Ešte pred uverejnením kontroverznej encykliky o životnom prostredí, urobil pápež František v Dóme sv. Marty prehlásenie, ktoré poskytlo pre tento dokument teologický rámec. Doposiaľ bolo odhalených množstvo omylov, ktorých sa pápež dopustil ohľadne fungovania vedy, ekonomiky a politiky, ale tieto prešľapy blednú v porovnaní s jeho teologickými omylmi. Mnohých Františkových kritikov však neznepokojuje teológia, ale namiesto nej sa zameriavajú na sekulárnejšie témy ako kolektivizmus, ekologická konverzia a redistribúcia bohatstva – teda pápežská teológia, na ktorej to všetko stojí a padá.
„Chudoba je v úplnom centre evanjelia“, prehlásil pápež. „Ak odstránime chudobu z evanjelia, nikto viac nebude schopný pochopiť čokoľvek z odkazu Krista.“ Chudoba, ktorú tu František spomína, nie je duchovná chudoba, ale ekonomická. Niet tomu žiadnych pochýb, kedže dodáva, „Ak tvoja viera nezasiahne tvoju peňaženku, nie je to pravá viera.“ Odkazujúc na 2. list Korintským 8:9 objasňuje, že aj Ježiš Kristus sa vzdal všetkého bohatstva a stal sa chudobným. Ponížil sa kvôli nám. „Toto je význam prvého blahoslavenstva,“ vraví pápež. „Blahoslavení chudobní v duchu,“ t.j. „byť chudobný znamená, nechať sa obohatiť chudobou Krista a vzdať sa túžob po získaní bohatstiev mimo Krista.“ Zmysel Františkových slov je teda jasný: chudoba Krista sa netýka len duchovnej oblasti, ale aj tej materiálnej.
Kristova chudoba
Má však materiálna chudoba niečo spoločné s evanjeliom Krista? František je o tom presvedčený na základe interpretácie 2. listu Korintským 8:9. Takáto chyba je ale nepochopiteľná, pretože verš je posadený do stredu Pavlovho naliehania na korintský zbor, aby pomáhali chudobným a poukazuje na Krista ako na vzor: „Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou.“
Na rozdiel od Františka, ktorý sa zameriava na materiálnu stránku, Pavol to nerobí vôbec. Ten sa snaží o prirovnanie niečoho väčšieho k menšiemu, nie o prirovnanie dvoch rovnakých vecí. Robí to nevraviac, „Keďže sa Ježiš vzdal svojho materiálneho bohatstva, vy Korintskí to robte podobne.“ Vraví o niečom závažnejšom. Ježiš sa nevzdal materiálna, ale večnej slávy.
Tak milostivý a láskavý bol Ježiš, že sa ponížil, nie vzdaním sa ekonomických výhod, ale svojej slávy, ktorú zdieľal ako Boh pred stvorením sveta a stal sa ľudskou bytosťou, ktorá zomrie. Na chudobe Krista by sme nezmenilo absolútne nič aj keby žil na zemi ako bohatý muž – pretože by bol stále iba mužom. Vzdal sa slávy Syna Božieho a stal sa jedným z nás, ukrižovaným pre naše hriechy. Keď toto pre nás urobil, nemali by sme byť ochotní urobiť aspoň tak jednoduchú vec ako dať peniaze chudobným?
Zredukovať túto vec iba na materiálne bohatstvo, znamená nepochopiť význam Kristovho vtelenia. Peniaze nemajú s evanjeliom nič spoločné. Keď František vraví, že materiálna chudoba je integrálnou súčasťou evanjelia, okráda tým ľudí o pravú zvesť spásy a milosti Krista. Keď je materiálna chudoba „centrom evanjelia“, Kristus už potom viac nie je centrom evanjelia. Milosť už viac nie je jeho centrom. Iba materiálno a skutky. František týmto výrokom zamenil pravdu za klamstvo.
