V stredovekej Európe rímsko-katolícka cirkev vo veľkej miere riadila všetky záležitosti súvisiace s duchovným životom. Bolo to obdobie, kedy Biblia nebola dostupná bežným ľuďom ale len kňazom a vodcom tejto cirkvi. Vďaka tomuto prístupu sa začali považovať za jediných, skrze ktorých mohli mať ľudia prístup k Písmu a teda aj ku Bohu. Kňazi udeľovali odpustenie, požehnanie a rozhodovali o tom, kto bude dedičom večného života.
V 14. storočí bola cirkev úplne pohltená inštitucionálnou korupciou. Za viditeľnou oponou zbožnosti vládla morálna skazenosť a bezbožnosť. Zatiaľ čo bohatí vodcovia tejto cirkvi sa snažili naplniť si vrecká a upevniť si moc vďaka nevedomosti obyčajných ľudí, tak chudobní farníci sa snažili v pokore prežiť a očistiť meno cirkvi. Pápež a biskupi žili zvrátenými životmi v prepychu a smilstve. Cirkev vládla železnou rukou, dokonca kontrolovala aj jednotlivé vlády a tým zasahovala do všetkých aspektov života stredoveku.
Vo svojej podstate bola stredoveká rímsko-katolícka cirkev živnou pôdou pre rôzne herézy a duchovné klamstvá. Napriek tomu si Pán uprostred všetkej tej korupcie používal svojich vyvolených k tomu, aby budoval svoju vlastnú pravú skutočnú jedinú cirkev, svoju nevestu. Aj v tomto období existovali niektoré cirkvi, ktoré dokázali existovať mimo autority Ríma a dokázali rásť. Pán si používal odvážnych a verných ľudí, akými boli John Wycliffe a Ján Hus, ktorí verne odmietali nebiblické katolícke dogmy a ktorí dokázali odstrániť zbožnú masku tejto cirkvi a odhaliť všetku tú skazenosť a špinu uprostred nej. Rovnako ako anglickí puritáni o niečo neskôr, ani títo odvážlivci nechceli násilne zvrhnúť cirkev, len ju chceli priviesť k pokániu a navrátiť k biblickým pravdám. Za túto ich snahu boli obaja vyššie menovaní muži exkomunikovaní a upálení ako heretici (Wycliffe bol exkomunikovaný až dávno po svojej smrti, jeho telo bolo spálené a jeho kosti boli rozdrvené a vysypané do rieky Swift).
Napriek obrovskému úsiliu rímsko-katolíckej cirkvi umlčať Wycliffa, Husa a im podobných, pravda, ktorú kázali, prežila a vydláždila cestu pre zapáleného nemeckého mnícha, aby niesol ich odkaz a udelil tak zdrvujúcu ranu pápežskej veľmoci. Podobne ako jeho predchodcovia, ani Martin Luther sa nesnažil ovládnuť cirkev nejakou násilnou cestou. Všetko sa to začalo jeho horlivým štúdiom Písma a skrze osvietenie Duchom Svätým, vďaka čomu mohol prísť k zachraňujúcemu poznaniu Pána Ježiša Krista a mohol jasne uvidieť a pochopiť odchýlky rímsko-katolíckej cirkvi od pravdy evanjelia.
Historici datujú začiatok reformácie na 31. októbra 1517, kedy Luther pribili 95 téz na dvere kostola vo Wittembergu. V tomto Lutherovom významnom pojednaní, kedy podľa svojich neskôr napísaných vlastných slov ešte nebol obrátený, argumentoval proti nátlaku, ktorý bol vyvíjaný na bežných ľudí cez rímsko-katolícke tradície, najmä predávanie odpustkov.
Odpustky boli pre katolíkov prostriedkom, ako sa vykúpiť z hriechov a očistca. Bolo možné si ich zakúpiť aj za svojich mŕtvych blízkych. V období extrémne vysokej úmrtnosti a neustáleho tlaku rímsko-katolíckych tradícií ľudia hľadali v čomkoľvek nádej s túžbou vyhnúť sa utrpeniu v posmrtnom živote.
Počas vlády pápeža Lea X. využívala stredoveká cirkev zisk z predaja odpustkov na financovanie komplikovaných stavieb, akou bola napríklad aj Bazilika svätého Petra v Ríme. Jedným z najúspešnejších predajcov odpustkov bol mních Johann Tetzel.
Tetzel bol nesmierne šikovný a presvedčivý pri tomto klamstve s odpustkami. Povzbudzoval ľud ku kúpe jednoduchou frázou: „Akonáhle minca v pokladnici zazvoní, duša z očistca sa vytratí.“ Táto veľmi primitívna fráza bola na počudovanie veľmi úspešná medzi jednoduchými sedliakmi, ktorí nenachádzali v ničom inom väčšiu nádej.
