Ježiš povedal: „Nesúďte, aby ste neboli súdení; lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení, a akou mierou meriate vy, takou bude vám namerané.“ (Matúš 7:1–2).
Toto Ježišovo učenie je široko nepochopené. Bežné zjednodušenie, ktoré často počúvame, znie: „Nesúď ma.“ Zaujímavé je, že toto zjednodušenie je opačným uplatnením Ježišovej lekcie. Ježiš nehovorí iným, aby nesúdili nás; hovorí nám, aby sme nesúdili iných. To, čo robia iní, nie je našou hlavnou starosťou; našou hlavnou starosťou je to, čo robíme my. Naším najväčším problémom nie je to, ako súdia nás iní, ale to, ako súdime my iných.
Súdiš na vlastné riziko
V skutočnosti, keď Ježiš hovorí „Nesúďte“, nevydáva vlastne zákaz súdiť iných; vydáva vážne varovanie, aby sme veľmi dbali na to, ako iných súdime. Vieme to preto, lebo Ježiš ďalej hovorí:
„Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka, – keď ty sám máš v oku brvno? 5Pokrytec, vytiahni najprv brvno z vlastného oka, a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata.“ (Matúš 7:3–5)
Nie je nesprávne s láskou pomôcť nášmu bratovi odstrániť škodlivú smietku z oka. Nesprávne je samospravodlivo poukazovať na smietku v oku nášho brata, keď ignorujeme, akoby o nič nešlo, smiešne brvno vyčnievajúce z toho nášho.
Ježiš teda akoby nad iných umiestňuje neónovo-červený blikajúci nápis, ktorý nám hovorí: „Pozor: Súdiš na vlastné riziko.“ Má nás to prinútiť vážne sa zastaviť a preskúmať samých seba, skôr než niečo povieme. Naša padlá prirodzenosť je hlboko sebecká, pyšná a často pokrytecká, keď seba súdime zhovievavo a iných prísne. Sme rýchli precediť komára a prehltnúť ťavu (Matúš 23:24), rýchli vziať pinzetu na oko iného, keď na to naše potrebujeme vysokozdvižný vozík. Je lepšie „nesúdiť“ než súdiť takto, keďže budeme súdení rovnakým spôsobom, akým súdime iných.
Ježiš berie súdenie veľmi vážne. On je spravodlivý sudca (2. Timotejovi 4:8), ktorý je plný milosti a pravdy (Ján 1:14). Nesúdi podľa zdania, ale súdi spravodlivým súdom (Ján 7:24). Každý súd, ktorý vynesie, vychádza z Jeho podstaty milujúcej prirodzenosti (1. Jána 4:8).
Preto keď súdime — a Písmo prikazuje kresťanom niekedy súdiť (1. Korinťanom 5:12) — musíme veľmi dbať na to, aby náš súd, tak ako Kristov, bol vždy láskavý.
Buď rýchly uveriť nevine
Prvým spôsobom, ako veľmi dbať na to, ako súdime, je byť pomalý vynášať vinu, keď je dôkazov málo, keď ide o počuté z druhej ruky alebo o niečo nejednoznačné. To ide proti nielen padlej ľudskej prirodzenosti, ale aj proti našej médiami presýtenej kultúre, ktorá povzbudzuje k unáhleným súdom. Múdro robíme, keď praktizujeme niečo, čo je zakotvené v našom súdnom systéme.
V Spojených štátoch, keď je osoba obvinená z právneho previnenia, ale dôkazy proti nej nie sú presvedčivé, naša právna prax vyžaduje, aby sme predpokladali jej nevinu, kým dostatočné dôkazy nepreukážu jej vinu nad rozumnú pochybnosť. Takéto preukázanie zvyčajne nie je rýchle ani ľahké.
Buď dôkladný, skôr než vynesieš rozsudok
Nepriame dôkazy sa nepredkladajú „rozumnému“ sudcovi, ktorý potom vynesie verdikt založený iba na svojom súdnom výklade zdravého rozumu. Tisícročia ľudských dejín nás naučili, že zdanie môže klamať a že „rozumní“ ľudia majú vedomé aj nevedomé predsudky, ktoré formujú, ako vykladajú dôkazy.
Preto naše súdy vyžadujú dôsledný proces vyhodnocovania dôkazov v snahe zaistiť, aby klamlivé zdanie a predsudky neskreslili pravdu. Tento proces si vyžaduje usilovnosť, trpezlivosť a zdržanlivosť. A pokiaľ pretrváva rozumná pochybnosť o vine človeka, sme viazaní veriť, aspoň v právnom zmysle, o tej osobe to najlepšie. Dávame jej „výhodu pochybnosti“.
Keď Pavol napísal „láska všetkému verí“ (1. Korinťanom 13:7), hovoril o tomto druhu láskavého súdu. Kresťania sú povolaní veriť o sebe navzájom to najlepšie, kým dostatočné dôkazy nad rozumnú pochybnosť nepotvrdia, že došlo k previneniu.
Zameraj sa na obnovu
Keď dôkazy skutočne potvrdia, že došlo k previneniu, druhým spôsobom, ako veľmi dbať na to, ako súdime, je „zamerať sa na obnovu“ (2. Korinťanom 13:11).
Ak sme do takejto situácie osobne zapojení, naším cieľom pri konfrontácii niekoho pristihnutého v hriechu, alebo v prípade potreby pri začatí procesu cirkevnej disciplíny, je získať späť nášho brata alebo sestru (Matúš 18:15). Naším cieľom nie je trestať, ale vykúpiť. Musíme ostražito zostať „…vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi“ (Efezským 4:32). Aj keď je vinník nekajúcny a spoločenstvo s ním treba prerušiť, účel zostáva vykupiteľský — pre previnilca (1. Korintským 5:5) i pre cirkev (1. Korintksým 5:6).
Ak je to možné, mlč
Ak nie sme osobne zapojení alebo sme vzdialenými pozorovateľmi, stále sa môžeme zamerať na obnovu tej osoby tak, že, ak je to možné, nič nepovieme. Múdre pravidlo: Čím väčšia je naša vzdialenosť, tým väčšia je naša neznalosť. A neznalé komentovanie osoby alebo situácie nikdy nepomáha a zvyčajne nie je ničím iným než ohováraním alebo osočovaním, ktoré Ježiš nazýva zlom (Matúš 15:19).
Musíme pamätať, aké chybné sú naše vnímania a ako predsudky skresľujú náš súd. Často si myslíme, že chápeme, čo sa deje, hoci v skutočnosti nie. Z diaľky láska prikrývajúca množstvo hriechov (1. Petra 4:8) vyzerá ako neopakovanie určitej veci (Príslovia 17:9).
Súď spravodlivým súdom
To, ako súdime iných, hovorí oveľa viac o nás než to, ako súdia iní nás. Preto nás Boh bude súdiť takým spôsobom, akým súdime my iných, a nie takým, akým súdia oni nás. Preto musíme súdiť spravodlivým súdom (Ján 7:24). A spravodlivý súd je láskavo rýchly uveriť nevine, láskavo pomalý vyniesť vinu, láskavo vykupiteľský, keď musí byť, a láskavo mlčanlivý, ak je to len trochu možné.
A keď si nie si istý, „nesúď“.
Jon Bloom
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/judge-not
