Zmierený z Božej vôle

30. januára 2019

(Toto je v poradí tretí článok série šiestich článkov o zmierení od Johna MacArthura. Pod článkom nájdete linky na ostatné články aj na PDF celej série.)

Keď sa chceme zmieriť s ľuďmi, tak je to dosť náročné, ale keby sme sa sami chceli zmieriť s Bohom, tak je to nemožné. Môžeme budovať mosty alebo zaceľovať rany s ľuďmi, ktorým sme ublížili. Boh je však dokonale spravodlivý. Sme bezmocní akýmkoľvek spôsobom napraviť škody, ktoré spôsobili naše zločiny voči Bohu.

Jednoducho a v skratke povedané, nemôžeme sa sami zmieriť s Bohom. Potrebujeme, aby Boh, voči ktorému sme sa previnili, zobral iniciatívu do vlastných rúk. Preto je dôležité, aby sme sa na zmierenie pozerali z Božej perspektívy: teda, že je to Božia vôľa, na základe ktorej môžeme byť s Ním zmierení. A presne tento pohľad vidíme aj v 2. liste Korintským 5:18-21.

„A to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou v Kristovi a zveril nám službu zmierenia, že totiž Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia. Miesto Krista sme teda poslovia, akoby vás Boh napomínal skrze nás. Miesto Krista prosíme: zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“ (2. Korintským 5:18-21)

Pavol začína túto pasáž slovami: „A to všetko je z Boha…“ O čo sa tu jedná? Aby sme to zistili, musíme sa pozrieť späť do 17. verša, kde je napísané: „Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové.“ Hovorí sa tu o nových veciach, ktoré sú výsledkom obrátenia, znovuzrodenia a spasenia a všetko toto pochádza z Boha. Božia úloha pri zmierení je hlavnou myšlienkou, ktorú Pavol neustále zdôrazňuje v týchto veršoch: „Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou“ (2. Korintským 5:19). V 20. verši zase opisuje službu zmierenia: „…akoby vás Boh napomínal skrze nás.“ Pavol nechce, aby sme stratili zo zreteľa božskú moc, ktorá je za týmto dielom zmierenia a spásy. Bez ohľadu na to, akým spôsobom si nás Boh použije k tomuto dielu, je to stále Jeho dielo.

Problém s falošnými bohmi

V rámci mojej služby sa snažím pomáhať ľuďom rozlišovať medzi pravým evanjeliom a tým falošným, ktoré prezentuje aj rímsko-katolícka cirkev. Jednou z mnohých vecí, ktoré tak nehorázne skorumpovalo ich systém, je aj ich závislosť na Márii. Keď chcú rímski katolíci riešiť niečo vo svojej duchovnej oblasti, tak sa vždy utiekajú k Márii. Prečo to robia? Pretože väčšina katolíkov ju vníma ako viac milostivú a súcitnejšiu ako ktorúkoľvek z Osôb Trojice. Premýšľajú asi takto: “Najlepšie je ísť najprv za Máriou, pretože Ježiš nemôže odmietnuť svoju matku. Ak získate priazeň Márie, tak jej Ježiš nemôže odporovať a preto sa môžete spoľahnúť na to, že ste na ceste k Bohu.” Toto je dôvod, prečo je Mária tak nadradená v rímsko-katolíckom systéme. Veria, že Mária je cestou k Božiemu požehnaniu a milosti.

Nielenže je to rúhavá lož, ale je to aj priamy útok voči Božej povahe a charakteru. Boh nie je nejakým vzdialeným a nestálym Bohom. On je milujúcim a súcitným Bohom. On je viac ako len to. On je naším Záchrancom.

Pravda o tom, že Boh je naším milujúcim a súcitiacim Záchrancom, protirečí základným doktrínam každého svetového náboženstva. Keby ste začali študovať náboženskú históriu, tak len veľmi ťažko by ste našli náboženstvo s bohom, ktorý zachraňuje. Démonické náboženské systémy nedokážu nijakým spôsobom vymyslieť boha, akým je skutočný biblický Boh. Vždy sa ich bohovia pohybujú v rozmedzí medzi ľahostajným až neskutočne krutým bohom. Stačí, keď sa len pozriete do Písma, a uvidíte, akých bohov si Izraelci zamilovali – počnúc Baalom.

