S druhým narodením prichádza aj veľká zmena. Nové stvorenie už nie je viac tým istým človekom. Je iného ducha. 4. Mojžišova 14:24 vraví: „Avšak svojho služobníka Káléba, pretože v ňom bol iný duch a dokonale sa ma verne pridŕžal, uvediem do krajiny, do ktorej vošiel, a jeho potomstvo ju dostane do vlastníctva.“
Keď sa niekto stane novým stvorením, nastane v človeku taká zmena, že ju môže vidieť každý. Nazýva sa aj zmenou „od tmy ku svetlu“ (Skutky apoštolov 26:18). Keď sa Pavol obrátil, bol tak zmenený, že každý, kto ho uvidel, bol z neho v úžase a len ťažko veril, že ide o tú istú osobu (Skutky apoštolov 9:21). Ako keby iná duša žila v jeho tele! Keď sa spásne obrátila Mária Magdaléna, nemravná hriešnica, aké kajúcne stvorenie sa z nej stalo! Pozornosť jej očí kedysi pútalo smilstvo, teraz však umýva Kristovi nohy slzami. Vlasy, na ktoré bola tak hrdá a ktoré používala ako sieť pre chytenie svojich milencov, teraz používa na utieranie Kristových nôh.
Na novom stvorení je vidieť viditeľnú zmenu. Kedysi ješitný a pyšný, teraz pokorný. „A takými ste vy niektorí boli. Ale dali ste sa obmyť, boli ste posvätení, ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1. Korintským 6:11).
Avšak nie každá zmena je automatickým dôkazom nového stvorenia. Existuje zmena z jedného extrému k druhému, od márnotratného človeka k úžerníkovi, od moslima k pápežencovi. Je to ako vyliečiť sa z jednej choroby, ale zomrieť na inú. Poznáme aj vonkajšiu zmenu, ktorá je akoby umytím prasaťa. Acháb bol zmenený len navonok. Keď si roztrhol šaty a položil na telo vrecovinu, Boh sa tomu akoby začudoval: „Videl som, že sa Acháb pokoril predo mnou.“ Po celý ten čas bol však pokrytcom.
Aká je teda podstata nového stvorenia?
Vnútorná zmena, zmena srdca. Hoci srdce nie je nanovo vytvorené, je nanovo vytvarované. Jeremiáš 4:14a hovorí: „Umy si srdce od zla, Jeruzalem, aby si sa zachránil!“ Achábove šaty boli roztrhnuté, ale nie jeho srdce! Vonkajšia zmena bez vnútornej nestačí.
Premena na nové stvorenie v sebe zahŕňa:
- Pominutie starých vecí.
Stará pýcha, stará ignorancia, stará zlomyseľnosť, starý dom musí byť zbúraný predtým, ako začneme stavať nový. Zároveň si musíme byť vedomí toho, že síce ide o dôkladnú zmenu ale nie o dokonalú. Hriech zostáva. Rovnako tak, ako existuje princíp milosti, existuje aj princíp padlosti.
Nad pozostatkami padlosti musí byť prítomný zármutok: „Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ (Rimanom 7:24). Pavol neplače nad svojimi telesnými útrapami, ale ako nebeský vták narieka nad svojím hriechom. Nové stvorenie neustále smúti kvôli prebytočnej prítomnosti padlosti. Božie dieťa nenosí hriech ako zlatú reťaz, ale ako okovu.
Novému stvoreniu sa hnusia staré veci. Nestačí len smútiť nad hriechom. Musíme ho nenávidieť. „Nenávidím lož, protiví sa mi“ (Žalm 119:163a). Nenávisť je najvyšší stupeň nepriateľstva a my musíme nenávidieť hriech nielen pre jeho zraňujúci účinok ale aj pre jeho odpornú podstatu.
Nové stvorenie odporuje starým veciam. Nielenže sa kresťan na hriech sťažuje, ale proti nemu bojuje (Galatským 5:17). Je veľký rozdiel v tom, ako odporuje hriechu prirodzený človek a ako nové stvorenie. Prirodzený človek sa chráni od hriechu, pretože mu poškodzuje reputáciu. Chce zatvoriť ústa svedomiu a vyhnúť sa peklu. Nové stvorenie mu však odporuje kvôli jeho špine. Oponuje hriechu zo vznešenejších motívov: z lásky k Bohu a zo strachu, že zneuctí Kristovo evanjelium.
Prirodzený človek neodporuje všetkému hriechu. Neodporuje vnútorným hriechom, ako napríklad prvotný vzostup márnivých myšlienok, nárast hnevu a smilstva, zloby a nečistoty jeho prirodzenosti. Neodporuje evanjeliovým hriechom: pýcha, nevera, tvrdosť srdca, duchovná neúrodnosť. Nerobí si starosti, že už viac nemiluje Boha.
Na povahové hriechy reaguje ako Naamán v 2. knihe Kráľov 5:18: „Nech však Hospodin odpustí svojmu služobníkovi, že keď prichádza môj pán do chrámu Rimmóna klaňať sa tam, opiera sa o moju ruku, takže sa aj ja musím klaňať v chráme Rimmónovom. Keď sa teda budem klaňať v chráme Rimmónovom, nech to Hospodin odpustí svojmu služobníkovi.“ Nové stvorenie však odporuje všetkým druhom hriechu. Ak raz nenávidí hada, nenávidí všetky druhy hadov: „Preto nenávidím každý lživý chodník“ (Žalm 119:104).
Nové stvorenie umŕtvuje staré skazené žiadosti: „Tí, čo prináležia Kristovi Ježišovi, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami“ (Galatským 4:25). O takom tele je povedané, že je mŕtve hriechu (Rimanom 6:11), teda voči láske k nemu. Nové stvorenie neustále križuje hriech. Nejaký úd starého Adama odpadne každý deň. Hoci hriech neodumrie dokonale, odumiera denne. Duša plná Božej milosti vie, že hriech nikdy dokonale nevyhubí. Jedná však s hriechom ako Jóáb s Absolónom v 2. knihe Samuelovej 18:14: „Nebudem sa tu zdržovať s tebou. Vzal do ruky tri kopije, vrazil ich Absolónovi do srdca, keď ešte žil na dube.“ Troma kopijami (vierou, modlitbou a pokáním) bodá kresťan do tela hriechu. Nikdy ho nenapadne, že je „Absolón“ dostatočne mŕtvy!
Preskúmaj sa, či je v tvojom živote prítomný tento prvý znak nového stvorenia: „Staré veci sa pominuli…“ Preskúmaj sa, či je v tvojom živote prítomný zármutok nad hriechom, priečenie sa mu, odporovanie mu a jeho umŕtvovanie. Tieto veci stoja za pominutím sa starých vecí.
Preložené z: https://www.monergism.com/blog/new-creature