Luther priam až zúril nad Tetzlovým hanebným predajom odpustkov. Jeho 95 téz bolo priamou reakciou proti praktizovaniu predaja odpustkov a proti cirkevnej chamtivosti a nenásytnosti. 86. téza je obvinením proti samotnému pápežovi Leovi: „Prečo samotný pápež, ktorého bohatstvo je dnes väčšie ako bohatstvo najbohatšieho Crassa, nepostaví Baziliku svätého Petra z vlastných peňazí, ale radšej využíva peniaze chudobných veriacich?“
Hoci týchto 95 téz spustilo reformáciu, napriek tomu neboli tou ústrednou témou reformačného boja. Popravde, Luther ešte nebol znovuzrodený, keď písal tieto tézy. Jeho znovuzrodenie prišlo krátko na to. Je to jasne viditeľné v tom, že v týchto 95 tézach nie je nikde spomenutá doktrína ospravedlnenia jedine z viery, hoci práve ona je neprekonateľným argumentom proti predaju odpustkov. Aj toto je dobrým dôkazom toho, že Luther skutočne pochopil, čo to znamená byť zachránený jedine vierou, až po napísaní týchto 95 téz. Ani odborníci nedokážu určiť presný rok Lutherovho obrátenia, hoci sám Luther o svojom obrátení hovoril dosť často. Luther svoje obrátenie opisuje slovami:
„Slová ‚spravodlivosť‘ a ‚Božia spravodlivosť‘ zasiahli moje svedomie ako blesk. Keď som počul tieto slová, bol som nesmierne vydesený. Vedel som, že keď je Boh spravodlivý, tak musí trestať. Ale keď som sa z Božej milosti v jednej miestnosti tejto veže ponoril do premýšľania nad slovami ‚Spravodlivý z viery bude žiť‘ (Rimanom 1:17) a ‚spravodlivosť Božia,‘ tak som čoskoro prišiel k záveru, že keď my, ako spravodliví ľudia, by sme mali žiť z viery a Božia spravodlivosť má podiel na spasení každého, kto verí, tak spasenie nie je z našich zásluh, ale jedine z Božej milosti. Keď som toto pochopil, môj duch sa zaradoval, pretože jedine Božou spravodlivosťou sme ospravedlnení skrze Krista. Tieto slová, ktoré ma predtým desili, sa mi teraz stali nesmiernou útechou. V tejto veži mi Duch Svätý odhalil Písmo.“
Pravda o tom, že veriaci sú ospravedlnení jedine vierou, sa stala ústrednou témou všetkých reformačných polemík. Táto pravda, Sola fide, sa stala materiálnym princípom celej reformácie. Bol tu však aj formálny princíp reformácie, Sola Scriptura, ktorý hovoril o autorite a dostatočnosti Písma, ktorý motivoval Luthera k napísaniu 95 téz. Oddanosť tomuto princípu bola u Luthera zjavná aj v iných spisoch, ktoré napísal ešte pred svojím obrátením.
Ján Kalvín, Ulrich Zwingli, Philip Melanchton, Theodore Beza, John Knox a mnoho ďalších reformátorov zdieľalo rovnaké presvedčenie a bojovalo rovnaký boj na rôznych frontoch, aby zachránili a zachovali autoritu Božieho slova v cirkvi a ochránili ju tak pred pápežskou tyraniou a herézami rímsko-katolíckej cirkvi. Nadradenosť a autorita Písma boli tlčúcim srdcom reformácie, z ktorého vychádzali všetky ostatné základné pravdy.
Počas obhajoby svojej práce Luther vyslovil na koncile vo Wormse tieto známe slová:
„Pokiaľ ma nepresvedčí Písmo alebo jasné rozumné dôvody, slová Písma, ktoré som doteraz citoval, sú mocnejšie ako ja: Neuznávam autoritu pápežov ani koncilov, lebo si často protirečia. Moje svedomie je spútané Božím slovom. Nemôžem nič odvolať a neodvolám, lebo ísť proti svedomiu nie je správne a ohrozuje spásu. Tu stojím, inak nemôžem. Boh mi pomáhaj! Amen.“
O 500 rokov neskôr slúžia mnohí kresťania v tieni týchto veľkých Božích bojovníkov a pokračujú v šírení ich odkazu o dôveryhodnosti Písma a pravde evanjelia. Pokračujeme v ich vyznávajúcom proteste a to nie len proti Rímu, ale proti akémukoľvek systému, cirkvi alebo samozvaným vodcom, ktorí sa odkláňajú od Božieho slova. A tragédiou je, že dnešná cirkev môže čeliť väčším hrozbám, aké číhali za čias rímskej nadvlády.
Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B181010
