„Vidím miesto, na ktoré potrebujeme upriamiť svoju pozornosť.“ Rakovina. Bola to diagnóza, ktorú som vôbec nečakal ako mladý človek, ktorý si práve zakladá rodinu. Ihneď po tejto informácii, moju myseľ zaplavili otázky typu: Ako to poviem svojej manželke? Ako to celé zvládne, keď umriem? Koľko bude stáť liečba? Som pripravený zomrieť?
Po tejto informácii som nenachádzal žiadne slová. Dosť mi však pomohla informácia, že rakovina, ktorú mi diagnostikovali má 95% úspešnosť liečby, ale klamal by som, keby som povedal, že táto informácia odstránila všetky moje obavy. Veď predsa 95%-ná úspešnosť liečby nie je 100%-ná úspešnosť liečby. Budem v tých „nešťastných“ 5%? Ako by som sa dokázal pred manželkou tváriť bezstarostne a povedať jej „všetko bude v poriadku“, keď sám nad touto vecou nemám kontrolu? Nie vždy sa veci zdanlivo vyvíjajú dobre, teda aspoň v krátkodobom horizonte.
Hoci toto bol dosť desivý moment v mojom živote, bolo to však nič v porovnaní s tým, čo som cítil, keď som počul správu, ktorú sme aj s manželkou dostali, keď sa nám narodilo naše štvrté dieťa približne pred dvomi rokmi: „Váš syn má Pfeifferov syndróm, veľmi vzácne genetické ochorenie, ktoré sa vyskytuje u jedného človek zo stotisíc. Nevieme ešte, čo to pre neho bude znamenať. Určite bude mať spomalený vývoj, ale jeho prognózy môžu byť od úplne normálneho života až po závažné mentálne a psychické vady až po smrť.“ Trochu som parafrázoval slová lekárov, pretože oni to nepovedali takto priamo. Jednoznačne to však bol najdesivejší moment v mojom živote. Ako zvládneme niečo také?
Ľudia zomierajú každý deň. Bábätká, tínedžeri, mladé matky, otcovia v strednom veku, starí ľudia… smrť si nevyberá ľudí. Výrok, ktorý hovorí, že „len dve veci sú isté v tomto živote smrť a dane,“ nie je úplne pravdivý. Plateniu daní sa môžete vyhnúť. Keď ste ochotný ísť do väzenia, tak nemusíte vôbec platiť dane. Smrť, tá je na druhej strane absolútne istá. Okrem tých, ktorí budú ešte živí, keď sa náš Spasiteľ vráti, aby nastolil svoje kráľovstvo, nikto z tohto sveta neodíde živý. A skôr, než vydýchneme poslednýkrát, budeme s určitosťou všetci čeliť chorobám a pozerať sa na to, ako niekto z našich blízkych bude trpieť alebo ako budeme trpieť mi sami.
Práve teraz, ako upravujem tento článok, celý svet bojuje s pandémiou vírusu COVID-19. Smrť a choroba behá po rozume mnohým ľuďom po celej planéte.
Prečo sa tak veľmi bojíme smrti? Pre nekresťanov je odpoveď jednoduchá. Bezohľadu na to, ako veľmi sa snažia svojou bezbožnosťou potlačiť pravdu, či už sa jedná o ateistov, agnostikov alebo nejaké falošné náboženstvá, nikto z nich nemôže uniknúť im Bohom danému vedomiu toho, že prestúpili Jeho zákon a zasluhujú si peklo.
Ale aj kresťania sa boja smrti a chorôb. Samozrejme, vieme, že by sme sa nemali toho obávať a málokedy povieme niekomu, že s týmto strachom zápasíme. Určite poznáme tie správne odpovede ohľadom smrti: Boh je zvrchovaný. Boh sleduje aj v mojom utrpení len ten najlepší zámer. Boh môže skrze proces utrpenia a smrti učiť a posväcovať moju rodinu, priateľov aj mňa samotného. Veľmi často hovoríme tieto veci, pretože „musíme“ a nie preto, že by sme o nich boli plne presvedčení. Rovnako som sa v tomto previnil aj ja.
Kresťania sa neboja smrti z rovnakého dôvodu ako nekresťania, pretože vieme, že Kristus má pre nás príbytok v nebesiach (Ján 14:1-3). Ako kresťania sa najviac obávame straty kontroly. Poisťujeme sa proti strate majetku. Zadeľujeme si svoje aktivity tak, aby sme boli čo najproduktívnejší. Celkovo sa snažíme žiť šťastné a naplnené životy plné úprimných vzťahov, kedy sme ochotní počúvať druhých a dať samých seba pre nich. Avšak aj napriek našej najlepšej snahe, nedokážeme zabrániť smrti alebo chorobe.
Rovnako sa tiež bojíme utrpenia. Nikto z nás netúži po permanentnej chorobe. Nikto z nás netúži po chronickej bolesti. Nikto z nás nechce prísť o svoje mentálne zdravie. Nikto z nás nechce vidieť svojho kamaráta, rodiča, dieťa alebo starého rodiča, ako podstupuje operáciu, chemoterapiu, radiáciu alebo akúkoľvek inú drastickú liečbu, ktorá by ho udržala na žive.
