Zriedkavo pristupujem k modleniu sa bez toho, že by ma nenapadla aspoň jedna vec, ktorú by som mohol robiť namiesto toho. Niektoré z dôvodov vyzerajú dôležito: „Potrebujem sa vyspať.“ alebo „Mám veľa práce.“ Iné až tak nie: „Zaujímalo by ma, kto vyhral včerajší hokejový zápas.“ alebo „Mal by som si skontrolovať svoj e-mail.“ Učím sa očakávať, že takéto dôvody sa budú vtierať do mysle, keď sa blíži čas na modlitbu. Taktiež sa učím nazývať tieto zámienky pravým menom: klamstvá.
Zaiste, tieto dôvody nie sú čiernobielymi klamstvami. Spánok patrí k základným životným potrebám. Boha si môžeme uctiť na svojich vankúšoch rovnako ako na svojich kolenách (Žalmy 127:1-2). Avšak ak nám tieto veci pravidelne kradnú čas, ktorý sme plánovali stráviť so svojím Bohom, stanú sa klamstvami, pohodlnými podvodmi, ktoré nás držia od tela-usmrcujúceho, pekla-odporujúceho a Boha-oslavujúceho diela modlitby.
Ak by sme len mohli strhnúť masku týmto klamstvám a pozrieť sa im priamo do tváre, pochopili by sme, že sa im nedá veriť. Uvažujme nad týmito štyrmi klamstvami, ktoré sa skrývajú za našou pasivitou sa modliť, a nad tým, ako na ne reagoval Pán Ježiš:
„Nemám čas sa modliť.“
Z pomedzi všetkých klamstiev, ktoré nás držia od toho, aby sme šli na svoje kolená, sa táto šikovná výhovorka javí ako najpravdivejšia: „Nemám čas sa modliť.“ Denník máme plný a tak si myslíme, že modlitba môže počkať do zajtra.
Takto však náš Spasiteľ neuvažoval. Keď raz uzdravil muža z malomocenstva, ocitol sa obkolesený Galilejčanmi. Už aj tak sa na Neho valil zástup (Lukáš 5:1), „ale potom sa chýr o Ňom tým väčšmi šíril a schádzali sa veľké zástupy, aby Ho počúvali a aby uzdravoval ich choroby“ (Lukáš 5:15). Misia bola úspešná. Davy prichádzali nielen kvôli uzdraveniu ale aj kvôli tomu, aby Ho počúvali. Zaiste, v takomto období jedinečného záujmu o službu by bol Ježiš oprávnený modlitbu vynechať, aby vyučoval stratené ovečky.
Potom čítame: „On sa však utiahol na púšť a modlil sa“ (Lukáš 5:16). Pán Ježiš sa nikdy nenechal oklamať spôsobom, akým sme pravidelne podvádzaní my, teda že táto alebo hentá potreba musí okamžite odsunúť miesto osobného stretnutia s Otcom na druhú koľaj. Tí, ktorí sa chcú oddať modlitbe, musia rovnako ako Pán Ježiš hovoriť „nie“ množstvu druhých najlepších príležitostí. Tí, ktorí nasledujú Pána Ježiša v takejto poslušnosti, vymieňajú sebadôveru za závislosť na Otcovi, povrchnú zaneprázdnenosť za skutočnú produktivitu, krutovládu neodkladnosti za vedenie Duchom Svätým.
„Modlitba nestojí za tú námahu.“
Toto klamstvo v sebe zahŕňa polopravdu: Pán Ježiš nás dopredu varoval, že modlitba vyžaduje vytrvalé úsilie. Keď hovoril svojim učeníkom, aby sa neustále modlili a neochabovali (Lukáš 18:1), domnieval sa, že sa niekedy budú modliť a pri tom ochabovať. Ako hovoril v podobenstve o vdove (Lukáš 18:1-8), úprimná modlitba prechádza cez obdobia pýtania si bez prijímania, hľadania bez nachádzania, klopania na dvere, ktoré sa zdajú byť zvnútra zatarasené (Matúš 7:7).
Popri všetkých týchto skutočnostiach Pán Ježiš ničí toto klamstvo. Všetky úprimné verné žiadosti smerujú k prijatiu, všetko hľadanie vedie k nachádzaniu a všetko klopanie otvára dvere k nádeji, ktorá sa už viac nevzďaľuje (Matúš 7:8). Náš Otec vie, ako nám dobrými vecami oplatiť naše zápasy na modlitbách (Matúš 7:11).
„Dnešok zvládnem bez modlitby.“
Rovnako ako pri poslednom klamstve, len málo kresťanov by túto vetu povedalo nahlas. Avšak mnohí z nás nájdu stovky spôsobov, ako ju povedať aj bez slov. Keď zvyknem vkročiť do nového dňa vyspatý, informovaný o najnovšom dianí vo svete, s plným žalúdkom ale bez modlitby, vlastne tým hovorím: „Nezvládnem dnešný deň bez raňajok, správ a spánku, ale zvládnem ho bez modlitby.“
Sila tohto klamstva z časti pochádza z našich skúseností. Mnohí z nás už prešli dňom bez modlitby bez toho, aby si svoje životy pokazili. Niektorí možno zistili, že im to ide aj bez modlitby prekvapujúco dobre. Takýto pragmatizmus však zabúda na záväzné slová nášho Pána: „Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť“ (Ján 15:5). Bez modlitebnej závislosti na Pánovi Ježišovi (Ján 15:7) nemôžeme urobiť nič: nič čo by oslávilo Boha, nič by malo dopad na večnosť. Ak je naším zámerom uspieť vo svete, ktorý hynie (1. Jána 2:17), potom áno, môžeme dnešok zvládnuť aj bez modlitby. Ak je našim zámerom spraviť niečo, čo oslávi Božie meno, niečo, čomu sa aj anjeli zaradujú, niečo s večnou ozvenou, potom je modlitba nevyhnutná podobne ako dýchanie.
„Keď sa modlím, Boh ma nepočuje.“
Mnohí z nás cítia neprítomnosť Boha v modlitbe jednoducho preto, lebo sme vo vojnovom stave: sužovaní telom zvnútra a démonmi zvonku. Príliš ľahko zabúdame na to, prečo máme my, kresťania, privilégium volať na Boha: Pretože Pán Ježiš povedal svojim učeníkom, nech prosia v Jeho mene (Ján 16:26).
Ak by sme klopali na nebeskú bránu vo svojom vlastnom mene a žiadali si byť vypočutí na základe vlastných zásluh, mali by sme každý dôvod na pochybnosť, či nás Boh počuje a otvorí nám. Avšak my sa nemodlíme vo vlastnom mene. Modlíme sa v mene Pána Ježiša, v mene Otcovho Milovaného, ktorý prišiel na svet práve kvôli tomu, aby nás priviedol k Otcovi (Ján 16:27, 17:3.6). Ak sme v Ňom, potom naše hlasy nie sú vzdialené od Otca viac ako hlas Jeho Syna (Ján 16:28, Židom 4:14-16).
Scott Hubbard
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/four-lies-that-keep-us-from-prayer
