Hneď na začiatku sa stretávame s tým, čo sme už spomenuli: že každú modlitbu musíme predniesť Bohu v Kristovom mene, nakoľko Mu ani v žiadnom inom mene (dokonca ani v našom vlastnom) nemôže byť prednesená. Ak voláme Boha Otcom, vždy pred seba staviame Kristovo meno. Kristus sám je jediným dôvodom nášho vypočutia.Pretože skrze akú inú dôveru by niekto mohol nazývať Boha Otcom a kto by sa dal strhnúť do takej nerozvážnosti, aby si osvojil česť Božieho Syna, ak by sme neboli v Kristovi prijatí za synov milosti? On je tým pravým Synom, ktorý nám bol daný za Brata, aby to, čo je Jeho prirodzeným vlastníctvom, stalo sa z dobrotivého prisvojenia si vierou naším. Ako hovorí aj Ján, že „dal právo a moc stať sa Božími deťmi tým, ktorí veria v jednorodeného Syna Božieho“ (Ján 1:12). A tak sa nazýva naším Otcom a chce, aby sme Ho tak nazývali. Týmto krásnym menom nás zbavuje všetkej nedôvery, kedže nikde inde nemôžeme nájsť silnejší cit lásky ako u Otca. Avšak Jeho láska k nám je o toľko silnejšia a znamenitejšia ako všetka láska našich rodičov, o koľko On prevyšuje dobrotou a milosrdenstvom všetkých ľudí. Aj keby boli naši otcovia na zemi zbavení všetkého citu otcovskej lásky a opustili by svojich synov, On nám nikdy nebude vzdialený, pretože nemôže zaprieť sám seba.
Máme totiž Jeho zasľúbenie: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo Ho prosia“ (Matúš 7:11). Preto nemôžeme hľadať pomoc nikde inde len u Neho, ibaže by sme Mu vyčítali núdzu a nedostatok prostriedkov alebo krutosť a prílišnú strohosť. Neudávajme za dôvod to, že nás činí bázlivými uvedomovaním si hriechov, dôsledkom čoho je predstava, že hoci je Otec akokoľvek dobrý a láskavý, je proti nám popudený. Ak syn sám pokorne a skrúšene uzná svoju vinu a prosí otca o milosrdenstvo, či môže byť otcovo vnútro tak zatvrdené, že nebude týmito prosbami pohnuté? Čo potom u Otca milosrdenstva a Boha veľkého potešenia (1. Korintským 1:3)? Či nevypočuje slzy a vzdychy synov, ktorí sa Ho dovolávajú?
Túto prekypujúcu plnosť otcovskej blahovôle nám predstavuje v podobenstve, kde otec k synovi, ktorý odcudzil a roztopášne premrhal jeho majetok, vystiera svoju náruč, nečaká, kým ho bude prosiť o milosť, ale sám sa k nemu obracia, zdiaľky ho spoznáva, ide mu naproti, teší sa z neho a prijíma ho (Lukáš 15:11-24). Lebo keď nám položil pred oči tento príklad tak veľkej blahovôle pri človeku, chcel nás poučiť, ako ju musíme v omnoho väčšej miere očakávať od Neho, ktorý nie je hocijakým otcom, ale Otcom ponad všetkých otcov.
Preto aby ešte viac utvrdil našu vieru, že práve On je takýmto Otcom, chcel byť nazývaný nielen Otcom, ale „naším Otcom“. Jednajme s Ním preto takto: „Otče, ktorý si tak verný voči Svojim synom, tak ochotný odpúštať, my, Tvoji synovia k Tebe voláme a Teba prosíme, kedže sme celkom presvedčení, že k nám necítiš inú lásku než otcovskú, hoci sme takého Otca nehodní.“ Dostáva sa nám nielen poučenia, aby sme Ho všetci spoločne nazývali naším Otcom, ale aj napomenutia, koľko citu bratskej lásky musí medzi nás vstúpiť, keď sme spoločnými synmi takéhoto Otca. Lebo keď máme všetci jedného Otca, od ktorého pochádza všetko dobro, patrí sa, aby medzi nami nebolo rozdelené nič, čo by sme s veľkou pohotovosťou neboli ochotní zdieľať jeden s druhým, pokiaľ to nutnosť vyžaduje.
Keď je tomu tak, že si túžime navzájom podať ruku a pomáhať si, ničím by sme bratom nemohli prospieť viac, než porúčať ich do ochrany a starostlivosti najlepšieho Otca. Ak máme Jeho náklonnosť a priazeň, nemôžeme mať v ničom nedostatku. Pretože ak nás On miluje v pravde a zo srdca, tak musíme ukázať záujem a náklonnosť nielen Jemu ale aj Jeho ľudu, Jeho rodine a Jeho dedičstvu, ktoré tak veľmi poctil, že ho nazval plnosťou jednorodeného Syna (Efezským 1:23). Kresťanova modlitba teda musí byť konaná podľa tohto pravidla, aby bola všeobecná a obopínala všetkých, ktorí sú v Kristovi Jeho bratmi; nie len tých, ktorých práve vidí a pozná. Čo im Boh určil, to je mimo našu možnosť poznania, ale sme povinní im priať a veriť o nich len to najlepšie. Nado všetko sme povinní byť naklonení jedinečným citom k domácim viery, ktorých nám apoštol obzvlášť doporučil (Galatským 6:10). Zatiaľ čo láskavosť k obdarovaniu môžeme preukázať len tým, ktorých núdzu sme si všimli, modlitbou vieme pomáhať aj celkom cudzím a úplne neznámym, hoci sú od nás odlúčení akoukoľvek vzdialenosťou. To sa teda deje spomenutým všeobecným pravidlom, do ktorého sú zahrnutí všetci synovia Boží.
Pridáva sa „na nebesiach.“ Z toho sa však nesmie usúdiť, že je nebeským priestranstvom spútaný, obmedzený a uzavretý. Veď sám Šalamún vyznáva (1. Kráľov 8:27), že nebesia nebies Ho nemôžu obsiahnuť a prorok Izaiáš hovorí (Izaiáš 66:1), že „nebesia sú Jeho trónom a zem podnožou Jeho nohám“ (Skutky apoštolov 7:49, 17:24). Tým naznačuje, že nie je obmedzený nejakým určitým priestorom, ale že je rozptýlený vo všetkom. Kedže by však naša myseľ pre svoju tuposť inak nemohla pochopiť Jeho nevysloviteľnú slávu, je nám naznačená nebom, nad ktoré sa naše oko nemôže stretnúť s ničím vznešenejším a velebnejším. Preto je to to isté, ako keby nám bolo o Ňom povedané, že je mocný, zvelebený a nekonečný. Musíme teda pozdvihnúť naše mysle vyššie, aby sme Ho nemerali pozemskými merítkami a aby sme Jeho vôľu neplnili podľa našej ľubovôle.
Preložené z: https://portal.cb.cz/archiv-download/Zaj%C3%ADmav%C3%A9%20materi%C3%A1ly/Instituce%20-%20Jan%20Kalv%C3%ADn.pdf
