Boh zachraňuje svojich vyvolených z otroctva hriechu, vyslobodzuje ich z nadvlády temnoty a premieňa ich na otrokov kráľovstva svojho Syna (Kolosenským 1:13). Keď sme nemilovali nič iné než samých seba a svoj hriech, Boh si nás zamiloval, aby sme na Neho zareagovali vierou. Mnohé texty (Skutky apoštolov 11:17-18, Efezským 2:8, Filipským 1:29, 2. Petrov 1:1, 2. Timotejovi 2:25 a Títovi 3:5) ukazujú, že spasiteľné pokánie a kajúcna viera sú Božím darom a nie ľudským dielom, snahou alebo rozhodnutím. Apoštol Ján to vysvetlil týmito slovami: „V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy… My milujeme, lebo On nás miloval ako prvých.“ (1. Jánov 4:10.19). Záchranou z otroctva hriechu Boh všetko inicioval aj zavŕšil. Keby nebolo Jeho jednostranného zásahu, zostali by sme aj naďalej bezmocní a spútaní hriechom.
Je dôležité si všimnúť, že ani v rímskom impériu si otroci nevyberali svojich pánov, ale páni si vyberali svojich otrokov. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z opisov starorímskych trhov s otrokmi, kde boli otroci vydaní napospas hodnoteniam a rozhodnutiam svojich potenciálnych pánov. Francis Lyall sa vyjadril k tejto téme týmito slovami: „Otroci mali status obyčajných vecí, komerčných aktív, mohli byť kúpení alebo predaní, ich vlastníctvo mohlo byť prevedené bez ich spoluúčasti. Prevod otroka do vlastníctva niekoho iného bol čisto technicko-právnou záležitosťou, ale často sa uskutočňoval prostredníctvom kúpy. Je zaujímavé, že dva takéto odkazy nachádzame v 1. liste Korintským, v liste adresovanom do mesta, kde sa nachádzal veľký trh s otrokmi. Z 1. listu Korintským 6:20 a 7:23 sa dozvedáme, že ,bolo za vás zaplatené výkupné‘. Je príznačné, že v tejto transakcii nehrala vôľa otroka žiadnu rolu.“ (Francis Lyall, Slaves, Citizens, Sons: Legal Metaphors in the Epistles, str. 38-39)
Na rímskych trhoch s otrokmi bolo rozhodnutie ohľadne ich budúcnosti čisto len v rukách kupujúceho a nie toho, kto bol predmetom predaja. Podobne aj Biblia učí, že Boh si vybral svojich otrokov zvrchovanou nezávislou voľbou. V skutočnosti si ich vyvolil ešte pred tým, než sa narodili a dokonca ešte pred stvorením sveta (Rimanom 9:11, Efezským 1:4, 2. Tesalonickým 2:13, 2. Timotejovi 1:9, Títovi 1:2).
Ako Bohom vyvolení boli veriaci vykúpení Kristovou vlastnou krvou (Skutky apoštolov 20:28), predurčení k oslobodeniu z otroctva hriechu a uvedení do Božieho domu. Boh nás nestratil z dohľadu a aj napriek tomu, že sme Ho nehľadali, pritiahol si nás k sebe a vytrhol nás zo zovretia hriechu a odsúdenia. Presne ako Pavel, ktorého „Ježiš Kristus uchvátil“ (Filipským 3:12), sme sa stali aj my Jeho povolanými zajatcami, Jeho radostnými väzňami, Jeho vlastným ľudom. Patríme Mu nie preto, že sme si ho my vybrali, ale pretože si On vybral nás.
Na rozdiel od rímskeho trhu s otrokmi, kde sa otroci vyberali a kupovali na základe ich predností, akými mohli byť sila, zdravie a telesný vzhľad, Boh si vybral svojich otrokov napriek tomu, že si bol vedomý ich slabosťami a zlyhaniami. Ako povedal Apoštol Pavel: „Pozrite len svoje povolanie, bratia! Nie mnohí ste múdri podľa tela, nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení, ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil.“ (1. Korintským 1:26-27). On si nás vlastne milostivo vyvolil ku spáse navzdory nám samým, zachránil nás nie preto, že je v nás niečo dobré, ale v súlade so svojím večným zámerom a pre svoju slávu.
