.
30 rokov kázal spoza kazateľnice vo Westminister Chapel v Londýne. Obvykle to znamenalo 3 kázne každý jeden víkend: v piatok večer a v nedeľu ráno a večer. Na konci svojho účinkovania poznamenal: „Poviem úprimne, že by som si vlastné kázania neprichádzal vypočuť.“ Avšak ostatní to tak necítili. Keď bol J.I. Packer 22-ročným študentom v rokoch 1948-1949, počúval kázania Lloyda-Jonesa každú nedeľu. Povedal, že ešte nikdy takéto niečo nepočul. Akoby mali jeho kázne moc elektrického šoku.
Lekár duší
Cesta Lloyda-Jonesa do Westministeru bola unikátna. Narodil sa v Cardiffe vo Walese 20. decembra 1899. Presťahoval sa do Londýna so svojou rodinou, keď mal 14 rokov. Navštevoval medickú školu St. Bartholomew’s Hospital, ktorú úspešne ukončil v roku 1921 a stal sa asistentom známeho primára Sira Thomasa Hordera. Toho opísal Lloyd-Jones ako „najbystrejšieho mysliteľa akého poznal.“
Medzi rokmi 1921 až 1923 prešiel Lloyd-Jones hlbokou premenou. Tá mu priniesla do života vášeň kázať a prevážila jeho lekárske povolanie. Dychtil po návrate do rodného Walesu. Svoju prvú kázeň mal 25. apríla 1925 a správa, ktorá odznela, bola opakujúcou sa témou jeho života: „Wales nepotrebuje toľko hovoriť o sociálnych opatreniach. Potrebuje veľké duchovné prebudenie.“ Táto téma prebudenia, moci a skutočnej životaschopnosti ho sprevádzala s celoživotnou vášňou.
V roku 1926 bol menovaný za pastora zboru Bethlehem Forward Movement Mission Church v Sandfieldse v Aberavone. V ďalšom roku sa oženil s jeho niekdajšou spolužiačkou z medicíny Bethan Phillipsovou. Mali spolu dve dcéry: Elizabeth a Ann.
Jeho kázanie sa stalo známym naprieč Britániou a Amerikou. Bolo populárne, krištáľovo čisté, doktrinálne zdravé, logické a zapálené. V roku 1937 kázal vo Philadelphii a G. Campbell Morgan (pozn. britský evanjelista) bol pri tom. Bol tak ohromený, že sa stal vo Westiminster Chapel v Londýne Lloyd-Jonesovým spolupracovníkom.
Stáli vedľa seba až do Morganovho odchodu do dôchodku v roku 1943. Potom už Lloyd-Jones kázal sám takmer 30 rokov. Zreteľnosť, moc a doktrinálna hĺbka jeho kázania pútala počas nedeľného ranného zhromaždenia 1500 a počas nedeľného večerného zhromaždenia 2000 ľudí.
Nosil čierne ženevské rúcho a nepoužíval žiadne vtipy. Svojich poslucháčov držal váhou a intenzitou kázania pravdy rovnako, ako to robil 200 rokov pred ním Jonathan Edwards.
V roku 1968 ochorel a prijal to ako znamenie odchodu do dôchodku. Nasledujúcich 12 rokov sa venoval písaniu. Zomrel v pokoji v spánku 1. marca 1981.
Potrebujeme prebudenie
Jeho služba bola od začiatku po koniec volaním po hĺbke v dvoch oblastiach: v biblických doktrínach a v životne dôležitej duchovnej skúsenosti. Svetlo a zápal. Logika a oheň. Slovo a Duch. Znovu a znovu bojoval proti mŕtvemu formálnemu inštitucionálnemu intelektualizmu a povrchnej uhladenej emocionálnosti orientovanej na zábavu a zameranej na človeka. Pre Lloyda-Jonesa bolo jedinou nádejou trvácneho riešenia historické prebudenie zamerané na Boha.
Keď nastane prebudenie, je ho vidieť. Nie je to nejaká pokojná subjektívna skúsenosť v zbore. Stanú sa veci, pre ktoré svet spozornie. Bolo to pre Lloyda-Jonesa veľmi dôležité. Bol zdrvený porušenosťou sveta a slabosťou cirkvi. Veril, že jedinou nádejou je niečo ohromné.
Kresťanská cirkev zlyháva a zlyháva žalostne. Nestačí byť len ortodoxnými. Samozrejme musíme byť ortodoxní, inak by sme prišli o obsah posolstva. Autorita a potvrdenie pravosti sú potrebné. Žijeme však v dobe, v ktorej potrebujeme nejaké špeciálne potvrdenie pravosti. Inými slovami, potrebujeme prebudenie.