V mnohých ohľadoch je správne báť sa smrti a utrpenia. Pretože Boh urobil celý vesmír „veľmi dobrým“ (Genezis 1:1-2:4), preto je smrť a choroba niečím cudzím. Sú tu práve kvôli hriechu a pominú, až keď bude nové nebo a nová zem. Dovtedy však, musíme žiť s týmto strachom zo smrti a choroby. Ako však môžeme osláviť Boha uprostred týchto obáv?
Nedokážem vám dať všetky odpovede, ale dúfam, že vám budem vedieť aspoň trochu pomôcť. Po prvé, mali by sme vedieť, prečo sa bojíme smrti a choroby. Pokiaľ sa bojíte smrti, pretože si uvedomujete, že nie ste zmierení s Bohom, tak to musíte urobiť ešte dnes tým, že uveríte v Krista ako svojho Pána a Spasiteľa a budete dôverovať jedine Jemu. Keď úprimne budete činiť pokánie zo svojich hriechov, tak sa budete môcť postaviť oblečení v Kristovej dokonalej spravodlivosti pred najvyššieho Sudcu, ktorý vás ochotne prijme do svojho kráľovstva. On zasľúbil, že dá večný život tým, ktorí uveria v Ježiša Krista.
Po druhé, ak ste znovuzrodení kresťania a máte nejaké obavy a pochybnosti, vyznávajte ich Bohu a tiež ostatným kresťanom okolo vás. Neviem vymenovať všetky dôvody, prečo Boh dopúšťa utrpenie. Viem však, že často používa utrpenie k tomu, aby nás viac pretváral na Kristov obraz. Vyznanie našich obáv a strachu dáva ľuďom možnosť modliť sa za nás a povzbudzovať nás, aby sme mali pohľad upretý na Krista a nie na svoje utrpenie. Dovoľuje nám to niesť si navzájom svoje bremená, aby sme mohli naplniť Kristov zákon (Galatským 6:2).
Po tretie, pomôžte z vášho zboru vytvoriť miesto, kde by ľudia mohli úprimne vyznávať svoje obavy. Porozprávajte sa so svojimi staršími zboru o tom, ako by sa vo vašom zbore dala vytvoriť taká kultúra, kde by ľudia mohli nájsť pomoc, keď niekto, koho milujú, čelí hrozbe smrti alebo choroby. Pomôžte vytvoriť nejaké podporné skupiny, ktoré by pomáhali so stravou alebo s čímkoľvek iným v trpiacich rodinách. Je toľko toho, čo je možné urobiť. Počas našej skúšky s naším najmladším synom bol náš zbor St. Andrew Chapel v Stanforde príkladným v takejto pomoci. Náš kazateľ a starší zboru sa s nami modlievali a chodievali nás navštevovať do nemocnice. Diakoni nám ponúkli praktickú a finančnú pomoc. Konkrétne by som chcel vyzdvihnúť ženy v našom spoločenstve, ktoré boli ochotné nosiť nám jedlo, keď sme nemali čas variť, ale museli sme dlho ostávať v nemocnici, alebo nám pomáhali so starostlivosťou o ostatné deti, keď naši najbližší (ktorí sa zachovali tiež úžasne) nemohli byť k dispozícii. Dokonca z vlastnej iniciatívy, bez toho, aby sme ich o to žiadali, sa jedna skupina zobrala a prišli nám upratať dom, keď sme si prechádzali tým najťažším obdobím. Podpora a starostlivosť, ktorú Kristovo telo ponúka svojim zraneným členom, je ako dar, ktorý nám pomáha prejsť tými najtemnejšími obdobiami.
Po štvrté, dôverujte Božej zvrchovanosti. Smrť ani choroba nie je pre neho prekvapením. On sám nám vypočítal dni života (Žalm 139:16), preto vždy naplní svoje najlepšie úmysly s nami.
A na záver posledná vec, premýšľajte nad Božími zasľúbeniami tak často, kým sa nestanú súčasťou vašej duše: „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou. Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú“ (Žalm 23:4). „Lebo tak súdim, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás“ (Rimanom 8:18). „Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy…“ (2. Korintským 4:17). Tieto slová života nás v temných časoch môžu potešiť a povzbudiť.
Po desiatich rokoch a štyroch deťoch som bez rakoviny. Po mnohých operáciách náš rastie najmladší syn veľmi dobre. Hoci stále visí mnoho otáznikov, ale zatiaľ sa to javí tak, že má jeden z najmenej závažných prípadov tohto syndrómu. Avšak smrť stále leží predo mnou a pred nami všetkými. Postavme sa tomuto strachu s odvahou a vedomím toho, že Pán Ježiš už čelil smrti a zvíťazil nad ňou.
Robert Rothwell
Preložené z: https://www.ligonier.org/blog/dealing-death-and-disease/
Zdieľané s povolením Ligonier Ministries (https://www.ligonier.org/), 2021. Used by permission.
