Jedným z mojich najvzrušujúcejších dní bol deň, keď som sa obrátil ku Kristovi. Bol som naplnený túžbou evanjelizovať. Veľmi ma však zarmútilo, keď som povedal svojim kamarátom o svojom obrátení a oni si mysleli, že som sa zbláznil. Iba sa na tom zabávali a aj napriek tomu, že som im zvestoval evanjelium, zostali neobrátení.
Pavel v liste Efežanom venuje veľkú pozornosť ekleziológii (učenie o cirkvi). V skutočnosti môžeme povedať, že list Efezským je odpoveďou na otázku: Čo je cirkev? V liste Efezským 2:19-22 Pavel prirovnáva cirkev k budove Božej domácnosti. Kresťania sú súčasťou Božej domácnosti v zmysle toho, že sú adoptovaní do Božej rodiny. Toto je ďalším obrazom, ktorým Písmo opisuje cirkev.
Praktizovanie trpezlivosti je práve tými chvíľami, kedy najviac pociťujeme páľavu posvätenia a vnútorných vzdychov Ducha (Rimanom 8:23). Chvíľami sa môže zdať, že sa meníme do podoby Ježiša takmer bez námahy. Vietor Ducha v našich plachtách kŕmi samozábudlivosť. Avšak súčasťou čakania je aj vedomá námaha. Zakúšame horkosť pilulky trpezlivosti a preciťujeme, ako sa pomaly zosúva dole naším hrdlom.
Tom Petty mal dar vytvoriť nadčasové texty s univerzálnym presahom. Po viac ako 30-tich rokoch od vydania skladby „Čakanie“ v roku 1981 zasahuje poslucháčov silnejšie ako kedykoľvek predtým. Či už ide o čakanie v rade, čakanie v zápche, čakanie na obsluhu alebo čakanie na sobáš, obetovanie nášho času ide stále viac proti prúdu dnešnej doby.
Včera ráno som mal možnosť kázať druhú kázeň zo série kázní na biblický text z Rimanom 1:16. Tento text je zameraný na moc evanjelia zachrániť hriešnikov. Napriek tomu, že celý svet vníma evanjelium ako úplnú hlúposť, Pavel cez neho rozumie, že evanjelium je Božou mocou na spasenie.
Ako pastor často chodievam navštevovať členov zboru do psychiatrickej liečebne. Tentokrát som však išiel do liečebne navštíviť veľmi vzácnu kamarátku Sáru. Nemala nablízku žiadnu rodinu, ale žila iba niekoľko kilometrov od nás. Keď Sáre diagnostikovali pokročilú rakovinu prsníka, tak sa o ňu začala moja manželka starať. Kedykoľvek sme mali čas, tak sme ju navštívili.
Zo všetkých kresťanských doktrín je jedna, ktorá je najčastejšie vyvyšovaná evanjelikálmi, no zároveň aj najviac zanedbávaná v praktickom živote: doktrína Trojice určite nemá súpera. Opýtajte sa akéhokoľvek evanjelikála, či verí v Svätú Trojicu a určite sa dočkáte kladnej odpovede.
Počas našej cesty viery sa jedna z pascí stáva stále viac populárnou: myšlienka, že niekde na našej ceste spravodlivosti natoľko vyrastieme, že už nepotrebujeme zbor. Možno ste stretli niekoho, kto príliš zaneprázdnený na to, aby chodil do zboru. Možno ste povzbudili niekoho, kto si o sebe myslel, že je pre zbor príliš dôležitý.
Spravodlivé srdce je nové srdce. (Ezechiel 36:26) Nie je to srdce, s ktorým sa človek narodí, ale je to iné srdce, ktoré je do neho vložené Duchom Svätým. Je to srdce s úplne novými túžbami, radosťami, starosťami, nádejami aj úzkosťami.
Predstavuje to tak úľavu ako aj bolesť srdca, keď si uvedomíme, že v živote každého skutočného veriaceho zostáva hriech. Apoštol Pavel povedal: „Niežeby som už dosiahol alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil.“ (Filipským 3:12).
Neexistuje lepšia správa, ktorú by sme mohli počuť, ako tá, ktorú nazývame evanjelium. Avšak napriek tomu, aká nesmierne dôležitá táto správa je, často sa veľmi prekrúca alebo príliš zjednodušuje (často až do takej miery, že ide už o úplne iné posolstvo).
Koľko ľudí poznáte, ktorým sa podarilo dostať do siene slávy v oblasti hudby, umenia, literatúry alebo športu vďaka ich láske? Častokrát dávame ľuďom status hrdinu na základe ich obdarovaní, talentov a moci, ale nikdy nie kvôli ich láske. Napriek tomu podľa Božieho štandardu je tou najväčšou cnosťou láska. Ale čo je to vlastne tá láska?
Stále som ohromený z toho, keď vidím na nárazníku auta nálepku s nápisom „Chceme svetový mier!“ Myšlienka celého toho je taká, že ak si dostatok ľudí predstaví obraz svetového mieru, tak sa to stane skutočnosťou. Je pre mňa nepochopiteľné, ako ľudia môžu veriť, že tak hlúpa technika by dokázala uskutočniť tak veľmi želaný cieľ.
Kedže sa v Biblii spomína neodpustiteľný hriech, existuje veľa špekulácií o tom, čo týmto hriechom je. Niektorí ľudia prišli veľmi rýchlo k záveru, že potrat je tým neodpustiteľným hriechom, pretože vražda je vraj tým najhorším hriechom a potrat je v podstate vraždou. Je toto správny záver ohľadom otázky neodpustiteľného hriechu? Nie.
V roku 1854, kedy začal Charles Spurgeon svoju kazateľskú službu v zbore New Park Street Chapel, mal iba niekoľko diakonov, ktorí mu pomáhali a zbor mal 313 členov. Len počas 12 týždňov Spurgeonovho kázania pribudlo toľko členov v zbore, že nemali dostatok miesta pre všetkých, preto začali uvažovať o zväčšení priestorov.
Otázka straty spasenia je otázkou častých sporov v cirkevných zhromaždeniach. Je mnoho kresťanov, ktorí žijú každý deň v obrovskom strachu z toho, že jedného dňa môžu stratiť to, čo našli v Kristovi, kvôli tomu, že Biblia nás varuje pred odpadnutím od viery. Samotný Pavel hovorí, že si musí dávať veľký pozor, aby sa sám nestal odpadlíkom.
Odpoveď na túto otázku je „áno,“ ale pred tým, ako vysvetlím, prečo je to tak, by som chcel krátko vysvetliť termíny „znovuzrodenie“ a „obrátenie“. Znovuzrodenie znamená, že niekto sa narodil znovu alebo narodil zhora (Ján 3:3.5.7-8). Nové narodenie je Božím dielom, pretože všetci, ktorí sú narodení znovu, sú „narodení z Ducha“ (Ján 3:8).
„Zavolali teda toho človeka, ktorý bol slepý, druhý raz a vyzvali ho: ‚Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešny.‘ On však odpovedal: ‚Či je hriešny neviem, ale jedno viem, že som bol slepým a teraz vidím.’“ (Ján 9:24-25)
Odpustenie je problémom pre mnohých ľudí, pretože nevedia, čo odpustenie v skutočnosti znamená. Súčasťou tohto problému je tiež neschopnosť rozlíšiť odpustenie od pocitu odpustenia. Niekedy naše pocity nemusia súhlasiť so skutočným odpustením. Prišiel raz za mnou jeden muž, ktorý bol hlboko znepokojený zo svojho pocitu viny.
Ak Božie slovo berieme naozaj vážne, skôr či neskôr sa dostaneme k doktríne predurčenia. Myšlienka predurčenia nebola vynájdená Jánom Kalvínom, Martinom Lutherom ani Augustínom.
