Pred rokmi sa ma opýtali: „Ak by si mohla byť matkou svojich dcér ešte raz, čo by si urobila inak?“ Moju myseľ zaplavili chyby a zlyhania, ale za chvíľu som mala odpoveď.
„Priala by som si, aby som dokázala viac dôverovať Bohu.“
Jedným z mojich obľúbených veršov je Žalm 37:3: „Dôveruj Hospodinovi a čiň dobre.“ Avšak za dní, keď som bola matkou, som niekedy vzala tento verš odzadu. Dala som „čiň dobre“ pred „dôveruj Hospodinovi“.
Neznamená to, že som Bohu v konečnom dôsledku nedôverovala. Ale vtedy „konaj dobre“ sa presunulo dopredu a „dôveruj Hospodinovi“ odsunulo dozadu. Zamerala som sa na to, čo som pre moje deti robila (alebo nerobila) a iba nie veľmi jasne som si bola vedomá toho, čo Boh robil v živote mojich detí. Dôverovať Hospodinovi sa stalo niečím, na čo som myslela až po tom, keď som sa ako matka venovala svojim deťom tak, ako by to všetko záviselo len odo mňa.
Držal ma pocit viny
Keď som dala „čiň dobre“ pred „dôveruj Hospodinovi,“ húževnato sa ma ako matky držal pocit viny. Ak moje batoľa pohltil hnev, myslela som si: „Moja výchova nie je dosť dôsledná.“ Ak moja dorastajúca dcéra bola duchovne vlažná, verila som, že moja snaha urobiť z nej učeníka ju k tomu dostatočne nevedie. Keď moje dieťa zaostávalo, urobilo chybu alebo akýmkoľvek spôsobom zhrešilo, robila som si výčitky: „Dostatočne im nepomáhaš.“
Po nociach som nespávala, premietala som si svoje nedostatky, znovu preberala svoje plány, ako byť zajtra lepšou mamou. Bola som posadnutá svojimi chybami a prehliadala som Božiu vernosť. Keď som „čiň dobre“ dala na prvé miesto, nič dobré, čo som urobila, nikdy nebolo dosť dobré.
Strach kráčal so mnou
Keď som dala „čiň dobre“ pred „dôveruj Hospodinovi,“ tak so mnou kráčal strach. Bála som sa, že moje úsilie zlyhá. Bála som sa, že moje obmedzenia spôsobia, že moje deti budú zaostávať: bála som sa, že moje hriechy v nich zanechajú stopu na celý život. Bála som sa, že moje nádeje a túžby pre moje deti skončia v horkosti a sklamaní.
Keď moje „čiň dobre“ poháňal strach, tak keď moje dospievajúce deti porušili pravidlá, dostala som sa do paniky a potom som ich napomínala, ak nepreukázali znaky činenia pokánia. Snažila som sa byť pre svoje deti Duchom Svätým a všetci vieme, ako dobre toto funguje.
Čo má vyčerpaná mama urobiť?
„Obťažený pocitom viny a plný strachu utekám k Tebe, môj Pane.“ Isaac Watts
Čo má vyčerpaná, pocitom viny držaná, so strachom kráčajúca mama robiť? Musíme urobiť to, čo urobil Isaac Watts: Utekať k Bohu. Musíme dôverovať Bohu v našom konaní dobrého. Dôverovať Bohu neznamená, že prestaneme konať dobre. Naopak: On posilní každú dobrú prácu. Keď dôverujeme Bohu, náš strach mizne a naše sebaúsilie kladieme na Neho. Keď dôverujeme Bohu, napĺňa to naše činenie dobrého pokojom, radosťou a posilňuje to nádej. V skutočnosti dôverovanie Bohu a činenie dobrého idú spolu ruka v ruke. Iba keď dôverujeme Bohu, môžeme svojim deťom konať dobre.
Potrebujeme dôverovať Bohu, že aj keď sme ďaleko od toho, aby sme boli dokonalí, sme tou dokonalou matkou pre naše deti. Potrebujeme dôverovať Bohu, aj keď naše činenie dobrého nie je dostatočné, že On vykoná omnoho viac dobrého, ako si dokážeme predstaviť (Efezským 3:20). Potrebujeme dôverovať Bohu, že počuje hlas núdzneho, že povýši pokorného a odmení vernosť (Žalm 34:17; Jakub 4:10; Matúš 25:21). Potrebujeme dôverovať Bohu, že naše slabé úsilie činiť dobre prináša ovocie, pretože On aktívne, mocne činí dobro nám (Žalm 23:6).
Čo hovorím svojim dcéram dnes
Takže keď moje dcéry nariekajú nad svojimi chybami ako matky, majú strach a hovoria: „Nie som dosť dôsledná pri výchove svojho bábätka,“ alebo „Čo ak stratím vzťah so svojím dospievajúcim dieťaťom?,“ poviem im: „Aké ste podobné svojej matke! Tiež som niekedy chybovala a robila si starosti, ale dobrou vecou pre nás je, že náš milostivý Boh robí pre nás vždy dobre, iba dobre a navždy dobre. Takže Mu dôverujte a robte ďalej dobre.“
Jedna z výhod zostarnutia je, že keď sa pozriem dozadu, môžem vidieť, že Boh urobil to, čo by som ja nikdy nedokázala urobiť. A verím, že Boh bude pokračovať robiť ešte viac a nad to, čo by som mohla urobiť ja. Dívam sa na svoje štyri dospelé deti a vidím, že nesú ovocie spôsobmi, ktoré omnoho viac prekračujú to, v čo som mohla dúfať. Vynikajú v úsilí tak, že to presahuje všetko, čo som ich kedy mohla naučiť ja. To neznamená, že počas ich cesty neboli prekážky a obchádzky. Ale toto viem: Bohu sa dá dôverovať.
Osemnásť rokov potom, ako som dostala otázku: “Čo by si robila inak?,“ je moja odpoveď stále tá istá, ale dodala by som jednu vec: „Priala by som si, aby som dôverovala Bohu viac, pretože sa Mu dá dôverovať.“ A prehlásila by som to s väčšou dôverou ako predtým, pretože som si teraz omnoho istejšia, že Boh je verný. A tak vám hovorím, drahé matky, ktoré ste obťažené pocitom viny a strachom, utečte sa dnes k Nemu. A dôverujte Mu.
Carolyn Mahaney
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/my-biggest-mistake-as-a-mother