V pozadí snahy o ekuménu je túžba naplniť Ježišovo prikázanie o bratskej láske a svedectvo svetu (Ján 13:34-35). Ľudia často zdôvodňujú svoje pochybnosti o kresťanstve tým, že vidia kresťanov rozdelených do rôznych denominácií.
Verím, že keď je raz človek skutočne vykúpený, teda je skutočne ukrytý v Kristovi, že takýto človek nikdy nebude stratený a oddelený od Krista.
Evanjelium alebo „dobrá správa“ je zjavením Ježiša Krista svetu za účelom zmierenia Božieho ľudu so samotným Bohom. Bohužiaľ, existuje mnoho zvráteností zamaskovaných za evanjelium:sú však určené na to, aby odviedli človeka od pravdy a voviedli ho do falošného vzťahu so Stvoriteľom.
Jeden z najzbožnejších mužov v Starom zákone spáchal cudzoložstvo a potom sa to snažil zakryť tým, že zabil muža svojej novej milenky. Ak ešte aj Bohom pomazaný kráľ môže spadnúť do takéhoto hriechu, tak by sme mali byť aj my na pozore.
Poznáte ten scenár: miestnosť je prázdna. Si sám. Pozeráš sa na sklopený notebook ležiaci na stole a túžba po sexuálnom uvoľnení, ktorá počas celého dňa narastala, sa zrazu spojí s myšlienkou oddať sa pornografii.
Ako som sa tak rozprával s ľuďmi z iných náboženstiev, vysvitlo, že väčšina z nich, ak nie všetci z nich, učia, že každý je Božím dieťaťom.
Napriek tomu, čo si niekedy myslíme, nerozumieme všetkému, čo Boh robí alebo ako to robí. On nie je manipulovaný alebo ovplyvnený našimi hodnotami, záujmami alebo naším zmyslom pre spravodlivosť. Napokon žalmista nám hovorí: „Náš Boh je na nebesiach, všetko robí podľa svojej vôle.“ (Žalm 114:3).
Čo ako prvé niekoho napadne, keď sa začne hovoriť o Božej zachraňujúcej milosti? Pre väčšinu veriacich, v podstate aj pre väčšinu ľudí, je to Kristov kríž. Dáva to zmysel, pretože to predstavuje vyvrcholenie Božieho spasiteľského diela a plne to ukazuje na Božiu lásku voči strateným hriešnikom.
Je vôbec potrebné sa modliť? Táto otázka občas povstane aj v dnešných dňoch. Podľa všetkého bola modlitba populárna aj pred 500 rokmi. V slávnom diele Jána Kalvína, Inštitúcia kresťanského náboženstva, je modlitbe venovaný značný priestor a je tam uvedených množstvo dôvodov, prečo sa máme modliť.
Jozefovo náhle a nečakané povýšenie do pozície faraónovej pravej ruky nebolo zásluhou karmy a ani to nebolo žiadne odškodnenie. Zrada jeho bratov, poníženie v otroctve a nespravodlivosť jeho uväznenia boli skúsenosti, ktoré riadil Boh v rámci príprav na monumentálnu záchrannú akciu.
Môže to znieť čudne, ale dokonca aj vo väzení zakúšal Jozef Božie požehnanie. Jeho administratívne zručnosti si všimol správca väzenia a onedlho zveril Jozefovi všetky záležitosti, ktoré sa diali vo väzení. Jozef bol tak schopný a efektívny, že správca „žalára nedohliadal na nič, čo mal Jozef v rukách, pretože Hospodin bol s ním. Hospodin korunoval úspechom všetko, čo Jozef robil.”
Jedenásť vážnych tvárí úzkostlivo pozeralo na podlahu. S očami upretými do zeme, celá ich pozornosť bola sústredená na muža pred miestnosťou. Skrčený v napätom tichu, jedenásti kľačali pred najmocnejším vládcom v krajine s vedomím, že má moc ich popraviť.
Zneužívateľ Zneužívateľ využíva svoju vedúcu pozíciu k dosiahnutiu osobitného prospechu. Najčastejšie ide o uspokojenie svojej sexuálnej žiadostivosti alebo naplnenie túžby po moci. Peter aj Júda dobre poznali jeho chúťky: „A mnohí budú nasledovať ich výstrednosti a potupia cestu pravdy“ (2 Pt 2:2).
História Kristovej cirkvi sa nedá oddeliť od histórie satanových pokusov ju zničiť. Zatiaľ čo množstvo výziev, ktorým musela čeliť povstalo zvonku, tie najnebezpečnejšie boli z jej vnútra. Ide o falošných učiteľov, šíriteľov bludov prezlečených za učiteľov pravdy. Majú rôzne podoby a sú prispôsobení dobovým a kultúrnym súvislostiam.
Rok 2017 je rokom Martina Luthera alebo by aspoň mal byť. Pred približne 500 rokmi, 31. októbra 1517, pribil Luther 95 téz na dvere Wittenbergského kostola. Napriek tomu sa ešte v tejto chvíli Luther nestal plnohodnotným protestantom. Trvalo mu to asi 8 rokov (1513-1521) kým sa dopracoval k dôkladnému pochopeniu evanjelia.
Kresťania by nemali súdiť druhých kresťanov. Kresťania by mali súdiť druhých kresťanov. To je to, čo Biblia učí. Potvrdzuje to aj apoštol Pavol v tom istom liste na miestach od seba oddelených iba niekoľkými odsekmi.
Mali sme vedieť, že to prichádza. V roku 1989 dvaja mladí aktivisti tlačia na normalizáciu homosexuality spoluautorstvom na knihe, ktorá má slúžiť ako manuál politickej stratégie a príručka pre vzťah s verejnosťou v rámci tohto hnutia.
„Tu susedia a tí, ktorí ho predtým videli žobrať, povedali: Či to nie je ten, čo sedával a žobral?“ (J 9:8) Čiže všetko, čo mohol robiť, bolo sedieť na kraji cesty, žobrať s košíkom alebo pohárom v ruke a vravieť, „Majte zľutovanie nad slepým.“ To bolo všetko, čo vedel.
Apoštol Pavel nariaďuje cirkvi v Ríme, aby sa nepripodobňovala tomuto svetu, ale aby sa premenila obnovením mysle (Rim 12:2). Počas poučovania kresťanov v Korinte o tom, ako viesť duchovný zápas, ich vyzýva, aby každú myšlienku podrobili v Kristovu poslušnosť (2. Kor 10:5).
Čo ti príde na um, keď počuješ slovné spojenie hlava cirkvi? Niektorých napadne pápež v Ríme. Iných známy pastor alebo skupina starších (členovia staršovstva / presbyterstva). Zatiaľ čo ostatných možno cirkevná centrála vo vzdialenom meste. Pisatelia Novej zmluvy sú však v tomto jednotní. Hlavou cirkvi je Ježis Kristus.