Problém s Baalom bol, že sa vôbec nezaujímal o ľudí. Na to, aby nejakým spôsobom ľudia upútali jeho pozornosť, tak jeho kňazi museli bezhlavo vrieskať, skákať, rezať sa do krvi mečmi, ako to robili aj pri konfrontácii s Eliášom (1. Kráľov 18:20-40). Z tejto pasáže človeku až zviera žalúdok. A čo povedal Eliáš o Baalovi? „Na poludnie Eliáš posmešne poznamenal: Kričte hlasnejšie, je to predsa boh. Možno rozjíma alebo si musel odskočiť alebo odcestoval. Azda drieme a treba ho zobudiť.“ (1. Kráľov 18:27). Takto vyzerá vymyslené démonické božstvo: boh ľahostajnosti, ktorý musí byť prebudený svojimi uctievačmi.

Ešte horším bol kanaánsky boh Moloch. Boli mu pripisované všetky pohromy sveta a keď ľudia chceli získať jeho priazeň, museli mu obetovať nemluvňatá a malé deti. Jeho nasledovníci museli páliť svoje deti, aby získali jeho priazeň a odvrátili od seba jeho hnev.

Toto je len taký veľmi rýchly náhľad na démonickú povahu a podstatu vymyslených falošných bohov. A ani jeden z nich nie je milujúcim a milostivým záchrancom.

Boh Biblie je však v ostrom kontraste voči týmto bohom. Stránky Písma sú preplnené odkazmi na Božiu milostivú a zachraňujúcu podstatu: je to neprehliadnuteľné. Musíme porozumieť tomu, že zmierenie nezačína hriešnikom alebo nejakým kozmickým výkrikom, na ktorý Boh zareaguje. Boh nie je závislý od našich prosieb alebo chvál. Boh nie je nútený zachraňovať a ani nie je závislý od počtu zachránených. Zmierenie vždy začína Božou milosťou, ktorá je súčasťou Jeho povahy. V 1. liste Timoteovi 4:10 to Pavel vyjadruje asi najjasnejšie, keď Boha nazýva „Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich.“

Dočasný Spasiteľ všetkých ľudí

Ľudia sa častokrát pýtajú: „V akom zmysle je Boh Záchrancom všetkých ľudí?” Kritici a skeptici kladú túto otázku veľmi často za účelom toho, aby poukázali na rozpor medzi Starou zmluvou a Novou zmluvou. Pýtajú sa: „Aký je to už len zachraňujúci Boh, ktorý zabíja toľkých ľudí?” Toto je však zle pložená otázka. Otázkou nie je, prečo Boh poslal medvedice z lesov, aby roztrhali skupinu chlapcov, ktorí sa posmievali prorokovi, že je plešivec (2. Kráľov 2:23-24). Otázkou rovnako nie je ani to, prečo sa otvorila zem a pohltila ľudí, ktorí porušili starozmluvný zákon (Numeri 16). Otázkou tak isto nie je ani to, prečo Boh zabil modloslužobných Kanaáncov alebo prečo Boh zničil celú zem potopou a zachoval iba Noácha a jeho rodinu. Na tieto otázky existuje veľmi jednoduchá odpoveď: Všetko je to odmena za hriech, ktorou je, nehľadiac na závažnosť hriechu, vždy smrť (Rimanom 6:23).

Ťažšou otázkou na zodpovedanie je: Prečo sme vlastne ešte stále nažive? Prečo Boh dovolil niektorým hriešnikom žiť? Prečo vôbec niekto prežil trest, ktorý je primeraný našej hriešnosti? Odpoveďou je, že Boh je vo svojej podstate milostivý a milosrdný Záchranca. On je Ten, ktorý „zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých.“ (Matúš 5:45). On umožňuje to, aby sa aj neznovuzrodení ľudia mohli zamilovať a mali rodiny. Umožňuje im vychutnávať si krásu hudby, dobré jedlo, smiech a všetky ostatné jednoduché potešenia života. Vďaka Bohu si môžu užívať požehnania Jeho stvorenstva, hoci by si právom zasluhovali trpieť v pekle. Boh to všetko umožňuje, pretože On je náš Záchranca.