Nová zmluva je plná príkladov Božieho spásneho diela vyvolenia. V Jánovom evanjeliu 15:16 povedal Pán Ježiš svojim učeníkom: „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo, tak, aby vám Otec dal, čokoľvek by ste v mojom mene prosili od Neho.“ V Skutkoch apoštolov 2:39 Peter zdôrazňuje, že zasľúbenie spásy sa vzťahuje na tých, ktorých si povolá Pán, náš Boh. Skutky apoštolov 13:48 hovoria o Pavlovej misijnej činnosti medzi pohanmi: „Keď to počuli pohania, zaradovali sa, velebili slovo Pánovo a uverili všetci, ktorí boli určení na večný život.“ O pár kapitol neskôr sa dozvedáme, ako Lýdia uverila po tom, čo jej „otvoril Pán srdce, aby pozorne počúvala, čo Pavel hovorí.“ (Skutky apoštolov 16:14). V každom z uvedených prípadov to bol Boh, ktorý vyvolil, povolal, ustanovil a otvoril srdce. Toto isté sa deje vždy, keď je nejaká duša spasená, pretože znovuzrodení neprichádzajú „ani z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z muža, ale z Boha.“ (Ján 1:13).
Božia vôľa, pokiaľ ide o spásu, je osobitá a nezávisí na ničom inom než na ničím neovplyvnenom a slobodnom Božom rozhodnutí. Duch Svätý pôsobí tam, kde chce, Syn dáva život tomu, komu ho chce dať, a pokiaľ si ich Otec nepritiahne, neveriaci nemôžu prísť ku Kristovi (Ján 3:7, Ján 5:21, Ján 6:44, Matúš 11:27). Keď sme ešte boli uväznení vo svojich hriechoch, Syn nás oslobodil (Ján 8:36). Keď sme ešte boli slepí vo svojej nevere, Boh „zažiaril v našich srdciach, aby svietilo poznanie slávy Božej v tvári Kristovej.“ (2. Korintským 4:6). Keď sme ešte boli mŕtvi vo svojich prestúpeniach a hriechoch, „obživil nás spolu s Kristom“ (Efezským 2:5). On je Ten, kto započal v našich srdciach každú jednu časť diela spasenia, aby sme si nemohli nikdy privlastniť žiadnu zásluhu za svoju spásu. Všetka sláva patrí jedine Jemu.
V spasení trojjediný Boh zvrchovane jedná s tými, ktorých chce zachrániť, dáva im do mŕtveho srdca nový život a navracia zrak ich slepým očiam a mysliam. Spasenie „nezáleží teda na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva.“ (Rimanom 9:16). Rovnako ako sme sa nerozhodli pre svoje telesné narodenie, nerozhodli sme sa ani svoje narodenie zhora (Ján 3:3-8). Vy a ja sme neuverili evanjeliu preto, že by sme boli múdrejší alebo spravodlivejší než ostatní, ale preto, lebo Boh milostivo zasiahol do našich životov a otvoril nám srdce, aby sme prijali Jeho Slovo a uverili. Nemáme najmenší dôvod k pýche, ale len k vďačnosti: Jedine Boh má zásluhu na našom vykúpení a preto práve iba Jemu patrí všetka chvála.
Samozrejme, že učenie o zvrchovanom vyvolení nevylučuje, nepopiera a ani neprotirečí zodpovednosti hriešnika za to, aby sa odvrátil od hriechov a veril Kristovi ako Pánovi a Spasiteľovi (Ezechiel 18:23.32, Ezechiel 33:11, Ján 3:18-19.36, Ján 5:40, 2. Tesalonickým 2:10-12, Zjavenie 22:17). Evanjelium volá všetkých ľudí k viere a pokániu. Z Písma je tiež nepopierateľne jasné, že hriešne srdce Boha nenávidí a vždy, keď si môže vybrať, zvolí si hriech. Vďaka Bohu, že Jeho zvrchovaná milosť nezahŕňa len dar spásy, ale taktiež kajúcnu vieru, ktorá je nutná, aby sme mohli tento dar prijať. Ako viera (Efezským 2:8) tak aj pokánie (2. Timotejovi 2:25) sú Božími darmi. Zatiaľ čo sú hriešnici plne zodpovední za odmietnutie evanjelia, jedine Boh má zásluhu na spáse veriacich, ktorú započal aj dovŕšil a ešte k tomu poskytol veriacim prostriedky nutné k tomu, aby mohli zareagovať na evanjelium. Veľmi trefne to vyjadril Richard Baxter: „Nech je teda na prah pekla napísané ‚Za zásluhy‘, ale na dvere neba a života nech je napísané ‚Nezaslúžený dar‘“ (Richard Baxter, The Saint’s Everlasting Rest, str. 171).