Pre Lloyda-Jonesa znamenalo prebudenie druh demonštrácie moci, ktorá by potvrdila pravosť pravdy evanjelia zúfalo zatvrdenému svetu. Túžil po tom, aby bolo Božie meno obhájené a Božia sláva zjavená tomuto svetu. Vravel: „Mali by sme byť nedočkaví po niečom, čo zastaví národy, všetkých ľudí a prinúti ich to znova sa zamyslieť.“
Čistá sila
Stacy Woodsová opísala fyzický účinok jednej z Lloyd-Jonesových kázní: „Zvláštnym spôsobom bola Božia prítomnosť v zbore. Zacítila som, akoby ma nejaká ruka tlačila do lavice. Na konci bohoslužieb z nejakého dôvodu nehral orgán, doktor odišiel a každý zostal bez pohnutia sedieť na svojom mieste. Uplynulo asi 10 minút, kým ľudia našli silu vstať a v tichosti odišli zo zboru. Nikdy som nebola svedkom niečoho takého ani som nezažila kázeň s takouto fantastickou reakciou na ňu zo strany zhromaždenia.“
Ďalšia ilustrácia je z jeho skorších dní v Sanfieldse. Jedna žena, ktorá bola známym duchovným médiom, navštívila jeden večer jeho zbor. Po svojom obrátení dosvedčila: „V ten moment, keď som vošla do vašej kaplnky a sadla som si medzi ľudí, som si bola vedomá nadprirodzenej sily. Bola som na ňu zvyknutá z našich špiritistických stretnutí, ale bol tu jeden obrovský rozdiel. Cítila som, že sila vo vašej kaplnke je čistá.“
Lloyd-Jones vedel z Biblie, histórie a vlastnej skúsenosti, že mimoriadne pôsobenie Ducha nemožno presne kategorizovať. Povedal: „Spôsoby, cez ktoré prichádza požehnanie, sú takmer nekonečné. Musíme byť opatrní, inak ich obmedzíme, príliš zosystematizujeme alebo zmechanizujeme.“
Radšej dôverčivým ako mŕtvym
Tieto pozoruhodné vyučovania pochádzajú od hlavného rečníka reformačného hnutia poslednej generácie v Británii. V prípade, že si myslíte, že Lloyd-Jones bol plnohodnotným zamaskovaným charizmatikom, nebolo tomu tak. Dôkladne vyjadroval svoje rozčarovanie z pentekostálov a charizmatikov.
V rozpore s mnohými vtedajšími charizmatikmi trval na tom, že prebudenie má zdravý doktrinálny základ, že Duch Svätý zvrchovane prichádza a vanie, ako chce, že ľudia pokrstení Duchom Svätým nemusia hovoriť v jazykoch a že duchovné skúsenosti neboli nikdy dané kvôli nim, ale pre zmocnenie do zvestovania Krista a na oslavu Krista. K poslednému bodu napísal: „Najvyšší test pre posúdenie čohokoľvek, čo si nárokuje, že je dielom Ducha Svätého je v Jánovi 16:14: ‘On [Duch Svätý] mňa [Ježiša Krista] oslávi.‘“
Všetko to povedal s varovaním a rovnováhou. Silno prehlasoval otvorenosť voči nadprirodzenej demonštrácii moci, ktorú svet tak zúfalo potrebuje. O tých, ktorí sedia vzadu a ukazujú prstom na charizmatické excesy dobrých ľudí, povedal: „Bože, maj s nimi zľutovanie! Bože, maj s nimi zľutovanie! Je lepšie byť prehnane dôverčivým, ako byť telesným, samoľúbim a mŕtvym.“
Sprav svoju mocnú ruku známou
Akú radu by nám Lloyd-Jones dal v našej snahe o manévrovanie medzi nekritickou a nebiblickou dôverčivosťou na jednej strane a Ducha uhášajúcim odporom na druhej strane?
Jeho bežnou radou bolo, že skutočné prebudenie si nedokážeme nijak vyprodukovať sami a preto musíme zápasiť na modlitbách, byť trpezliví a nijak Pána časovo neobmedzovať. Avšak zdá sa, že existuje aj niečo viac ako modlitba. Lloyd-Jones oceňuje modlitbu D.L. Moodyho, ktorý prosil o „pripravené srdce.“ Ak je dôležité mať pripravené srdce, potom existujú prostriedky milosti okrem modlitby, ktoré srdce očisťujú a formujú ho viac a viac do podoby Krista. Rozjímajme preto nad Písmom, napomínajme sa v bratskom kresťanskom spoločenstve, umŕtvujme hriech a tak ďalej.
Lloyd-Jones zároveň vyučoval, že Duch môže byť uhášaný určitými formami prázdnej inštitucionalizácie. K mŕtvolnosti formálnych zborov vraví: „Nejde o to, že by Boh odišiel, ale že sa zbor vo svojej „múdrosti“ a inteligencii inštitucionalizoval, uhasil Ducha a takmer znemožnil Jeho prejavovanie sa.”
Ide o mocné vyhlásenie niekoho, kto veril vo zvrchovanosť Ducha. Ak je Duchu bránené a je uhášaný, potom nie je správne povedať, že nie je nič, čo by sme mohli spraviť pre otvorenie cesty Jeho príchodu. Inými slovami, zatiaľ čo sa zdá, že nedokážeme spôsobiť, aby Duch prišiel v moci, dokážeme urobiť veci, ktoré Ho zvyčajne zadržia od toho, aby prišiel.
Lloyd-Jones nás nastavuje na správnu cestu jednou záverečnou výzvou: „Spoločne sa rozhodnime Ho prosiť, naliehať na Neho, aby konal znovu a znovu. Nie kvôli skúsenosti alebo zážitku, ale kvôli tomu, aby Jeho mocná ruka bola známa a Jeho meno oslávené a velebené medzi ľuďmi.“
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/god-set-his-sermons-on-fire
