„Nemám miesto.“ Tieto potupné slová opisujú viac ako len hostinec v Betleheme. Rovnako výstižne sa vzťahujú aj na dnešný svet. Je smutné, že vo všetkej zaneprázdnenosti našich vianočných sviatkov ľudia stále neurobia miesto pre Ježiša.
Zoznámte sa s ďalším mužom, ktorý prepásol prvé Vianoce: Herodesom. Matúš rozpráva jeho príbeh. Bol veľmi odlišný od hostinského. Nebol nevedomý, bol veľmi dobre informovaný: „Keď sa Ježiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa, ajhľa, mudrci od východu prišli do Jeruzalema a pýtali sa: Kde je ten narodený kráľ židovský?
Celý národ prišiel o Vianoce. Rím sa mohol podieľať na narodení Spasiteľa, ale premeškal to. Úplne prvé Vianoce sa odohrávali v rímskom prostredí. Tak napríklad Herodes bol vládca, ktorého určil Rím. Bol to práve dekrét cisára Augusta, ktorý všetko uviedol do pohybu (Lukáš 2:1).
Jedno vyznanie zo 16. storočia tvrdí, že „nič sa na tomto svete nedeje bez [Božieho] usporiadania“. Toto alebo niečo podobné tvrdí vlastne každé reformované vyznanie. „Božia zvrchovanosť“ – Jeho sloboda od vonkajšieho riadenia – „je jadrom doktrinálneho kalvinizmu“. Je však Božia zvrchovanosť skutočná? Riadi Boh všetko?
V poslednom ročníku na strednej škole som hral účtovníka v divadelnej hre Hercova nočná mora. Prebudí sa na javisku uprostred hry, no nepamätá si žiadnu svoju repliku, ani to, ako sa na to javisko vlastne dostal. Nespomína si, kedy čítal scenár, zúčastnil sa na skúške, dokonca ani to, v akej hre hrá.
Pri dnešných oslavách 506. výročia reformácie si mnohí z nás pripomenú dôležité doktríny, o ktoré sa viedol zápas, ako ospravedlnenie jedine vierou alebo Sola Scriptura. Tieto osobitosti sú dôležité, ale často zabúdame, že protestantská reformácia bola aj misijným hnutím. Rímskokatolícka cirkev v 16. storočí zdôrazňovala ordinované kňazstvo a jeho úlohu pri privádzaní ľudí k Bohu.
Nebudem sa opierať o názory ľudí a vysvetlím túto záležitosť veľmi jednoducho a jasne. Všeobecne povedané, starí aj noví autori túto vec zahmlili, keď vykladali Písmo takým spôsobom, aby zároveň uspokojili aj úsudok ľudského rozumu. Nezdalo sa totiž humánne učiť, že človek hreší z nevyhnutnosti.
„a proto se navzájem napomínejte každý den, dokud se říká dnes, aby nikdo z vás nebyl zatvrzen klamem hříchu.“ Židům 3:13 Hřích je největší zlo v celém vesmíru. Je to původce všech obtíží. Všechny druhy zla berou svou hořkost z tohoto pramene, ze kterého vyvěrá pelyněk a žluč.
„Neprosím jenom za ně, ale i za ty, kteří budou skrze jejich slovo věřit ve mne; aby všichni byli jedno jako ty, Otče, ve mně a já v tobě, aby i oni v nás byli jedno, aby svět věřil, že jsi mne poslal ty.“ Jan 17:20-21
„Milovaní, jestliže nás srdce neodsuzuje, máme radostnou důvěru k Bohu.“ 1. Janova 3:21 Pohleďte, tento text je řečen Božím lidem. Mluví k těm, kteří se nazývají milovaní. Jsou to lidé, kteří jsou zvláštně milováni Bohem a jeho dětmi.
„I stalo se ke mně Hospodinovo slovo: Lidský synu, čím bude dřevo vinné révy lepší než jiný strom, vinná ratolest, která byla mezi stromy v lese?“ Ezechiel 15:1-2
„A Ježíš zvolal mocným hlasem: “Otče, do tvých rukou odevzdávám svého ducha.” Když to řekl, vydechl naposled.“ Lukáš 23:46 To byla poslední slova našeho Pána Ježíše Krista před smrtí, „Otče, do tvých rukou odevzdávám svého ducha.“ Může to být poučné, když vám připomenu, že Kristových zvolání z kříže bylo sedm.
„Když jsem mlčel, mé kosti chřadly, neboť jsem celé dny naříkal.“ Žalm 32:3 Je obecně známé, že žal, který v sobě dusíme, se stává silnějším a silnějším. Je to veliká úleva, když začneme plakat; je to takový ventil našeho srdce.
“Víte také, jaký je čas, že už nastala hodina, abyste procitli ze spánku; vždyť nyní je naše záchrana blíže, než když jsme uvěřili.” Římanům 13:11 Toto napomenutí, jak asi chápete, není adresováno bezbožným.
„Ale toto vám, bratři, říkám, že čas je zkrácený. A tak ti, kdo mají ženy, jako by je neměli.“ 1. Korintským 7:29 Ten text neříká, že věk tohoto světa je krátký. I když i to by byl pravdivý výrok. Ve srovnání s věčností je i ten nejdelší čas jako hlavička špendlíku.
Mnohí dobre poznajú posledný príkaz nášho Pána Ježiša Krista. Chápu ho však a dodržiavajú len niektorí.
„Pre svoje meno, Hospodine, odpusť mi moju vinu, lebo je veľká.“ Žalmy 25:11 DOKTRÍNA: Ak skutočne prídeme k Bohu po milosť, veľkosť nášho hriechu nebude žiadnou prekážkou pre jeho odpustenie. Nasledovné veci musíme mať na pamäti, keď skutočne prichádzame k Bohu po milosť: Mali by sme vidieť našu úbohosť a vnímať našu potrebu milosti.
„Ale na časy tejto nevedomosti nehľadí Boh, no teraz dáva zvestovať ľuďom, aby sa všetci všade kajali; lebo určil deň, keď spravodlivo bude súdiť svet skrze Muža na to ustanoveného.“ Skutky apoštolov 17: 30–31 Podľa zjavenia evanjelia bude tento súd vykonávať Človek Ježiš Kristus. Boh bude súdiť svet.
Keď zápasím s hriechom a bojujem za vieru, niekedy si želám, aby snaha o svätosť prišla v nejakej takejto rovnici: ([X minút čítania Biblie] + [Y minút modlitby]) x [Z dní v týždni] = svätosť.
Pomerne pravidelne, keď sa nejakí ľudia sťahujú na úplne nové miesto, ma zvyknú kontaktovať s otázkou, či im môžem poradiť nejaký zdravý miestny zbor. Niekedy sa stane, že v danom okolí mám nejaké kontakty, ale sú aj situácie, kedy im neviem odporučiť žiadny zbor.