Chudobných máte pri sebe stále
František tu pripomína, istým spôsobom, učeníka z Betánie. Zatiaľ čo tam bol Ježiš, žena ho pomazala drahým olejom. Keď to učeníci (a špeciálne Judáš) zbadali, rozhorčili sa vraviac: „Načo táto strata? Veď sa mohlo toto draho predať a dať chudobným!“ Ježiš ich napomína, „Čo zarmucujete túto ženu? Veď mi preukázala dobrý skutok; lebo chudobných vždy máte so sebou, ale mňa nemáte vždy. Ona totiž, keď mi túto masť vyliala na telo, urobila mi to na pohreb. Veru vám hovorím: kdekoľvek po šírom svete bude sa kázať toto evanjelium, na jej pamiatku bude sa hovoriť aj o tom, čo urobila.“
Pre správnu interpretáciu scény z Matúša 26 (príp. Marka 14 a Jána 12) a pochopeniu toho, že vkladanie materiálnej chudoby do centra evanjelia je hrozným omylom, sa potrebujeme pozrieť na verš zo Starej Zmluvy, ktorý tu Ježiš cituje. Keď vraví, „lebo chudobných máte vždy so sebou,“ odkazuje na pasáž z Deutoronómia 15, ktorý hovorí o rušení dlhov v Izraeli každých sedem rokov. V tom čase bolo prikázané každému veriteľovi zrušiť akúkoľvek pôžičku voči svojmu „židovskému blížnemu“. Toto milosrdenstvo sa nemalo rozširovať na cudzincov – iba na Boží ľud. „Na cudzincovi to smieš vymáhať, avšak svojmu bratovi odpusť, čo máš uňho.“ Ak by bol Boží ľud dokonale poslušný, nebolo by chudobného v Izraeli (hoci by bolo vo zvyšku sveta).
Pasáž pokračuje vraviac, že Židia majú dávať štedro a nie z neochotného srdca. „Keďže nebudete bez chudobných v krajine, preto ti prikazujem: Ochotne otváraj svoju ruku svojmu bratovi, biednemu i chudobnému v krajine!“ Kvôli množstvu faktorov v živote, vrátane hriešnych rozhodnutí bude chudoba stále existovať, ale Židia boli povolaní do toho, aby sa starali jeden o druhého so štedrým a milujúcim srdcom. Rušenie dlhov bolo vyjadrením slobody a milosrdenstva, ale bolo to len predzvesťou niečoho úžasnejšieho.
Je zjavné, že Ježiš cituje túto pasáž. On nepredpovedá, že chudobní tu budú stále. Poukazuje späť na rušenie dlhov v Izraeli ako znamenie jeho pravého poslania. Táto pasáž z Deutoronómia je materiálnou predzvesťou duchovnej reality, ktorú Kristus naplní. Pod Starou Zmluvou bolo Židom nariadené rušenie finančných dlhov. Ak by poslúchli, nebolo by viac fyzickej chudoby v Izraeli. Keď chceli učeníci použiť drahý parfum, aby rozdali peniaze chudobným, Ježiš využíva túto príležitosť, aby im ukázal, že On je tým, kto ruší dlhy. Duchovné požehnania, nie materiálne sú centrom Jeho správy – a tieto požehnania sú dostupné pre všetkých ľudí.
Keď Ježiš vraví, že chudobní tu budú stále, myslí tým, že tu nie je kvôli záchrane pred materiálnou chudobou. Je tu kvôli oslobodeniu od našich duchovných dlhov – našich hriechov – kvôli oslobodeniu od duchovnej chudoby a pokropeniu duchovnými požehnaniami a večným životom. Jeho smrť zaplatí všetky dlhy a skrze vieru v Neho, už nebude viac duchovnej chudoby.
V starozmluvných časoch mohla byť fyzická chudoba v Izraeli eliminovaná plnou poslušnosťou voči Božím nariadeniam. Bolo to však nemožné dosiahnuť pre kohokoľvek a na akomkoľvek mieste. Rovnako tak bolo pre nich nemožné eliminovať aj duchovnú chudobu. Starozmluvné úsilie nestačilo. Iba Ježiš mohol naplniť Božie požiadavky dokonale – a aj sa tak stalo, až po smrť na kríži. Zomrel na našom mieste, bez hriechu, aby sme mohli byť zachránení. Jeho milosť ruší naše dlhy. Jeho milosť nás vykupuje. Už viac nie sme duchovne chudobní kvôli Jeho poslušnosti. Kristus je centrom evanjelia. Nič iné. Solus Christus.
Denise C. McAlister
Preložené z: http://thefederalist.com/2015/06/24/pope-francis-doesnt-get-the-gospel/