Keď zápasím s hriechom a bojujem za vieru, niekedy si želám, aby snaha o svätosť prišla v nejakej takejto rovnici:
([X minút čítania Biblie] + [Y minút modlitby]) x [Z dní v týždni] = svätosť.
Ak by sme chceli byť ešte svätejší, pridali by sme nejakú pravidelnú vykázateľnosť, účasť na skupinke, evanjelizáciu a pôst. Tak či tak, bolo by to jasné a predvídateľné. Takto by sa svätosť dala celkom dobre riadiť. Dalo by nám to kontrolu.
A potom si spomeniem na muža, ktorý prišiel k Ježišovi s túžbou, ktorá ani nebola až tak odlišná od tej mojej: „Čo robiť, dobrý Majstre, aby som bol dedičom večného života?“ (Marek 10:17). Rovnica tohto muža bola takmer kompletná: žiadna vražda, žiadne cudzoložstvo, žiadna krádež, žiadne klamstvo (Marek 10:19-20). Aká premenná mu chýbala? A potom prichádza odpoveď, ktorá trhá na kúsky sen o predvídateľnej snahe o svätosť: „Jedno ti chýba: choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď vezmi kríž a nasleduj ma.“ (Marek 10:21).
Príď, zanechaj za sebou predvídateľné a nasleduj ma. Buď blízko mňa. Maj spoločenstvo so mnou. Ži, aby si videl moju slávu.
To je nepredvídateľné. Nedá sa to riadiť ani kontrolovať. A je to jediná cesta ku svätosti.
‘Svätosť’ bez Krista
Príťažlivosť, ktorú cítim v súvislosti so svätosťou, je vlastne v skutočnosti jedna verzia bežného pokušenia: Snažiť sa žiť kresťanský život bez Krista. Nahradiť učeníkovanie technikou, uctievanie emocionálnym humbukom, spoločenstvo zoznamom pravidiel spirituálnych praktík. Je zarážajúcou skutočnosťou, že sa môžeme stať expertmi v kresťanskom živote bez toho, aby sme rástli bližšie ku Kristovi.
Nábožensky zmýšľajúci ľudia boli vždycky priťahovaní k takejto „svätosti“ bez Krista. Vidíme to vo farizejoch, tých chodiacich hroboch obielených zvonku, zatiaľ čo v ich vnútri hrmotali kosti (Matúš 23:27). Vidíme to vo falošných učiteľoch v Kolosách, ktorí sa chvastali tým, že robili „samovoľné pobožnostkárstvo, sebaponižovanie a trýznenie tela“, zatiaľ čo si ich telo užívalo hostinu (Kolosenským 2:23). A mnoho z nás vidí podobné stopy v sebe samom.
Moja vlastná náchylnosť dosiahnuť „svätosť“ bez Krista bola odhalená nedávno, keď som sa sám seba spýtal (skrze vedenie múdreho svätého): „Koľko kníh si čítal o svätosti a kresťanskom živote?“ A potom, keď som si v duchu počítal na prstoch tieto knihy, „Koľko kníh si čítal o Ježišovi samotnom?“ Iste, najlepšie knihy o svätosti a kresťanskom živote hovoria veľa o Ježišovi. Ale z porovnania vyvstáva otázka, nad ktorou je hodno sa zamyslieť: Sme viac fascinovaní praktikami kresťanského života alebo Osobou kresťanského života?
Márnosť sebaposväcovania
Samozrejme, svätosť založená iba na taktikách a disciplíne nie je vôbec žiadnou svätosťou a vôbec nezáleží na tom, ako jagavo vyzerá navonok. Sebaposväcovanie je len lepší názov pre túto snahu a pre tých, ktorých spirituálne nervové zakončenia neboli zamrznuté. Je to tak mizerné ako aj márne.
Väčšinu času sebaposväcovači jednoducho upadajú do stále tých istých jám znovu a znovu. Bezmocní ako ratolesť bez viniča (Ján 15:4-5) nemôžu odolať zvodu druhého pohľadu, tretej epizódy, štvrtého drinku. Sú chromí, ktorí sami sebe prikazujú chodiť. Mnoho z nás ešte stále cíti bolesť z opakovaných pádov a boľavých následkov. V skutočnosti je len jedna horšia vec než padnúť do sebaposväcovania: Uspieť v ňom.
Pavol nám dáva jeden z najživších portrétov „úspešných“ sebaposväcovačov v Kolosenským 2:16-23. So železnou vôľou bedlivo strážia svoj zoznam usmernení, väčšina z nich takých, ktoré vymysleli oni sami: „Nedotýkajte sa, nejedzte, ani na to nesiahajte“ (Kolosenským 2:21). Jednajú tvrdo so svojimi vlastnými telami, aby zbičovali svoju chúťky do podriadenosti (Kolosenským 2:23).