Toto je v podstate to, čo hovorí 4. kapitola 1. listu Timoteovi. Boh je Záchrancom každého človeka v takom zmysle, že dáva každému hriešnikovi čas na to, aby sa s Ním zmieril. Pavel to vyjadruje veľmi podobne v 2. kapitole listu Rimanom: „A nevieš, že dobrota Božia ťa vedie k pokániu?“ (Rimanom 2:4). Jednoducho podčiarknuté, tým, že Boh neznovuzrodených mužov aj ženy chráni od zasluhujúceho trestu, hoci len dočasne, je dôkazom Jeho milostivého a zachraňujúceho charakteru.

Večný Spasiteľ svojich vyvolených

Pasáž v Lukášovi 15:11-32 obsahuje tie najväčšie Kristove podobenstvá, vrátane podobenstva o márnotratnom synovi, ktoré vykresľujú jasný a pokorujúci obraz Božieho spásonosného charakteru. Hrdinom v tomto podobenstve o márnotratnom synovi určite nie je márnotratný syn ani jeho farizejský brat. Tým hrdinom je v skutočnosti otec. A tým najdramatickejším a najpoučnejším momentom je, keď sa otec pozerá do diaľky, či neuvidí náhodou svojho skazeného a márnotratného syna. Mladý muž chcel utiecť svojim povinnostiam a zodpovednosti voči svojmu otcovi a rodine a preto speňažil svoje dedičstvo a odišiel z domu, aby prehýril peniaze na rôzne potešenia pohanského sveta. Nezmyselne premrhal svoje dedičstvo, ktoré právom patrilo do rodinného majetku, vďaka ktorému by mohol uživiť a zabezpečiť niekoľko generácií svojich potomkov. A napriek tomuto hanebnému a potupnému činu ho otec neustále vyzeral, či sa nevracia.

A keď ho predsa nakoniec uvidel, čo urobil? Utekal mu naproti, aby sa s ním zvítal. Je to ohromujúci detail tohto príbehu, ktorý môžeme veľmi ľahko prehliadnuť naším novodobým pohľadom. Jednoducho povedané, šľachtici na Strednom východe nikdy nemali vo zvyku bežať naproti niekomu. Z tohto obdobia existuje literatúra, ktorá poukazuje na to, že medzi Židmi bolo dokonca neuctivé, aby muž odhalil svoje nohy. V tom období bolo nemysliteľné, aby si šľachtic zodvihol rúcho a utekal krížom cez ulicu. Ale presne toto urobil otec v tomto podobenstve. V skutočnosti nám tu použité grécke slovo naznačuje, že ten otec bežal šprintom. Tak rýchlo ako len mohol, nehľadiac na svoju dôstojnosť a na to, čo je slušné, otec šprintoval oproti svojmu synovi.

Netreba zabudnúť, že Ježiš hovoril toto podobenstvo okrem iného aj farizejom. Títo farizeji museli byť v riadnom šoku, keď počuli toto podobenstvo o otcovi, ktorý beží naproti takému bezohľadnému synovi. A keď otec dobehol k synovi, farizeji určite predpokladali, že mu dá riadnu facku na znak svojho pobúrenia a zlosti voči hanebnému správaniu svojho syna. Určite očakávali, že ho jeho otec vydedí a nedovolí mu už nazývať sa jeho synom alebo že ho aspoň posadí do stredu tábora do popola s vrecovinou na tele, za tú hanbu, čo mu jeho syn spôsobil. Presne toto očakávali farizeji, pretože radi odsudzovali hriechy iných a porovnávali svoju hriešnosť s inými ľuďmi.

To sa však nestalo. Ježiš povedal, že otec sa hodil okolo krku svojho syna, vybozkával ho, nasadil mu prsteň na ruku, obliekol ho do slávnostného plášťa a hneď ho zavolal, aby spoločne oslávili jeho návrat. Je to jasný obraz úplného zmierenia a úplného obnovenia rodinných výsad.

Tým otcom je náš Pán, ktorý šprintuje naproti strateným hriešnikom, ktorý ich túži zachrániť a spasiť od ich skazenej hriešnosti. Nevyčíta im neustále ich hriech, ale s radosťou ich pozýva, aby sa pripojili k Jeho večnej domácnosti. Boh a celé nebo sa raduje nad každým jedným hriešnikom, ktorý vyznáva svoje hriechy a odvracia sa od nich. Nikto nemôže presvedčiť Boha, aby zachránil hriešnika. Dielo Jeho zmierenia sa rodí z Jeho spasiteľskej povahy.

John MacArthur

Preložené z: https://www.gty.org/library/blog/B180514

Jednotlivé články celej série: