„…že hoci poznali Boha, neoslavovali Ho ako Boha a neďakovali Mu, ale v mudrovaní upadli do prevrátenosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo.“ Rímskym 1:21
Keď v ľudskom srdci vzíde vďačnosť voči Bohu, On je velebený ako bohatý zdroj nášho požehnania. Je uznaný ako Darca a Dobrodinec, a preto ako slávny.
Ale keď v našich srdciach vďačnosť za obrovskú Božiu dobrotu nevzíde, pravdepodobne to znamená, že mu nechceme vzdať chválu a velebiť Ho ako nášho Dobrodinca.
A existuje veľmi dobrý dôvod, že ľudské bytosti zo svojej podstaty nechcú velebiť Boha vďakou ani Ho oslavovať ako svojho Dobrodinca. Dôvod je ten, že to uberá na našej vlastnej sláve a všetci ľudia zo svojej podstaty milujú svoju vlastnú slávu viac ako tú Božiu.
Koreňom každej nevďačnosti je láska k vlastnej veľkosti. Skutočná vďačnosť uznáva, že sme príjemcami nezaslúženého majetku. Sme mrzákmi, ktorí sa opierajú o barlu Ježiša Krista v tvare kríža. Sme bezvládnymi a žijeme minútu za minútou na umelej pľúcnej ventilácii Božieho milosrdenstva. Sme deťmi, ktoré spia v nebeskom kočíku.
Prirodzený človek bez spásonosnej milosti nenávidí premýšľať o sebe v týchto obrazoch: nehodný príjemca, mrzák, bezvládny, dieťa. Oberajú ho o jeho slávu tým, že všetko pripisujú Bohu.
Preto pokiaľ človek miluje svoju slávu, cení si svoju sebestačnosť, nenávidí premýšľať o sebe ako o niekom, kto je hriešne chorý a bezmocný, nikdy nepocíti skutočnú vďačnosť voči pravému Bohu a nikdy Ho nebude velebiť tak, ako by mal, bude velebiť jedine seba.
Ježiš povedal: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí; neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych.“ (Marek 2:17)
Ježiš neprišiel slúžiť tým, ktorí trvajú na tom, že sú v pohode. Dožaduje sa niečoho veľkého: Aby sme uznali, že nie sme veľkými. To je zlá správa pre arogantných, ale sú to sladké slová pre tých, ktorí sa vzdali svojej šarády o sebestačnosti a hľadajú Boha.
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/the-root-of-ingratitude