Ale potom prichádza devastujúce hodnotenie: Všetka ich disciplína a sebakontrola „nemá nijakej ceny a je iba na zasýtenie tela.“ (Kolosenským 2:23, Roháčkov preklad). Sebaposväcovanie je výmenný obchod – vonkajšie hriechy za vnútorné hriechy: pornografia za pýchu, obžerstvo za žiadostivosť, výbuchy hnevu za tiché pohŕdanie. A prečo? Lebo vo všetkej snahe o morálnu čistotu sa aj tak sebaposväcovač nepridŕža Hlavy – to jest, odmieta veriť a milovať Ježiša (Kolosenským 2:19). Mejkap vonkajších cností skrýva škaredú pravdu: sebaposväcovači sú bez života ako odseknutá končatina.
Rozvinutá svätosť
Keď oddelíme svätosť od Krista samotného, snaha o svätosť sa nevyhnutne stane mechanickou alebo individualistickou – riešením spirituálnej rovnice alebo účinkom mojej surovej vôle. Ale pravá svätosť nie je ani mechanická, ani individualistická: je v prvom rade o vzťahu.
A tak keď apoštol Pavol otáča list z 2. na 3. kapitolu Kolosenským, odvracia naše pohľady od márnosti sebaposväcovania k Posväcovateľovi samotnému: “Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej… Veď ste umreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu. (Kolosenským 3:1,3)
Váš život – váš skutočný život – je skrytý s Kristom, tým Svätým. Vaša jednota s Ním teraz robí svätým vás (Kolosenským 3:12). Ale aby ste žili túto svätosť tu a teraz, „hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí“ (Kolosenským 3:1). Inými slovami, svätosť je kvetom našej jednoty s Kristom a rozvíja sa cez spoločenstvo s Kristom.
Vtedy a len vtedy Pavol prikazuje Kolosenským, aby umŕtvovali jednotlivé hriechy (Kolosenským 3:5-11) a naznačuje, že jediní ľudia, ktorí skutočne môžu zabiť svoj hriech (a nielen nahradiť jeden hriech druhým) sú tí, ktorých prvoradým je Ježiš. Sme malomocní, ktorí budú očistení len vtedy, keď na nás položí svoju ruku; chromí, ktorí vstanú len vtedy, keď to prikáže; slepí, ktorí uvidia, len keď sa dotkne našich očí.
J.I. Packer dochádza k záveru: „Najsvätejší kresťania nie sú tí, ktorí sa starajú o svätosť ako takú, ale tí, ktorých myslia a srdcia a ciele a účely a láska a nádej sú čo najviac zamerané na nášho Pána Ježiša Krista“ (pozn. prekl. vlastný preklad z anglického originálu Keep in Step with the Spirit – Držať krok s Duchom, 134).
‘Rande’
Ako potom predídeme snahe o svätosť z nášho vlastného chytráckeho štítu, ktorý nás delí od Krista? V konečnom dôsledku zúfalo potrebujeme Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva, aby nás denne priťahoval ku Kristovi (Ján 16:14). No zvážte aj jeden skromný návrh ako prijať Jeho nepretržitú službu aj v tomto ohľade: Keď budete čítať, modliť sa alebo počúvať Božie slovo, neuspokojte sa s ničím iným než so spoločenstvom so živým Kristom.
Robert Murray McCheyne nám tu môže pomôcť. Radšej než nazývať tieto aktivity spirituálne disciplíny alebo prostriedky milosti (ktoré sú samozrejme obidve nápomocné svojím vlastným spôsobom), on ich rád nazýva rande. Rande je samozrejme stretnutie dvoch milencov. A tak McCheyne píše: „V dennom čítaní Slova prichádza Kristus každodenne navštevovať dušu. V každodennej modlitbe sa Kristus odhaľuje svojim vlastným iným spôsobom než sa ukazuje svetu. V dome Božom prichádza Kristus k svojim vlastným a hovorí: „Pokoj vám.“ A v sviatostiach sa dáva poznať pri lámaní chleba a zvolaní: „Toto je Pán!“ To je rande, keď Spasiteľ prichádza navštíviť svojich vlastných. (pozn. prekl. vlastný preklad z anglického originálu A Communion of Love – Spoločenstvo lásky).
Tu nie je žiadna rovnica. Je to niečo oveľa lepšie: Spasiteľ, ktorý je vždy pripravený navštíviť nás, mať obecenstvo s nami a ukázať nám Svoju slávu. A popritom nás robí svätými tak, ako je aj On svätý.
Scott Hubbard
Preložené z: https://www.desiringgod.org/articles/holiness-begins-in-intimacy-with-jesus