Apoštol Pavel vo svojich epištolách opakovane zdôrazňoval skutočnosť Božieho predurčenia, zmieňoval sa ako o Božom vyvolení tak aj o svojom účinnom povolaní v ľudskom srdci (Rimanom 8:29-33, Efezským 1:3-11, 1. Korintským 1:9.26, 1. Tesalonickým 1:4). Kresťanov v Tesalonike povzbudzoval nasledovnými slovami: „My sme však povinní vždy ďakovať Bohu za vás, bratia Pánom milovaní, že si vás Boh vyvolil ako prvotinu na spasenie, keď vás posvätil Duchom a obdaril vierou v pravdu. Nato vás aj povolal naším zvestovaním evanjelia, aby ste dosiahli spásu nášho Pána Ježiša Krista.“ (2. Tesalonickým 2:13-14).
Vo svojich pastorálnych dopisoch Timoteovi a Títovi Apoštol dokonca uvádza Božie dielo vyvolenia ako stimul pre svoju vlastnú vytrvalosť. Timoteovi Pavel napísal: „Preto znášam všetko, kvôli vyvoleným, aby s večnou slávou dosiahli aj oni záchranu, ktorá je v Kristovi Ježišovi.“ (2. Timoteovi 2:10) a podobne aj Títovi vysvetľuje, že je Boží otrok a apoštol Ježiša Krista vyslaný na to, aby Božích vyvolených priviedol ku viere a k poznaniu pravdy (Títovi 1:1). Pavel sám seba počíta medzi Božích vyvolených a dodáva k tomu: „On nás zachránil a povolal svätým povolaním nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám bola daná pred večnými vekmi v Kristovi Ježišovi…“ (2. Timoteovi 1:9).
Pavel nebol sám, kto takto chápal Božie dielo vyvolenia pri spáse. Tieto isté skutočnosti zdôrazňovali aj iní novozákonní pisatelia. Autor listu Židom napísal, že Kristus zomrel, aby sa stal „Prostredníkom Novej zmluvy, aby Jeho smrťou, smerujúcou k vykúpeniu z priestupkov, spáchaných za prvej zmluvy, prijali povolaní zasľúbenie večného dedičstva.“ (Židom 9:15). Jakub poznamenal, že naša spása je výsledkom toho, že „zo svojej vôle splodil nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou Jeho stvorení.“ (Jakub 1:18). Peter písal svoj prvý list „vyvoleným, ktorí ako cudzinci žijú v diaspóre v Ponte, Galácii, Kapadókii, Ázii, Bitýnii a ktorých Boh Otec vopred poznal, Duch posvätil, aby boli poslušní a skropení krvou Ježiša Krista. Milosť a pokoj nech sa rozhojňuje medzi vami!“ (1. Petra 1:1-2). Ján takisto písal o vyvolenej sestre (2. Jánov 1:13). Júda začína svoj list podobne slovami: „…povolaným, ktorých si Boh Otec zamiloval a pre Ježiša Krista zachoval.“ (Júdov 1:1).
Písmo na mnohých miestach opakuje jednoznačne to isté a dospieva k nezvratnému záveru, že Boh jediný rozhoduje a zmilováva sa nad tým, nad kým chce (Rimanom 9:18). Je príčinou aj dokonávateľom spásonosného diela tých, ktorých predurčil na večnosť. On ich povolal k sebe, daroval im vieru a milosť k pokániu a vykúpil ich z otroctva hriechu. Na základe tejto skutočnosti sú veriaci právom označovaní za Jeho vyvolených (Marek 13:20). Nemohli by sme Ho milovať, pokiaľ by nemiloval najprv On nás.
Preložené z knihy: „Slave: The Hidden Truth About Your Identity in Christ“
Táto kniha je preložená do češtiny, veľmi doporučujeme: Otrok: Skrytá pravda o našej identite v Kristovi
